Rumbelle - ZRKADLENIE 4. kapitola SKRYTÁ

RUMBELLE

Zrkadlenie

nadviazanie na ff HVIEZDNY  ŠUM

4. kapitola

Skrytá...

   Pomrvil nozdrami. Nemýlil sa. Bol to zápach rybiny a soli. Chystávali také do zásob, na zimu. 

   ...a puch mokrého piesku.

  Strhol sa a obzrel za seba, odkiaľ počul zvláštny šum a špľachot. Oči sa mu roztiahli dokorán. Toľko vody vyliatej na jednej hromade ešte jakživ nevidel. Pri kraji penila a vlnila sa, snažila sa ho dočiahnuť, potom sa zas vrátila do koryta. Obrovitánskeho koryta!

  Cúval vystrašený tým, čo videl. Kolená a dlane po zápästia sa mu zabárali do sypkého piesku, ktorý už bol, kus od brehu, uchránený od slizkých chaluhových jazykov vody.

  Hlavou mu prebleskli posledné slová, čo začul z úst starenky prv, než ho zelený vír stiahol do svojich útrob.

  - Zem-nezem... -

  Strhol sa a obzrel za seba, odkiaľ počul zvláštny šum vody a špľachot...

  Bude asi treba vymeniť bojler. Všetko tu starne, opotrebováva sa...zadíval sa na svoje do pol pása odhalené telo, akoby tiež patrilo k inventáru starobylej vilky na periférii mesta.

  Hodvábna, kvalitná košeľa, ktorú si práve vyzliekol a len tak, v sede na pelesti lôžka premŕval v prstoch jej tvrdý, čierny golier, mu vykĺzla z ruky. 

   Zostali len prázdne dlane...

  Myslel práve sa snehobiele plátno, najobyčajnejšie z obyčajných, trochu drsné a škrabľavé, bez límcov, bez zlatých manžetových gombíkov. Na svoje ňou čerstvo opraté košele, čo mu viali kedysi na dvore, na moment, keď ich ešte polosuché a prevoňané čerstvým vzduchom zvešiavala, aby sa jej ľahšie hladili a oni s Bae doberali si ju nenápadne vystreľovanými stružlinkami pri strúhaní budúcich praslenov, čo sa jej zamotávali medzi  vlny vlasov... 

  ...ako sa nimi opatrne predieral, naoko vyslobodzujúc kúsky drievok, až ku koži...ako sa chvela, prekvapená vlastným, pod jeho dotykmi,  práve nečakane prebúdzajúcim sa telom...ako sa jej tajil dych a mihalnice kreslili na líca odpovede...

  Ako váhal, či jej vziať tvár do dlaní a...

  Zostali len prázdne dlane...

  Stiahol prsty do päste.

  Ovial ho chlad a prekvapilo náhle ticho.

  Vaňa ešte nemohla byť plná. Vodu nemal kto zastaviť...

  Otočil sa...

  Otočil sa.

  za chrbtom sa mu črtal les. Hustý, nebolo skrz neho vidno. Ale bol to les. Les poznal.

  Nestačil však vstať na rovné nohy, keď ho bolesť prikvačila späť do prachu piesku.

  - Kapitán, aj tu je jeden ten zmätok! – zdrapila ho čiasi obria ruka za rameno a ako mača z košíka vytiahla hore, až mu nohy kolenbali kus nad zemou.

  Darmo sa metal. Muž bol silný a jeho rehot zaľahýnal v ušiach.

  Vzkypela v ňom však náhla zlosť a prebudil sa pud sebazáchovy.

  - Pustite ma! ...Nič som vám neurobil! – zvolal, hoci sa mu hlas trochu  lámal.

  Ozval sa ešte silnejší smiech, dokonca z viacerých úst naraz.

  Pod bradou mu pristálo čosi chladné a dvíhalo mu hlavu dohora. V prižmúrených očiach vyvrátenej už hlavy si všimol menšieho muža s prísnym, pozorne si ho premeriavajúcim  pohľadom.

  - Zabite ho, smrada! – zatlačila sa mu chladná vec do hrtana, takmer mu vyraziac dych.

  - Môj tatko sa vám pomstí! ...Všetkých do jedného vás premení na...na... - nevedel si zrazu spomenúť na vhodný artefakt.

  Smiech znovu zosilnel.

  - A ktože je tvoj tatko? Nebodaj kúzelník z krajiny OZ? Alebo takto teraz nazývate, vy odporné pijavice, svojho patróna Petra Pana?! Odkedy má nové srdce, neni tu s vami rady, koľko guráže ste nabrali, podagra krpatá! – natočil si ho k tvári chlap, čo ho stále držal za kabátec nad zemou.

  - Rumpelstiltskin! – zasyčal z posledných síl, cítiac už pod rebrami čepeľ noža.

  Všade sa rozhostilo hrobové ticho. Všetci zamrzli. Zamreli, zadívali sa smerom k práve odchádzajúcemu kapitánovi, ktorý tiež ustrnul a prudko sa otočil.

  Muž vypustil svoju korisť a tá sa mu zviezla pod nohy. Z kútika pier začal vytekať pramienok krvi...

  Zakrvavená čepeľ v druhej ruke piráta sa  roztriasla a obrovitánsky chlap cúvol s očami vypleštenými od hrôzy.

  - Ká...ká...za...za...li ste...zabiť... – jachtal, akoby sa kapitánovi ospravedlňoval.

  Kapitán Hook mu však  nevenoval pozornosť. Zohol sa k chlapcovi, z ktorého pomaly vyprchával život.

  Svetlo v kúpeľni podozrivo blikalo, kým nezaiskrilo a poslednýkrát, vyprsknúc zopár svetelných výbojov, nezamrelo úplne, spolu so všetkým osvetlením v celej vile. Vyrazilo poistky.

  - Dočerta, aj so starinou! - zahromžil. - Nič tu v tomto sprepadenom svete bez mágie nefunguje, ako by malo! – zamrmlal a jedovito trhol dverami na kúpeľni.

  K nohám sa mu zosypal závej snehového poprašku. 

  Skúsil sa zachytiť verají a nájsť za nimi vypínač, ale ruka mu skĺzla po úplne zľadovatenom povrchu.

  Zhrozil sa, ustúpil o pár krokov, striasajúc z bosých nôh vločky čerstvého snehu, akoby tu bol práve pred okamihom napadal.

  Záporne krútil hlavou, spomenúc si na to, čo zažil dnes pred východom zo záložne.

  Teraz mu to došlo. ONA je tu... prišla až teraz...a priniesla so sebou ...zrejme i mágiu!

  Až teraz sa skutočne preľakol.

  V tomto svete, bol totiž obyčajným človekom.

domiceli