Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 10. kapitola

 

  ROZMRVENÉ III

10. kapitola

 

   Mračila sa na lôžko pred sebou. Takú do neba volajúcu výtržnosť ešte nevidela. Maxikolíska?! Figu drevenú, hojdačka v spálni! Ak to nerobil výslovne na žiadosť tuhľa pani domácej čakateľky v zácviku, z ktorej by to ešte instagramovými kravinami oblbnutej vyvstalo, asi by potreboval čím skôr vyhľadať odbornú pomoc. Prepad mentálnej zrelosti jeho generácie zdá sa byť rapídny a dúfajme, že nie nezvratný a toto je len provizórne, dočasné riešenie. Veď spánok je tak krásna vec. Ešteže sa to čudo dalo aj ukotviť do takmer nehybnej polohy. Takmer. Opatrne si skúsila prisadnúť na kraj a trochu sa pohmýriť spredu-dozadu, zľava-doprava.  Len to zašramotilo a zašuchotala plachta. Belle na ňu pozrela zhovievavo a dúfala, že na detaily multifunkčného nočného zneužitia sa pýtať nebude. Hoci pohyby odhadla... a v zhrozenom výraze tváre sa dalo lokálnu kámasútru aj čítať. 

   Ležala tam teraz dolu bruchom s päsťami zatlačenými v lícach a vykrútenými ústami. Nad rozloženými papiermi. Kedysi očividne skrkvanými a zas narovnanými. Dokonca z niektorých boli len zdrapy. preto toľko papierov. Možno to bol len jeden...priveľmi analyzovaný amokom. Emme predsa len nedalo, aby sa nechytila napnutých lán a ešte raz neskúsila dať túto obriu vec do pohybu. Ešte pár tých trápnych pohybov a prestalo ju to baviť. Len sucho a sklamane skonštatovala.

    - Niekto sa tu zrejme pokúšal tromfnúť tú romantickú návliečku natlačenú stuchnutým senom, všakže?! Dúfam, že objednávka nešla od teba. Videjká s interiérovým dizajnom ti asi zakážem...-

  Belle však sedel na tvári mrak. A bolo mu šuma fuk, kde majiteľka pred búrkou leží.

   - Tu sa dá aj niečo čítať? Z týchto poničených šalabastrov? Čo to vlastne tak napaprčene študuješ? Dúfam, že recepty. No, nezízaj na mňa tak prekvapene! Pozvala si ma vraj k obedu. -

  - Tieto rozvodové papiere... ma trochu prekvapili. – drnkala do listov papiera, ktorými bola obložená, akoby ich chcela odfrnknúť z postele.

 - Podal návrh na rozvod?! Koniec-koncov a čo si čakala? Že bude skákať z okna? Nasadila si mu parohy, nie krídla! A on sa má priveľmi rád, aby ...kvôli komukoľvek páchal samovraždu. Nenamýšľaj si! Myslím si, že ten chlap má gule a dal to so cťou. Nič lepšie ani urobiť nemohol. - ďobla do nadpisu vrchného papiera.

  - A ani nič horšie... – sklamane dodala Belle a pokračovala rovnakým tónom. – Ani sa len nepokúsil o mňa zabojovať. Ani o Gideonka. A predal náš domov... – hľadala pohľadom Emmin a čakala súcit.

    Zdalo sa jej však, že kamoška bola myšlienkami niekde inde. A ani nebola ďaleko od pravdy. Vytiahla kotvy  rúk z otlačených líc, prevrátila sa na chrbát  a nečakane podtrhla Emminu ruku, o ktorú sa opierala. Podarilo sa. Kamka spadla vedľa nej. S nohami stále spustenými z postele zostala ležať. A mlčať. Zízali svorne do čerstvo namoreného stropu, každá putujúca po svojich myšlienkových trajektóriách.

