Rumbelle - ŠUM HVIEZD... 5. kapitola TICHO

RUMBELLE

Hviezdny šum

nadviazanie na ff Rozhojdané

5. kapitola

Ticho

   Horúčava v miestnosti sa čoraz viac a viac stupňovala a vzduch bol už taký ťažký a hustý, že to chvíľami a miestami vyzeralo, že sa dutina v skale  plní priesvitným rôsolom, čo rozmazáva obrazy. Bol to však len pot a slzy, ktoré zabraňovali vnímať celé dianie v celej jeho morbídnej hrôzostrašnosti.

  Pritlačený neviditeľnými okovami o stenu, ktorou sem vstúpil, hoci z oboch strán vyzerala ako obrovská tlama pece, plná žeravých, do všetkých smerov blčiacich plameňov, bol to však len odraz náprotivnej časti jaskyne, v ktorej bola tajomnou silou uväznená zas Belle a v ktorej nešťastne, zlovestne a chladne, zrýchlene plynul čas, kým zvyšok jaskyne oproti tomu horel. Pre ľudské oči to bola len ilúzia. Pre jej telo, krutá pravda.

  Medzi oboma väzňami stál mimo prúdov času nervózny chlapec a zhrozene sa zobďaleč díval na zázrak zrodenia.

  - Dievča...- vyšlo z neho doslova znechutene a prv, než sa ho vôbec dotkol, nechal prúdy času, aby ho zahojili, obalili tukom a zosvetlili mu pokožku, aby podrástlo a zmocnelo, napriek tomu, že navždy príde o prvé mesiace svojho prirýchleho života. Čo tam po tom, aj tak ho potrebovať nebude...

  Bolesťou ukonaná a strachom roztrasená žena sa už nevládala ani pohnúť, len s láskou sa dívala na svoje bábätko, hladkala ho každým privretím viečok, šťastná, že žije, hmýri drobným telíčkom a hoci ani nemrnklo, ona sa s ním od prvého okamihu zhovárala pohľadom, tými najkrajšími, nemými slovami sveta.

  Hľadel na obe bezmocný a dojatý, stále však v strehu, čo má Peter Pan v konečnom dôsledku za ľubom. Nechcelo sa mu veriť predtuche, ktorá sa ho zmocňovala. A ku ktorej smerovali všetky doterajšie udalosti.

  Ich väzniteľ vystrelil ruky dohora a jaskyňa v okamihu potemnela. Svetlo zmäklo, už iba jemne oblizovalo steny a pomaly ustávalo spolu s mrazivým chladom v rohu, kde ležala bezvládna Belle, sotva sa jej hrudník zdvíhal a padal, sprevádzajúc takmer nepatrné nádychy a výdychy.

  Dieťa na zemi sa srdcervúco rozplakalo. Bolo na svete a bolo ním prekvapené. Bolo tu samé. Nijaký dotyk, nijaké teplo, nič, čo by spoznávalo, k čomu by priľnulo, čo by mu pripomenulo niečo, niekoho...

  Pokúsila sa nakloniť k nemu, zviechať sa, ale nešlo to. Podvihnutá na zoslabnutých zápästiach, opäť klesla do kamenného podložia s tvárou zmraštenou šialenou reálnou bolesťou, ktorá bola pre ňu rovnaká, ako pre maličkú, lebo rýchlosť, akou plynul čas, im čiastočne doteraz zatemňovala vedomie a teraz bolesť z fyzických i duševných útrap vytryskla ako gejzír, zmocniac sa tela i celého ich vnútra.

  Zintenzívnela o to viac, keď zazrela, ako dieťatko ten nedospelý tyran nešetrne berie na ruky a držiac ho ako kus, ako predmet, navyše taký, ktorý nám naháňa hrôzu, otočil sa s ním k Rumplovi, uvoľniac v tom istom okamihu jeho imaginárne okovy.

  Len čo sa zviechal po tvrdom dopade, bol by sa na svojho nehodného otca okamžite vrhol, ale dieťa v jeho náručí ho zastavilo. Zhlboka dýchal a lomcovala ním zlosť v márnom súboji s bezmocnosťou.

