Rumbelle - ŠUM HVIEZD... 6. kapitola TMA

RUMBELLE

Hviezdny šum

nadviazanie na ff Rozhojdané

6. kapitola

Tma

   Nevedel zastaviť triašku zhmotnenú v poryvoch ľadových prstov, čo sa nekoordinovane vbárali a zas vynárali zo záplavy  látky jej šiat. Márne kričal mozgu do výčitiek obhajobné slová, že inak to nešlo.

  Už prešla hodná chvíľa, čo jej násilím vlial do vyblednutých pier protijed a stále sa nehýbala, nepreberala, ako sľúbil. Márne ju trel a stláčal v objatí, skúšajúc ju aspoň trochu ohriať. Bola rovnako bledá, skrehnutá, bez známok života.

  V duchu preklínal otca a prosil osud, aby ho aspoň v tomto, aspoň tento jeden, jedinký raz neoklamal.

  Ruka sa mu s nádejou, že zacíti konečne teplo, dostala až k jej tvári a opatrne postupovala po líci k vlasom a späť. Po ruke sa blížila i tvár. Oprel čelo o to jej, líce o líce, kým mu pery našli tie jej a spečatili jeho úprimné prosby o prebudenie  aj touto nemou.

  Konečne vydýchla. A znova zhlboka nabrala vzduch do pľúc.

  Roztriasol sa ešte viac.

  Viečka sa ešte nedvihli, už ústa prosili.

  - Kde je naša maličká?...Podaj mi ju, chcem ...potrebujem si ju konečne pritúliť...- šepkala zoslabnutá, ale odhodlaná pozviechať sa a plniť si povinnosť matky.

  Objal ju mocnejšie a natočil sa s ňou tak, aby...

  Pochopila hneď. Niečo nie je v poriadku. Niečo chce pred ňou skryť! Zatajiť jej... Akoby sa jej až teraz pred očami zhmotnili posledné prežité okamihy pred zamdlením.

  Neuvidiac nikde ani Petra Pana, zmocnila sa jej panika.

  - Neurobil si to! ...Povedz, že by si to nikdy nebol schopný urobiť! – zadrapila sa mu do ramien v snahe vidieť mu za chrbát.

  Všemožne sa ju snažil zadržať a znemožniť jej pohľad, ale pridobre vedel, že sa aj tak dozvie pravdu...

  Jej nedokázal povedať: „Nemohol som inak...“ 

  Jej nemôže klamať.

  Nechal si zadierať do krvi  nechty spolu so slovami, skôr výkrikmi, do plaču pretaveným krikom. Nechal sa trmácať a kmásať, nechal ju zoslabnúť bolesťou a zúfalstvom. Bolelo ho, ako sa bránila jeho tíšiacim dotykom, ako cítil jej rodiacu sa nenávisť a vzdor.

  I sám pozrel smerom, kde ležalo telíčko bez známok života, len jej nedovolil sa k nemu priblížiť.

  - ...dokážeš ju...zachrániť! Ty jediný...však?! ...Však ju zachrániš...?!- pozrela na neho zrazu s nádejou vo vyplakaných očiach a sklopenie tých jeho nepovažovala za odpoveď.

  Vzala mu tvár do dlaní a donútila ho vzozrieť na ňu. V tvári sa jej zračilo odhodlanie i úprimná, takmer detsky naivná viera v jeho moc.

  - To srdce...vzal, láska...- nedokázal povedať viac.

  - Tak jej daj iné! Hocijaké. Hovorí sa o tebe, že ich vieš...že si schopný...jej si ho vzal a jej ho aj musíš vrátiť!... počkaj...počkaj...- rozprávala trhano, nevzdávajúc sa vlastnej iskierky nádeje na zvrátenie udalostí.

  - Dal by som jej vlastné, ale je ...čierne a...- pozrel dohora, ľutujúc všetky skutky, ktoré mal na rováši.

  - Ale moje nie! – zvolala.

  Rozväzovala si šnúrky na živôtiku a driapala zo seba vrchný hodváb šiat.

  - Moje...moje jej daj!...som jej matka...to bude fungovať!...to iste bude...vezmi mi ho a ...ona musí žiť! Je maličká, je nevinná... je to naša dcéra! Vráť jej život! – držala okraje korzetu a na odhalenej hrudi sa jej perlil pot.

  S hrôzou sa díval na ňu. Nepredstaviteľné, aby jej vytrhol srdce....aby ju zahubil! Nie, nikdy! Zachránil ju...za vysokú cenu, ale zachránil ju. Nezabije teraz...nie! Nie. Nie...

  - Nie...- pokúsil sa ju zas radšej objať, ale vytrhla sa prudko, až dopadla dozadu do kameňov, doráňajúc si dlane.

  Keď ich opäť priložila k bielej látke svadobných šiat, rozpíjali sa v nej červené zlovestné kvapky a prefarbovali ju do karmínova. Necítila to. Len zhlboka dýchala a čakala, kedy sa konečne rozhýbe.

  - Nechcem viac žiť!... Bez nej nie!... – prosila zúfalo.

  Prosila dookola. Vyhrážala sa, hľadala tie správne slová, argumenty, zaprisahávala, kričala, plakala...

  Mlčal. Ohluchol. Onemel. Odmietal...

  - Ak ma...ak ma ľúbiš, tak to urobíš... – bola jej posledná veta, kým sa bezmocne odmlčala, ruky i hlava jej poklesli a dolu lícami sa spúšťali posledné slzy.

  Až teraz mu, apatická a neodpovedajúca, dovolila, aby ju vzal do náručia, zbozkával z nej slané kvapky a šepkal nežné slová. Všetko však prijímala mdlo, čakajúc, že...

  - Dovoľ mi, objať ju, prosím. Pritúliť, malú, mäkkú a krehkú, aspoň na chvíľočku... – šepkala zronená a utrápená, berúc do zranených dlaní tú jeho, namierila prsty do stredu svojej hrude.

  Zovrel pery a hoci mu rozum bránil, poslúchol jej zúfalú žiadosť a vytrhol srdce.

  Dívala sa naň spokojná a letmým úsmevom pobádala ho, aby rýchlo konal.

  Už druhýkrát dnes držal v dlani srdce. Krásne, čisté, nepoškvrnené. Srdce, ktoré ho milovalo a ktoré on sklamával zakaždým, aj keď nechtiac a nevedomky.

  Priložil ho k hrudi dieťatka a keď zatlačil, do bezfarebných očiek sa opäť vrátila dúha a drobné pršteky sa  roztriasli a natiahli k nemu.

  Opatrne ju vzal a chcel vložiť Belle do náručia...

  Žena tam však ležala bezvládna, takmer priesvitná, len s úsmevom na tvári, ktorý ju prežiaroval a akoby šepkal slová, ktoré by bola iste povedala...

  - Miluj ju...- 

domiceli