  - Nemám žiadnu svadobnú fotku. A už ma...možno čaká rozvod... Dnes som sa hrabala v stodole, sú tam ešte nejaké veci z domu, ale... fotka z krbu, kde sme my dvaja ...nie. -

  - Pekná prerábka. Vkusná. Škoda, že mu nedovolili zbúrať tú šopu vedľa domu. Trochu kazí celkový dojem... z tohto všetkého.  Asi by mu neuverili, keby nešťastnou náhodou vyhorí? Hmm? Aj so všetkým, čo bolo v nej... –

  Belle privrela viečka. Presne vedela, o čom kamarátka točí, aj na koho je strane.

-     Prepáč, Belle. Možno si ju pri odchode vzal so sebou. Na pamiatku. –

  Na okamih pootvorila oči, ale potriasla záporne hlavou a znovu ich zavrela.

-     Musel ťa dlho prehovárať? -

  Aj Emma pochopila, že Belle nie je už polcolová trubka na strednej.

  - Myslíš, aby som sem prišla? Nalákal ma na ten obed. Tuším spomínal sviečkovú na smotane s domácou knedľou a štrúdľu alebo také čosi, čo tak rada varievaš... -

  - Trapka... Skôr si myslím, že teba nám najal ako kuchárku. To preto ťa tak dlho držal v našej kuchyni. Za zatvorenými dverami. Druhýkrát zatvorte aj okno. Aby sa nevyzradili tajomstvá rodinných receptov... – potriasala hlavou, ale opatrne, na časti vlasov jej ležala Emma.

  Tá spozornela. Okno. Nenačúvala táto tu pod oknom?! Nie, nie, vygumovať. To by teraz inak vyšilovala. Emma, zachovaj paniku. Hlavne nič nehovor k veci.

  - Kto mlčí, ten svedčí. – vytiahla základniarsku odrhovačku Belle. – Priznaj, že si ťa namotal na svoju stranu a dôrazne ti odporučil, aby si odo mňa vysondovala, ako na tom som. Bojí sa ma spýtať. On totiž, ako vieš, nevie prehrávať. – roztiahla ústa do úsmevu, aj keď vedela, aké polcolovo trubkovské gesto to je.

  - No, tak daj, nech to nemusím z teba vyťahovať ako bodliaky  z chlpatej deky. Som aj ja sama zvedavá na tvoj postoj k tomu, čo... amnézia je preč. Priznávam bez mučenia, že som čakala niečo iné. Depku, plač, zrútenú ženskú s ohryzenými nechtami, ale... ako vidím, bahníš si v novej situácii a zrejme ti vyhovuje. Keď to tak porovnám... –

  - Nie, nechcem porovnávať, Emma! Prosím, nenúť ma! Žiadne pre a proti. Má dať, dal. Je to celé ešte čerstvé a ja... sama neviem, ako sa mám k tomu postaviť. -

  Postavila sa Emma. Nie celkom, len sa zas nadvihla  a posadila.

  - Buď srdcom alebo rozumom. -

    Zatvárila sa čudne. Emma doplnila.

  - V oboch prípadoch je jasným víťazom náš pán profesor! – povzdychla Emma, nie celkom stotožnená s tým, čo jej práve vyliezlo z mysle a z úst. – Pred oltárom ste si síce s tým druhým sľúbili, že v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe... ale nič sa tam nehovorilo, „v prípade návratu pána profesora na scénu...“. To by ti malo pri rozvodovom pojednávaní prejsť ako dôvod na okamžité anulovanie sobáša...– ľahla si zas Emma, ale vstala do polosebu Belle.

  - Ty ako náš svedok pri obrade by si mala držať stranu... skôr...- nedopovedala. Nemala dosť guráže.

  - Mala som počas celej tej dojímavej sľubotechnovej ceremónie za chrbtom prekrížené prsty, takže moja prísaha a svedectvo sú  krivé a tým pádom neplatné. – žmurkla do stropu a natočila sa ku kamke, čo ona na to.

  - Asi je dobre, že nemám nijakú fotku... –

  Jasné, bola by plná neúprimných ľudí, čo neveria sami v seba a nebudú bojovať za spoločné šťastie a rozbijú vzťah skôr, ako tanier pred reštikou, ktorý im  aj tak nikto nehodil. Piati ľudia nie sú svadba. Či?

