RUMBELLE
Hviezdny
šum
nadviazanie na ff
Rozhojdané
2. kapitola
Schody
Zbytočne zúfalo pozerala na dvere a hlavne
na kľučku, čo bola pre ňu privysoko. Tvárička sa jej krivila do plaču.
Toto nečakala. A od Bae už vôbec nie.
Sľúbil jej predsa prekvapenie... Rozprával rozprávku... Požičal svoje kamienky...
Prečo teraz buchol dverami?! ...Kam odišiel?! A prečo ju tu nechal samú?!...
Sklonila hlavičku a stisla pery. Už sa
nerozplače. Povedal jej, že je veľká a veľké neplačú. Len na čele sa jej
zjavila dvojitá, kolmá vráska...
Ešte raz pozrela na dvere, okolo ktorých už
veľakrát, čo tu býva, prešla, ale nikdy neboli otvorené. Tak ju nezaujímali. Ani
teraz nie sú. Ale zaujímajú ju. Je tam
Bae. Sám s tajomstvom. Aj ona chce tajomstvo!...
Bae sa rýchlo prešmykol a keď to po ňom
chcela zopakovať, dvere boli priplesknuté.
Ešteže tu nechal jej kľúčik. Ale bol aj ten
privysoko. Nedočiahne naň.
Zbytočne sa zúfalo pozeral do obrej tlamy
vytesanej v skale jaskyne. Prúd pomaly vytvárajúci tornádo, nemal silu
zastaviť, skrotiť, ani zničiť. Tvár sa mu krivila do bezmocného hnevu, ale bol
tu sám. Nebolo na koho vyliať zlosť...
Toto nečakal. A od Petra Pana už vôbec
nie. Sľúbil mu predsa...
Len v ušiach stále doznievali jeho posledné
slová. Ortieľ. Rozsudok. Rozhodnutie toho, kto bol v tomto svete mocnejší,
rozhľadenejší a zákernejší. Kto mal navrch sa nezdráhal sa to využiť vo
svoj prospech, bez ohľadu na dôsledky a rany tým, ktorí mu mali byť
najbližšími...
Prečo ho nezastavil, neodzbrojil, nezabil,
kým mal možnosť?! ...Ako to, že mu zas a znova uveril?! ...Prijal jeho
podmienky! ...Dal sa bohapusto oklamať!...
Sklonil hlavu a stisol pery.
Ešte raz pozrel do priechodu, v ktorom zmizli
Peter Pan s vystrašenou Bellou.
Nemá, čo stratiť. Bez nej ani jeho život nebude mať veľkú
cenu. Roztvoril doteraz zovreté päste a vrhol sa do nebezpečne sa už
krútiaceho, iskriaceho víru...
Dopadol tvrdo.
Doska stola zadunela, zo šálky s vychladnutým
mliekom vyšpľachlo trocha tekutiny. Striasol sa, žmurkajúc prekvapený, zameriaval
prostredie. Ešte nebol celkom zabývaný. Pripadalo mu to tu stále cudzie.
Neosobné. Nevytvárajúce ten domov, v aký dúfal...
- Bae? – zvolal, keď videl raňajky pred
sebou, mysliac si, že to syn pripravil pre neho.
Miestnosťou zazvonila slabá
ozvena, ako odpoveď, že je tu sám.
Dotkol sa šálky. Nestála tu dlho, ešte niesla
znaky, že mlieko bývalo horúce.
Vstal a prižmúril oči, vyšlúc svoje
zmysly po zámku, kde zachytia nejaký ten šum.
Zachytili. Zhrozil sa a takmer vyletel z dvorany.
Zbytočne sa zúfalo pozeral na ďalšie dvere na
konci chodby. Ešte bol udýchaný, ako sa ponáhľal, takmer behom dolu schodmi,
aby sa otec neprebudil skôr, ako odhalí jeho temné tajomstvo a tu zas
prekážka! Tvár sa mu krivila nespokojnosťou, lebo kľúč pasoval len do dvier
hore, navyše ho v rýchlosti tam aj tak zabudol zastrčený zvonka. Tieto boli bez zámku. Bez kľučky, bez pántov, bez záklopiek, bez petlice, bez
akéhokoľvek prístupu, akoby to ani neboli dvere, skôr zvláštny kus steny.
Toto nečakal...
„Niečo tam za nimi ale musí byť. Cítiť vôňu
sviečok. Takže možno aj niekto. Väzeň? Zajatec? Nepriateľ?“...na okamih cúvol
od dvier, lebo na rozum mu prichádzali len hrôzostrašné veci, aké tajomstvo to
otec môže skrývať. Jediné, čo mu nahlodávalo teórie bol fakt, že tu trávi priveľa
svojho času. Obával sa, že takmer všetok...Dokonca aj ten, čo im vravel, že má
prácu mimo zámku...
Cúvol ešte o krok.
A narazil na akúsi postavu.
Vyrazilo mu sprvu dych a nebol by sa mu
krvi dorezal.
Vo svetla práve zažnutej fakle pred dverami, v ruke muža, však
uvidel prísnu, nahnevanú tvár. Otcovu
tvár.
- Čo tu robíš, Bae? – spýtal sa nazaujato,
dívajúc sa radšej pred seba, než na syna, na ktorého bol riadne nahnevaný. – Nečakal
som, že nájdeš v sebe guráž ma okradnúť a to ešte počas spánku, synu...
– pokračoval rovnakým monotónnym hlasom.
- Ale ja...- zahryzol si do jazyka.
Nepotopí predsa ju. Maličkú. Tak iba pokorne,
zahanbene sklonil hlavu.
- Prepáč...Odpusti mi, prosím.... Nechcel som.... Ale...- skúsil
vyzvedieť pravdu priamo.
- Žiadne ale... – odpovedal stroho a ukázal
na východ, smerom hore k schodisku.
Kým sa pustil za ním, zadíval sa na dvere,
aby ich pohladil aspoň očami. Aby pohladil tajomstvo, ktoré skrývajú...Aby dal
sľub, že ho nevyjaví a nedovolí nikomu, aby odhalil to, čo musí zostať
skryté. Ešte musí zostať zahalené rúškom tajomstva, kým nepríde na spôsob, ako
všetko zvrátiť...všetko! Úplne všetko!
domiceli
tento fanfik začína pekne tajomne...
OdpovedaťOdstrániť