  Mladík dieťa položil  opäť na zem, stal si o krok dozadu, aby nezacláňal Belle vo výhľade, čo bolo súčasťou jeho zvráteného plánu, kým si rozkázal.

 - Chcem jeho srdce! Vytrhni mu ho a podaj mi ho! – precedil zlovestne, ukazujúc prstom na telíčko pod nohami.

  Belle skríkla od hrôzy a z posledných síl sa snažila doplaziť sa k svojej nešťastnej dcérke.

  Nečakal. Neváhal. Zohol sa po ňu a zovrel si ju v náručí. V tomto momente, nemyslel na jej krehkosť a zraniteľnosť, objal ju tuho a mocne. V snahe ochrániť ju, omotal svoje paže okolo telíčka a pritisol si ho čo najviac k telu.  A dievčatko napriek tlaku stíchlo.

  Peter Pan sa rozrehotal.

  - No, tááák... nerob to pre všetkých ešte horšie. Ak si vytvoríš vzťah k tomu...k tomu indivíduu, potom ti príde zaťažko ho pripravovať o život...- vysvetľoval pragmaticky s cynizmom na rozosmiatych perách.

  - Nikdy! Nikdy neublížim svojej dcérke. To....to odo mňa nemôžeš žiadať! ...si predsa tiež otec! – skríkol na neho v márnej snahe, primäť ho zamyslieť sa nad absurdnosťou svojej požiadavky.

  - Nemám už čas! – zreval pološialene. - Zomieram a ja nechcem zomrieť! Mňa nezaujímajú tieto vaše ľudské taľafatky, bláboly o spolupatričnosti, rodinnom pute a vzájomnej láske. Nepotrebujem ju! Nepotrebujem nič, iba nové srdce! Mladé, silné, zdravé! Jej srdce! – namieril roztiahnuté ruky k dieťaťu a Rumpel cítil, že mu ho, napriek tomu, že sa ho Peter Pan nedotýka, obrovská sila trhá z náručia.

  Belle však už bola pri agresorovi a zachytila sa mu o kolená, takmer ho svojou odhodlanosťou stiahla k sebe na zem.

  Sila povolila, opäť maličkú zvieral  v bezpečí svojho náručia, natočiac sa s ňou radšej bokom.

  Peter Pan stratil rozvahu, súdnosť i sebaovládanie. Vrhol sa na úbohú ženu a odsotil ju nešetrne od seba, namieriac na ňu svoj nevraživý pohľad.

  Začínalo jej dochádzať vzduchu. Nemohla sa nadýchnuť. Hrdlo jej zovrelo a tvár najskôr potemnela, potom zbledla. Dusila sa.

  - Prestaň! ...veď ju zabíjaš! – skríkol na neho zúfalý Rumpel.

 - Ja nie, synak...ja nie. To ten jed, ktorý nedávno vypila ...ale neboj sa...- medzi prstami sa mu zjavila maličká fľaštička s akousi nevábnou tekutinou. – Mám protijed. Ona môže žiť...ona bude žiť...ak sa ty rozhodneš správne. Pozri, synak, je ešte mladá, zdravá, môže ti dať tucet ďalších detí... ja chcem iba toto jedno! – skríkol nakoniec.

  - Nie, Rumpel! To ...nesmieš.... radšej ...zomriem ....sama, ale ...maličká ...musí žiť! Prosím, Rumpel...- vydychovala sťažka posledné zvyšky života spolu so skracujúcim sa dychom.

  Nedokázal sa dívať na jej utrpenie, ale tvár Petra Pana bola jasne čitateľná. Buď- alebo...

  - Tak poďme! Načo čakáš?! Necháš ich skapať obe?! Aj to sa môže stať... Ak nedostanem to srdce, ani ony dve nevyviaznu  živé! To ti prisahám! – ziapal ako zmyslov zbavený.

  - Rumpel, nie...- ozvalo sa už len šeptom, keď v zahmlievajúcom sa zraku uvidela, ako si trasúcimi sa rukami odliepa telíčko dieťatka od tela.

  Ovanul ju chlad a upadla do milosrdných mdlôb.

domiceli