  - Keď bol s Nealom ako korunný svedok odvelený na to vyhnanisko iba s pár erárnymi škatuľami od štátu, tiež si pýtal fotku. Dala som mu tvoju zo stužkovej. Emily, vieš, moja nevlastná sestra z pestúnskej, bývala tam oproti nemu v tom hnusnom predpotopnom paneláku, mi vravela, že keď mu ju dávala, tak sa zosypal. Belle, on ťa naozaj miluje, o tom nepochybuj. Len... teraz je na tebe, ako to vidíš a cítiš ty. – zamyslela sa Emma nad fotkami, nepredpokladajúc tornádo.

  - Miluje?! To... to mi vravíš len tak, že... ty si vedela, že on... že žije?! A... a...a nič si mi nepovedala? Nechala si ma vyplakávať na jeho hrobe?! Nechala si ma nájsť si iného muža?! Tebe volal a... mne sa vôbec neozval?! Emma?! –

  - Kroť hormóny! Nevolal! Nekontaktoval nikoho! Bola to len náhoda, že som ho tam objavila. Vypýtal si sprostú fotku a nič viac. Keď som zas po čase šla mrknúť segru, už tam nebýval. Bodka, to je všetko. Načo by som ti o tom vravela? V tom čase si už bola zaláskovaná na inom poli a ja som bola rada, že si sa z toho dostala tak rýchlo a bezbolestne. Dobre, tak trochu to bolelo, ale klin sa klinom vybíja. Bola si tu šťastná. S ním... – škrabala sa Emma vo vlasoch. Čo ešte natárať, aby netárala zbytočne a nejatrila staré rany.

  - Máš pravdu. Priveľmi rýchlo... som zabudla. Mala som... smútiť dlhšie. A viac. A zostať sama... –

  - Šibe ti?! Ale... chceš mi povedať, že ľutuješ, že si sa vtedy dala dohromady s... „tamtým“? Neviem, či pred tebou môžem vysloviť jeho meno, ale náš pán profesor pri nepatrnom spomenutí riadne vyšiluje. Tak neriskujem. Tak ako? Ľutuješ? ...že si si ho zobrala za manžela...že máš s ním dieťa?! –

  Belle ustrnula.

  - Ty vieš, kde je. Viem to. Neskúšaj mi klamať. Musím sa s ním... skontaktovať. Stretnúť sa! – položila jej ruku na ruku.

  Emma povzdychla.

  - A čo... náš pán profesor? -

  - Ten sa to nesmie dozvedieť! – odpovedala tvrdo, zhrabla papiere a šmarila ich dolu z postele. – Mne nestačí nechať rozvodové papiere. Mne to musí povedať do očí! Alebo... –

  Emou trhlo. Belle má v hlave nejaké „alebo...“ Toto nedopadne dobre.

 

                                                  

 

 

 

 

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 9.kapitola

 

ROZMRVENÉ III

9. kapitola

 

  Našla ho v kuchyni zabodnutého päsťami o parapetu okna. Prikývol súhlasne faktu, že prišla Emma, nie Belle. Ktovie, možno ju poslala. To ťažko. Emma má svoju hlavu a ak je tu, asi to nebude pre neho bezbolestná akcia. Či lekcia. Tak poďme, čas sypať si popol na hlavu.

  - Neustál som to. Chvíľku sa mi zdalo, že všetko plynie tak, ako má a ja som uprostred toho prirodzeného, obyčajného prežívania konečne našiel to, čo som hľadal. Pokoj, rodinu a vzťah so ženou, ktorú milujem viac ako samého seba... - začal takmer romanticky, ale Emmu nenadchol.

  - Vzťah sa nehľadá. Vzťah sa buduje... – zamudrovala a oprela sa vedľa jeho ľavej päste. Párkrát dnes už použitej. Viditeľne.

