Rumbelle - ŠUM HVIEZD BONUSová kapitola

RUMBELLE

Hviezdny šum

nadviazanie na ff Rozhojdané

Bonusová kapitola

Nový svet

   Bolo to mesto. Možno len mestečko. V tme blikotala všade vôkol kopa svetiel, ale či sú to okná domov, či len pouličné lampy, či dokonca lampáše v rukách tu všade sa tmoliacich ľudí, čo do nich nešetrne vrážali, tlačili sa, ale nikto sa im nepozrel do tváre, ani ich nepozdravil, či sa aspoň na oboch usmial, sa teraz rozoznať nedalo.

  Trela si nohu o nohu, dlažbou vykladaná cesta bola plná rozmokvaného snehu a chladila. Neuvedomenie  si toho, že tu stojí len v nočnej košieľke, bosá a vyľakaná cestou portálom jej ešte chvíľu umožní nevnímať nepriazeň počasia. Navyše je tu oporný bod. Teplá bratova ruka, čo ju stále prisilno stíska, kým sa chlapec rozhliada, kde to vlastne sú...

  - Kúpte si zápalky...zápalky si kúpte, prosím, mladý pán, kúpte si zápalky. – ozvalo sa z kúta domu, pred ktorým stáli.

  Chvíľu nevidel nič, potom sa klbko z vrchného schodíka rozmotalo a pred ním stálo dievča. Chudé, premrznuté, oblečené len do vetchých handier. Úbožiačka. V skrehnutých rukách starý, vypelichaný košík a v ňom akési drievka s hlavičkami.

  Maličká doň zvedavo nakukla a jednu zápalku vytiahla.

  Dievča jej ju opatrne vzalo, potiahlo hlavičkou o múr a z hlavičky bolo svetielko. Mäkké, žlté, teplé.

  Obe sa na chvíľu usmiali.

  - Kúpte si...prosím. – zopakovalo dievča, ale vidiac, že maličká tu stojí bosá, strácalo nádej, že by dnes predalo, čo i len kus zo svojho tovaru.

  Bae sa snažil čosi vydolovať z vreciek nohavíc, ale mal tam len samé nepotrebné veci. Kamienky, drievka a kúsky špagátu.

  - Girlanda! – zašepkalo zbožne dievča, vidiac, ako sa snaží napchať späť do vrecka kus špagátu, čo z neho pred chvíľkou vytiahol.

  Vytiahol ho znova. Vo svetle dopadajúcom z okna sa zaleskol. Bol z čistého zlata...

  - Je to len priadza. Takých máme plné pivnice. Potreboval som čosi zviazať dokopy, ale doma sa normálny špagát nenájde...a tento sa trhá a nie je vôbec pevný.

  Usmiate dievča im pokynulo, aby si stali vedľa nej na vyvýšený, murovaný sokel domu a nazreli do okna.

  S nosmi prilepenými o okenné table všetci traja s údivom hľadeli na vysoké, špicom s hviezdou zakončené čudo v kúte izby, z ktorého viseli samé trblietavé, žiariace, lesklé veci, horeli na ňom sviečky a vôbec... bola to nádhera!

  - Girlandy...- zopakovalo dievča a naozaj sa niektoré trblietajúce sa,  teplom sálajúcim z horiaceho krbu sa chvejúce tenké  pásiky podobali na špagátik, čo Bae vytiahol z vrecka.

  Podal ho dievčaťu. Tá od údivu zabudla zatvoriť ústa. Iba párkrát žmurkla, strčila maličkej do rúk zväzoček zápaliek a stratila sa v uličke aj so svojím pokladom, ani netušiac, že to poklad je.

  - Sprav svetielkovú hlavičku...je mi zima na nožičky. – zaprosila malá a nadvihla si košieľku, spod ktorej vykukli začervenalé nôžky.

  - Prepánajána! ...takto vyjsť v tento deň von na ulicu...- zabedákal hlas vedľa nich. – Rozum ste potratili? Veď ochorieš, dievčatko a ...ty si už veľký, ako si jej to mohol dovoliť?! – obrátila sa na Bae, vidiac, ako pažou objal maličkú a pritisol si ju k sebe, aby sa nebála.

  Pred nimi stála akási vo vlniaku zababušená babička a lamentovala ďalej, kolembajúc lampášikom, ktorým si svietila na cestu.

  - Akože sa voláš dievčatko? Nech ťa odvediem rýchlo domov...– spýtala sa na dôvažok.

  - Gerda! – vyhŕklo z Bae prvé meno, čo dnes úchytkom zachytil od ľudí, čo prechádzali okolo nich.

  Usmiala sa.

  - A ty budeš isto Kay...- dodala, žmurknúc na neho, že mu neverí, lebo chcú iste len zatajiť, že odišli tajne z domu. – Neboj sa, neprezradím tvojim rodičom, že si sestričku takto ledabolo zobral v zime von. – dodala mierne.

  - Nemáme rodičov. – skočil jej do reči.

  - Mamičku som už veľmi dlho nevidela, ale máme ešte tatka. – opravila ho maličká, ktorá sa už začínala triasť od zimy.

  - Nemáme už ani tatka...- precedil trochu vzdorovito Bae.

  Starenka rozmotala svoj vlniak a zabalila  doň dievčatko, čo sa práve srdcervúco rozplakalo.

  - To preto sme museli preč z nášho zámku? ...To preto tatko nešiel s nami sem?... To preto sme tu sami dvaja?!...- fňukala, márne ju Bae tíšil.

  - Úbohé deti! Taký krutý je tento svet...veru, veru. – povzdychla dobrá žena, uvedomiac si zo slov detí, že prišli nielen o rodičov, ale i o domov a to, že sú teraz tu a takto biedne odeté, bude značiť jediné. Nechceli do sirotinca, kde by ich iste oddelili od seba.

  Utrela zrobenou rukou oči.

  - Poďte. U mňa je teplo a mám ešte čosi vianočných koláčikov. Aj keď ja mám len izbičku. Nemám veru zámok.– ukázala lampášikom kdesi hore, k vrchným podkrovným manzardám vysokánskych domov.

  - Veď ani my nemáme ...zámok. – zaklamal Bae, sklonil hlavu a ťahal maličkú, otriasajúcu sa stále plačom za starenkou, neveriacky krútiac hlavou, kam sa to zas dostali.

  Predstavoval si iný svet...

domiceli