RUMBELLE
Zrkadlenie
nadviazanie na ff
HVIEZDNY ŠUM
2. kapitola
Staré
rany...
- Choď preč od toho okna! – ozvalo
z úzadia, keď stíchlo praskanie podlahy pod jej pomalým, trochu už
ťažkopádnym krokom.
Dievčatko pomaličky pootočilo hlavu
a prižmúrilo oči. Pery pevne zomknuté dodávali jej smutný pôvab, ale
zároveň aj určitú neprístupnosť, ktorú si aj starenka ihneď všimla.
Čo si však v tento moment nevšimlo
dievčatko, bola tvár, ktorá sa na okamih zjavila v okennej table, akoby sa
zhmotnila zo srieňa a námrazy, ktoré sklo pokrývali.
Stará žena natiahla ruku a kým sa dievča
spamätalo, kam mieria jej prsty, a prapodivný lúč sálajúci z nich, dolu z ulice sa už ozýval iba tlmený
cinkot práve dopadnutých črepov z rozbitého okna.
Starenka zmeravela. Ako vysvetlí dievčatku,
čo sa stalo?!
Maličká sa však pousmiala.
- Aj tatko poznal kúzla ...ale Bae sa hneval,
keď čaroval. Bae sa veľmi, veľmi
hneval...- napodobňovalo dievčatko pohyby rúk svojho otca
a grimasami sa snažilo podobať sa na neho aj výrazom tváre.
- Kto je Bae? – strhla sa starenka, na druhej
strane sa upokojac v domnienke, že otec tohto malého stvorenia mal
k nemu zrejme krásny, blízky vzťah, trávil s ňou veľa času, či tak
nejak, keď si dievča pamätá hry na kúzlenie, ktorými dospeláci ľahko oklamú
naivné deti.
- Bae je Kay. – pritiahlo dieťa tváričku
k pliecku, vyjdúc radšej s pravdou von, keď už brata aj tak
prezradilo.
- Snáď nie Baelfire...syn samotného...-
otvorila stará žena zhrozene oči dokorán, ale nedopovedala, lebo sa pri nej
zjavil rozospatý chlapec, ktorého prebudilo rinčanie skla s náhlym chladom, čo v izbietke nastal a prísne pozeral na dievčatko, ktorému vo vetre
prichádzajúcom zvonka viali vlásky a chytali sa do nich vločky čerstvého,
cez rozbitú tablu okna prifúkavaného
snehu.
- Babi vie tiež čarovať, ako náš ocko! –
oznámilo mu bezprostredne dievča a zúbky sa mu zaperlili v spokojnom,
veľavravnom úsmeve. – ...takto natiahla ruku, vyčarovala svetielko a puk, prasklo okno
a vyletelo fuč do neba! – vytrčila rúčku von oknom.
V ten moment dnu vtiahla hotová
víchrica, zosypal sa na všetko sypký, studený sneh a keď dopadla posledná
vločka, stolček, kde dievča pred chvíľkou sedelo a veselo sa usmievalo,
bol zrazu prázdny...
- Niééé...- zaúpäla starenka a klesla na
podlahu s tvárou v dlaniach.
Bae priskočil k oknu, so strachom sa
nahol dolu, ale...
-
Nie, nevypadla
z okna...to...ona...ona si ju vzala...- začul šepot za sebou.
Primkol na dva západy, obozretne skontroloval
stlačením kľučku zadného východu, vyhrnul vyššie límce kabáta a chystal sa
skryť kľúče vo vrecku, keď mu vypadli z ruky, ktorá náhle stuhla od mrazu a nedokázala ich udržať.
Kľúče cinkli o chodník.
Párkrát pomrvil prstami, aby ich rozhýbal
a zohol sa po ne. Boli akoby primrznuté k zemi.
Spomalene sa narovnal a nepohnúc hlavou,
len očami blúdil po okolí.
- Kde si...?! Vylez! ...Viem, že si tu! – ozval sa po chvíli.
Spoza rohu sa opatrne vynorila silueta.
V tme dobre nevidel, ale zazdalo sa mu, že je to niekto nízky, štíhly, asi
najskôr žena. Tú aj očakával, preto sa nerozpakoval ju svojsky privítať.
- Dúfal som, že ti naše posledné stretnutie,
ako výstraha stačilo, drahá! ...alebo som bol príliš zhovievavý a mal som
s tebou zatočiť ráznejšie?! – dodal, špičkou topánky kopol do kľúčov, aby
ich uvoľnil z ľadu, v ktorom sa zachytili.
Žena zastala, zrozpačitela, stiahla sa
o krok dozadu, chrániac sa pred prívalom drsných, nemilosrdných slov aspoň
tmou.
- Tak sa mi to páči! Vráť sa, odkiaľ si prišla!
Tu pre teba niet miesta... Toto je môj svet a ja nedovolím, aby si bola
prekážkou v mojich plánoch! – zohol sa po kľúče, oprášil ich, utrel do
hodvábnej vreckovky, strčil do vrecka kabátu, zvrtol sa a odkráčal opačným
smerom.
Zmizol v tme prázdnej ulice.
Chvíľu trvalo, kým útla postava spravila pár
pomalých krokov smerom dopredu, kde ju osvietilo mdlé svetielko nad zadným vchodom.
Skrútila spodnú peru dovnútra
a z oka sa jej spustila horúca slza. Pomaly, pomaličky stekala dolu
bledým lícom, kým neprišla na koniec útesu sánky a neskoncovala so svojím
biednym životom.
Nevšimla si, že v letku sa slza zmenila
na malý, nepatrný ostrý čriepok, lesknúci sa ako miniatúrny diamant, ktorý jej
teraz ležal pri nohách.
Ešte raz nasala ľadový vzduch do pľúc,
sklonila hlavu a obrátila sa späť.
Zmizla za rohom.
Čriepok sa zachvel, roztriasol, rozkotúľal
kúsok ďalej, až zastal pred špičkou lesklej bielej topánky. Čiasi rovnako biela
jemná ruka sa poň zohla, zodvihla ho a vytiahla k tvári, aby si ho vo
svetle obzrela.
- Asi si ťa s niekým zmýlil, Kráska...
s niekým, na koho nemá priveľmi dobré spomienky... s kým nemá ešte
všetky účty úplne vyrovnané...ale aj to bude, aj to... – zovrela čriepok
v dlani a nenávistne pozrela do tmy, kde pred chvíľkou zmizol pán
Gold, tajomný majiteľ miestnej záložne.
domiceli
zaujímavá zápletka, vlastne zápletky...príbeh vedený dvojito a pri tom sa vôbec nebije :)
OdpovedaťOdstrániť