  - To tu mudruje tá pravá. Nič v zlom, Emma, ale asi si nemáme, čo vyčítať, drahá. Koľko vzťahov sme si reálne my dvaja už vybudovali?  - uškrnul sa skôr bolestne, než cynicky. – Áno, áno, máš pravdu, Belle som už nehľadal, nemal som v pláne ju už hľadať, keď... mal som pocit, že je pre mňa nenávratne stratená a vzdal som to hneď pri tom prvom poznaní pravdy. Vieš, ako bolelo zistenie, že na mojom mieste je iný chlap?! A s tým iným si budujú vzťah... A s tým iným čaká dieťa... A ten iný jej dal meno...pred oltárom.... - 

  -  ...na národnom výbore, pokiaľ viem. - 

  - To je len detail. Puknutá žiarovôčka na dlhej svetelnej reťazi ich sladkého súžitia...- zatiahol cynickejšie ako si situácia vyžadovala. Nedokázal to celkom kontrolovať. - A mne zostala tma!  A jedna fotka. Asi som ti za ňu nikdy ani nepoďakoval. – usmial sa úprimne, rozochvenými perami aj vlhkými očami. Jedným žmurkol. – Nemusíš mi klamať, že si nám dvom s Belle nefandila a nikdy si nebola v našom fanklube. Si naša najvernejšia fanúšička a ako vidím, nevynecháš ani jedno naše „vystúpenie“. Ďakujem ti. Ďakujem za to, že si, Emma Swan. Odporná, zvedavá, vševediaca a všetko vysnoriaca poliška. Pomáhať a chrániť... To presne si ty!  – dotkol sa jej pleca a stisol.

  Prekrútila očami. Jeho reči ju nedojímali, ale dobre sa to počúvalo. Lepšie ako to prvé o nevybudovaných vzťahoch. To musí dementovať. Čo tam po tom, že Killian prskal ako marcový jež, že zas niekam odchádza. Bez neho a bez malej. Bez nich...

  - Ale ja vzťah mám. A som šťastná. Budujeme ho síce chaoticky a pomerne búrlivo, ale Killian je dobrý muž. Partner aj otec. – hrdo sa vypla.

  - Aj ja som...chcel.  Byť. Osud mi Belle privial späť do života a ja som nemal tú silu mu ju vrátiť a nechať si zas len tmu. - opatrne potočil ovládačom na žalúzie a trochu miestnosť zatemnil. Svetlo ale stále presvitalo, len nebolo vidno von.  

  - Dostal si druhú šancu. Dokonca šancu urobiť prvý dojem na druhýkrát. To sa hocikomu nepritrafí. Respektíve, mohol si pokračovať presne tam, kde sa vaše cesty rozplietli a urobiť pekný námornícky uzol a mohli ste si spolu ťahať tie svoje loďky spoločne... do prístavu manželského. Raz. Možno. Dobre, tak zatiaľ partnerského. Druh, družka, ako sa tomu hovorí? Tá jej amnézia bola dar z neba, nemyslíš? Ako dlho si sám so sebou bojoval, kým si... po nej zas neskočil?! – zadrela zvedavo.

  Trochu mu krivdila a bola si toho vedomá. Urobil predsa pár krokov, aby...aby čo? Aby sa presvedčil že amnézia je trvalá a Belle si tvrdošijne ide svoje a v centre jej sveta je iba on. 

  Ale nebola... Tri roky sú späť.

  - Aký paradox. Zo začiatku som nemusel začínať od začiatku, ale včerajšok všetko zmenil... -

  - Včerajšky často veľa vecí menia. To už tak v živote chodí. Ale, ty si vieš urobiť z polien pod nohami odrazové mostíky. Vždy si vedel, tak prečo máš pocit, že si to celé neustál?! Je niečo, čo by... Belle mala vedieť? A nevie?! –

  - A nikdy sa ani nesmie dozvedieť... – odlepil stŕpnuté ruky z dosky a pošúchal si ich.

