Rumpelstiltskin ROZHOJDANÉ... 8. kapitola

Rumpelstiltskin

Rozhojdané...

Nadviazanie na ff Temný závoj

8. kapitola

     - Konečne jedna z mojich vízií naplnená! Bravó, páni! – tlieskal spomalene, rovnako, ako sa spomaľovali pohyby vyrušených bojovníkov. -  Finále síce stále otvorené, ale možno len čakáte na hlas ľudu... – dotlieskal a pristúpil k bojujúcim mužom, práve zmeraveným prekvapením, obchádzajúc ich jedného po druhom, kol dookola, ako exponáty v galérii,  mladík, afektujúc prstami. – ...nejaký ten palec hore, palec dolu...Čo na to poviete, slečna Belle? – založil ruky za chrbát a otočil sa k miestu, kde predtým stál a kde teraz stála žena v bielom.

  Gaston nezaváhal, uvidiac votrelca chrbtom a pažou ho zozadu schytil pod krkom, namieriac mu pod zovretý krk hrot meča.

  Madík sa síce ohol do smeru tlaku, ale úsmev z tváre mu to nezobralo, neprestával položartom komunikovať s mĺkvou, poblednutou ženou s očami vyslanými jediným smerom. Smerom k Nemu.

  Peter Pan to s uspokojením sledoval.

  - Aké nemilé prekvapenie, však pán Gaston... Voláte sa tak, nie?!... – dotkol sa hrotu meča a ten sa rozhorúčil, až vypadol mladíkovi z popálenej ruky. Zovretie druhej však nepovolil. – No, len sa pozrite, mladá dáma, to je guráž, to je odhodlanie! ...toto je rytier pre vás. Ochotný by bol ma snáď i zabiť, však, pán Gaston...? - vyliezalo mu z úst cynickejšie, ako kedy  počul od Rumpla a to si myslel, že horšie vyjadrovanie už nemôže mať nikto.

  V okamihu sa však ocitol v presne opačnej pozícii. Chlapčisko ho, ani nevedel ako,  zvieralo pod krkom silou, akú si z jeho paží nedokázal ani len predstaviť a tým, že útočník bol nižší od neho, sám tu stál s podlomenými kolenami, na ktorých tušil, že sa sotva udrží. Predstavil si vlastný zlomený väz a na čelo mu vystúpili kropaje potu. Peter Pan mu na ne fúkol a žmurkol do jeho vyplašených očí.

  Belle sa ani nepohla. Za ten krátky čas si uvedomila, že správanie sa tohto chlapca sa úplne vymyká detskej otvorenosti a úprimnosti, akú by bola z jeho anjelskej tváre očakávala, ba dokonca neverila už ani jeho slovám a gestám, vediac, že ovláda mágiu, ale netušila, čo za motív sa za tým všetkým skrýva. Aby neohrozila oboch mužov, radšej mlčala a len sa triasla, potláčajúc v sebe všetky slová, nutkanie kričať a brániť právo na vlastný slobodný život, rozhodnutia a...

  Všade naokolo bola totiž jeho banda nezriadených spratkov s pošliapanou ľudskosťou vo vnútrach ich nedospelých telíčok, pripravená za vodcu obetovať svoj úbohý, ničotný život.

  - Prepáč, synak, že ťa vítam takto, ale tvoj poskok na mňa zaútočil, ako ste obaja videli...- otočil náhle Peter Pan hlavu dozadu a hneď zas späť, aby mu neušla reakcia Belle.

  Pokúsila sa nezostať prekvapená, len oči stále prosebne zabárala hlbšie do tých Jeho s prosbou, aby vyvrátil jej zlú predtuchu.

  Ako rád by sa k nej rozbehol a zovrel ju celú v náručí a zmizol niekam ďaleko, do bezpečia. Ako rád by jej všetko medzi bozkami  vysvetlil a za všetko sa ospravedlnil s nádejou, že uverí a jej letmý úsmev odoženie všetky tiene...

  Nebol čas, priestor, ani možnosť.

  V hlave mu skrsla šialená myšlienka. 

  - Konečne si tu!...a môžeš ho pokojne nechať ísť, je úplne neškodný. Otče...- stal si k chlapcovi a položil mu s úsmevom ruku na plece.

  Tá sa roztriasla a povolila Gastonovo zovretie. Zrútil sa obom pod nohy s dráždivým kašľom, rýchlo hľadajúc svoj dych.

  Peter Pan sa prestal usmievať a zhrozene hľadel na rameno s Rumplovou zakvačenou rukou. Gesto,  sprevádzané takmer dojatým, takmer zaslzeným pohľadom.

  Belle nešťastne pootvorila pery.

  Radšej sa na ňu už nepozrel. Zabil by ho jej vyčítavý pohľad. Nadýchol sa a rýchlo pokračoval.

  - Som nesmierne rád, že ťa po toľkých rokoch opäť vidím. – začal zaliečavo, pokúšajúc sa, aby to vyznelo úprimne. - Načo strácať čas riešením „poskokov“?! Som unavený z cesty. ... a máme toho, čo doháňať... však, otče...- použil na záver preslovu jeho vlastnú frázu a nezabudol ho mocne objať, akoby to naozaj bolo krásne stretnutie po rokoch odlúčenia.

  Pre Belle a Gastona jednoznačne. Konečne mali podľa videného na vlastné oči  i počutého na vlastné uši vo všetkom jasno. Sú len bábkami v akejsi bizarnej hre týchto dvoch tu, kde mladý sa hrá na otca a starý na syna.

  Peter Pan sa vytrhol z objatia a zabodol neveriacke oči do muža pred sebou.

  Nevidel ho roky a chlapčiatko, ktoré dávno, dávno opustil, to milé, úprimné dieťa s naivnými očakávaniami spoločného rodinného súžitia, ten chlapček s nevinnou tváričkou, vďačný za každý, sebemenší prejav lásky, to milé, dobré, nezištné chlapča  tu teraz stálo v podobe prestárleho, životom poučeného otrlého muža s podivnými schopnosťami, o ktorých len počul, ale neveril, že by bol schopný nimi zmanipulovať svojho vlastného otca. A hľa, takmer sa mu to práve podarilo...

  Dávno, dávno zabudol na moc lásky, ktorú jeho syn zrejme objavil a vie, ako ju požiť...ako ňou oslabiť protivníka, ako...

  „Nie, nie, nie! Ani ja už nie som ten, kto som býval, drahý Rumpel! Som horší! Ďaleko, ďaleko horší...a to ešte len uvidíš!“ urobil pár krokov dozadu a zmizol.

  Jeho tlupa, chlapci s bakuľami pripravenými zaútočiť na ich prípadný odpor, však práve uzatvárala okolo trojice kruh, aby im jasne dali najavo, že sú ich  doprovodom rovno do tábora.

  Vyhla sa Rumplovmu pohľadu, s hlavou sklonenou, aby si ani nevšimol jej sklamanie, pomohla Gastonovi vstať, zostanúc mu opretá o rameno a vykročili posúvaní silou detskej armády.

  Díval sa smutne na dvojicu, ale nemohol inak.

  Kým nezistí, čo má jeho „vydarený“ otec v úmysle. A že to bude niečo nekalé, na to by dal ruku do ohňa.

  Na tú popálenú, Gastonovu, práve nežne fúkala...jeho Belle.

domiceli