  - Aj som si myslela, že tá nakladačka tomu úbožiakovi tam vonku bolo len vyústenie situácie, ktorá v tebe vrie už dlhšie. Pretlak emócií, ktorý zrazu musel von. Ako dobre, že bol po ruke niekto, komu si mohol rozbiť hubu. Však sa nemýlim?! –

  - Poliš! Bŕrr. Ako môžeš vydržať sama so sebou? Všetkých upodozrievať, stále pátrať, rýpať sa vo všetkom a vyťahovať na svetlo tajomstvá, ktoré... –

  - Stopni sa. Ty sa potrebuješ vyrozprávať! A asi radšej mne, ako... chudinke Belle. Tam by ti to nemuselo prejsť. A to riskovať nebudeš, predpokladám. Toho sa oprávnene bojíš... Tak dobre. Som samé ucho. Som ochotná si ťa vypočuť, ale nečakaj rozhrešenie v prípade, že tvoje skutky sú nezlučiteľné s dobrom mojej kamošky. Tak...? Z čoho má strach, slovutný veľký profesor Adam Gold?! Do čoho sme to zas raz zapletení? – chytila šnúrku od žalúzií teraz sama a otvárala, zatvárala.

  Pousmial sa jedným kútikom úst. Presne toto potreboval. Podišiel k dverám, nazrel do obývačky a opatrne zatvoril dvere na kuchyni. Ponúkol Emme jednu zo stoličiek.

   - To, že som Belle našiel po dlhom čase v stave, ktorý mi umožnil začať od začiatku a už s rozumom, je jedna vec. Druhá bol Damoklov meč, čo nad nami neustále visel. Čo ak si raz predsa spomenie... Musel som hrať na dve strany. Aj čo by bolo ak, aj čo by bolo ak nie. Jasné, že druhá možnosť by bola ideálna, ale ja som starý skeptik. Musel som sa zabezpečiť po svojom. Eliminovať všetky prípadné  hrozby. Tri roky. Ona zabudla, zatlačila ich do úzadia, aký krásny sen...ale to si len sama navrávala. Ona medzitým prežila kus života. Posunula sa ako žena, milenka aj ako matka. A mne nezostalo nič iné, len to akceptovať. Prijať a tváriť sa, že mi to nevadí... -

  - To som si mohla aj sama domyslieť. Ješitný, žiarlivý chlap...ako všetci. – konečne si sadla, toto bude asi na dlhšie.

  - ...aj to, ale... ja sa nebudem podceňovať. Toto nemám v databáze svojich povahových čŕt. – pyšne sa vypol vedomý si vlastnej charizmy. Ani Emmino prekrútenie očí mu ju nedokáže vziať. – Lenže, bol som ukrátený o čas, kedy som jej ...mohol ponúknuť...všetko. Nie iba seba, ale...všetko. Zázemie. Rodinu. Dieťa... všetko, po čom túžila, aj keď časť som sa jej pokúšal aspoň posunúť na... neskôr. Ale to neskôr mi nebolo dopriate... A ona to medzitým všetko dosiahla! Aj bezo mňa! S niekým iným! S niekým, s kým si budovala vzťah! Tri roky! Vieš, čo všetko sa dá stihnúť za tri roky?! – z podvedomia mu začali liezť všetky tie popísané stránky, čo čítal o ich súžití. Detail za detailom. Striasli ho zimomriavky. -  A teraz sa budem opakovať. Neustál som to... Nemyslím teraz tú „bitku“ tam vonku. Hoci, ako by si iste skonštatovala, v mojom veku, by som už mohol mať rozum. Starší partneri by mali prinášať do vzťahov predovšetkým emocionálnu stabilitu, ktorá je výsledkom rokov učenia sa, ako zvládať životné výzvy.  Mal by som mať už vycepovanú schopnosť zostať pokojným aj počas kritických situácií, ale môžem ja za to, že ma ten idiot tak vytočil?!  Kašlem na to, že ja by som mal byť tou kotvou pre loď, zapadnúť v prístave medzi kamene a nepohne mnou nič... Lenže ja som ja!  -

  - Áno, pán profesor, pekná prednáška, ale mohli by sme prejsť k meritu veci, prosím? Môj čas je cenný a chcem ho venovať hlavne Belle, ak dovolíš.  – klopkala si tenkými prstami nervózne po stole. Prečo práve ona musí byť hromozvodom pre týchto dvoch?

  - Potreboval som sa zbaviť všetkého a všetkých, čo Belle spájalo a mohlo by spájať s minulým životom. Zničiť všetky putá, všetky cesty, všetky artefakty... a aj vzťahy... skrátka všetko, čo sa viaže na tie tri sprepadené roky.  – vychrstol jedným dychom.

 - Tak preto táto nákladná prerábka? –

  - Áno. V prípade, že by si nebola spomenula, žijeme tu spokojne v novom hniezde. Tu alebo inde, to by bolo v podstate jedno.  V prípade, že by si bola spomenula, čo si, aj žiaľ, spomenula... nemá sa čoho chytiť pri spomienkach. Nezostal tu kameň na kameni. Nič, čo by jej mohlo pripomenúť tie tri roky...s ním! Všetko zhorelo v kontajneri na dvore. A čo nezhorelo, je na skládke. Dúfam, že aj on sám... - neodpustil si.

  - Si monštrum, vieš to?! To je tak krásne dokonale diabolsky vymyslené... Pôjdeš do pekla, pán profesor! Už mi je jasné, prečo nie "niekde inde". Prečo práve tu! Byť na inom mieste, stále by ju to ťahalo sem. Stále by si vracala, čo by bolo, keby... Lenže ty si zabezpečil, že žiadne „sem“, teda „tu“ vlastne už neexistuje...-  

  - Urobil som...aj horšiu vec... – povzdychol.

  - Neverím... – podpichla, ale tušila, že je toho schopný.

  - Keď sa sem chcela prvýkrát dobrovoľne vrátiť, bál som sa. Toho, že si ju tamten znovu dokáže získať, že ich malý Gideon zas spojí.  Vedel som, že o dieťa sa stará Monika. A dobre. Tamten nemal poňatia, že má vôbec syna... Tak som nenápadne... odstránil Moniku zo šachovnice. Predpokladal som, že oni dvaja sami to s malým nedajú, nebudú dávať a nebudú mať čas sa zbližovať tak, ako by to hrozilo, keby tu to dieťa nie je. Moje predpoklady sa aj potvrdili. Prišla takmer hneď. Aj s malým. Prišla za mnou, Emma! Ku mne! – jasne mu svietili oči od pýchy.

  - Lenže Monika...ako vidím, nehrá celkom fér. Zrejme nerozdýchala nejaké veci, prípadne, nebola spokojná s riešením, do ktorého si ju navliekol, či?! –

  - To je detail! To napravím. Pokiaľ... Pochop, Belle sa nesmie nič dozvedieť. –

  Pochopila. Nesmie...

  - Nebojíš sa, že ťa karma aj tak raz dobehne? - oprela sa oboma rukami o stôl a nahla sa k nemu, aby mu videla rovno do tváre.

  - Robím to pre ňu. Pre Belle. Urobím pre ňu čokoľvek. Len aby sa mala dobre. A pri mne sa bude mať dobre... - prekrížil bohorovne ruky na prsiach.

  - Cesta do pekla je dláždená samými dobrými skutkami... – uzavrela Emma a vysúkavala sa spoza stolíka. 

 

 

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 8. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

8. kapitola

 

  Skupinka pri aute hrala štronzo. Nedobrovoľne, akosi automaticky. Vyplynulo z obrazu v tomto dejstve.  Zmrznutí, bez pohnutia, bez výrazov tvárí.  Nastávala zmena postáv vo výstupe. Každý vo svojich vlastných konšpiráciách nasmerovaných k chlapíkovi, čo si to k nim šinul dlhými krokmi a márne premýšľal, kto zo skupiny ho prekvapoval viac. Riešiť neznáme by najradšej posunul za okraj. Ale štvalo ho to najviac. Baba, s ktorou chodil sa vešia okolo krku nejakému starému chrenovi a niečo mu šepká...V prvom riadku mu teda zostala blondína so zamračenou tvárou. Začať nič nehovoriacim: „Ty?“ A čakať na rovnakú odpoveď: ,,Ty?!" To už radšej nezačínať vôbec.

  Zastal pred trojicou a díval sa svojej ex priateľke zvedavo do tváre. Pekná je stále. Akási pochudnutá, unavená, život jej pridal pár vrások, ale má rovnaký zanovitý a dráždivý výraz v tvári, ako v časoch, keď sa spolu sústavne hádali a potom udobrovali. Vášeň v nej asi zostala... Stála by stále za hriech.

  - Kto je tento...chlap?! – ozval sa ako prvý druhý z mužov a vytrhol tým ostatných z ustrnutia. Začínalo mu vadiť, že neznámy chlapík, akoby sa bol usmieval. Alebo sa vysmieva? Nie, nesedí mu. Ani trochu. Len...kam ho zaradiť?!

  Emma striasla zo seba prvotné nemilé prekvapenie, nabrala guráž a vypľula nepríjemnú pravdu rovno, namieriac ju na príchodzieho aj s ukazovákom. 

  - Toto? Tento?! - začala opovržlivo. - Jeho meno začína na ,,eN", ak si dobre spomínam... - prižmúrila nenávistne oči. Nie, prestáva sa ovládať ...a je jej to fuk. -  "N, n, n..." To je... Nikto! Alebo...niktoš?! Ako by ste pomenovali niekoho, kto sa nevie postaviť pravde čelom a pozrieť sa jej priamo do očí? Kto nie je ochotný komunikovať, kto nevie a ani nechce riešiť svoje problémy a chce sa zo všetkého len rýchlo vyzuť?! ...kto radšej zmizne, než by mal niesť zodpovednosť za svoje činy a je mu jedno, čo je s ľuďmi, ktorých bez slova opustil?! A nechal ich v kaši! – rozohňovala sa a paradoxne bledol muž, čo ju sem dnes priviezol, cítiac, že daná nepriama charakteristika sa na neho dosť hodí. 

   S obavou sa pozrel na Emmu. Sľúbila mu predsa, že bude na jeho strane. Asi by ju mal včas zastaviť, kým mu nesfúkne plány ako domček z karát. 

  A Emma  očividne aj uchočujne ešte nevyčerpala svoju zlosťou reštartovanú akčnosť.

  - ... ako nazvať niekoho, kto ťa nechá napospas osudu, samú, hlúpu a oklamanú a myslí si, že to pár podhodených, navyše vlastnému fotrovi ukradnutých šupov vyrieši?! Ako ho nazvať? Kto to je? Takýto...chlap?! –

  - Chuj? –

  Vypadlo z Belle a oboma rukami sotila do muža, čo jej už od začiatku dvíhal adrenalín rovnako ako jej najlepšej kamoške. Musela sa jej, proste, zastať.

  - Belle! – zhrozila sa Emma a odtiahla ju radšej k sebe bokom.

  - Belle?! – trhlo aj prekvapeným mužom vedľa nej. Jeho Kráska a takýto slovník?!

  Iba dotknutý sa pousmial. Akoby nepočul Emmine slová. Zaujalo ho len posledné vyčítavo vyslovené meno. Ihneď odhadol akcent chlapa pred sebou. Diagnózu učiteľ - nezaprieš.

  - Jasnačka! Teraz mi to celé doplo! Emma, Emma! Dopočul som sa, že si sa vrátila k nejakému svojmu profesorovi. A s ním si žiješ v blahobyte, pekne na hromádke! Tak tento vyžitý pánko, čo si sa mu pred chvíľkou, ako som videl,  vešala okolo krku, je teda on? Profesorko, ktorému zachutila mladá cicka a je mu jedno, že si tá decká necháva robiť iným nabijákom?! – rozrehotal sa. Do momentu, kým mu v tvári nepristala päsť Belle a Emmina z druhej strany. Tentokrát ho už prehlo, zapotácal sa a zo slov, čo vypúšťal spolu so zakrvavenými slinami nebolo publikovateľné ani jedno.

  Pán profesor uznanlivo nahol hlavu z jedného boku na druhý a radšej prekrížil ruky na prsiach, hrdý na svoju ochranku. Tretiu stranu mladík aj tak nemal. Aby bolo "do tretice, všetko dobré..."

  Belle s Emmou sa na seba pozreli a porozumeli si aj bez slov. Jeho slová vytočili obe. A aj hodili sa momentálne na obe, o to viac ich nežné ženské pästičky v tom momente svorne zasvrbeli. Teraz nimi  triasli od bolesti, ale spokojné. Do nich sa nikto nebude beztrestne navážať! Aj by si tľapli, ako kedysi v prenatálnych časoch na strednej, ale už sa to nehodilo. Aká škoda.

  - Tak, dozviem sa už, kto je tento muž?  - usmial sa umelo na bitkárky a tiež mu preleteli hlavou spomienky na školské časy, keď takéto žabo-myšie vojny musel riešiť v kabinete... Ó, ako rád riešil úplne iné veci. V kabinete. Žabky a myšky... Bŕrr, to čo sú za asociácie?! Preč!  - Nejaké to pomenovanie tu už síce zaznelo, a som s ním obsahovo úplne stotožnený, aj keď som bývalý profesor a proti vulgarizmom by som mal skôr bojovať... – mrkol bokom po svojej polovičke, tá si ale hrdo stála za svojím, odhodlaná svojimi malými červenajúcimi sa pästičkami a nevyberaným slovníkom brániť si kamošku aj naďalej. Natočil sa späť k poloneznámemu chlapíkovi, aby jeho identifikáciu dokončil.  - ...ale podľa indícií by som povedal, že ste, s najväčšou pravdepodobnosťou, synom pôvodného majiteľa tejto nehnuteľnosti. Neal..., ak sa nemýlim. – pristúpil k vyrovnávajúcemu sa mužovi a obzeral si ho zblízka. Nemal veľa zo svojho zákonného zástupcu, ale zas ani málo. Čo nezdedil z fyzična, to dohnala povaha. Toto bude na sto percent jeho fracek. Ale, čo tu chce?! Prečo práve teraz?!

  Neal sa zháčil. Bolesť akoby zmizla.

  - „Pôvodného“? Chceš mi povedať, že ten magor prepísal moje... moje vlastné dedičstvo na túto vymletú chuderku?! Zlatokopku?! Jáááj, už viem, prečo mám zrazu bračeka! Ona... sa dala nabúchať, len aby sa dostala k majetku... A ten trpák ho na ňu prepísal aby mňa... mňa vyšachoval z hry?! – viac nestihol.

  Profesorova dobre mierená aj mienená rana ho poslala rovno k zemi. Teraz triasol päsťou už aj sám, ale zjavne mu nestačilo. Skočil po mužovi a priklincoval ho tam do štrku príjazdovej cesty znova prv, než sa stihol akokoľvek spamätať z útoku a brániť. A rán nielen v preslove pribudlo.

  - ... toto bol tvoj posledný hrdinský čin, chlapče! Nikto ťa nepozval, nikto nie je zvedavý na tvoje hlúpe reči, ...sťažnosti a ....obvinenia. Len, aby si bol v obraze... Nie, tvoj „veľkorysý“ tatko nikomu nič neprepísal... nedaroval, nenechal v záveti... On kašľal na všetkých rovnako, ako jeho podarený syn!  Pekne draho predal túto búdu a nestaral sa, či má niekomu zo svojej milovanej rodinky niečo z toho obchodu kvapnúť! Prepáč, je mi ťa normálne ľúto, zrejme ale vyčiarkol z dedičstva úplne všetkých! Manželky aj synkov...Pokiaľ viem, zhrabol peniaze a vyparil sa, ktovie kam... netuším, kde je mu koniec a nikdy to ani nechcem vedieť! –  nadvihol muža pod sebou za tričko pár centimetrov nad zem a vypustil. Vstával, oprašujúc si ruky nad ním.

  Obe ženy uznanlivo pozerali. Belle však slová, čo počula, rezonovali v hlave... Keď si budú navzájom ofukovať päste, budú si musieť o všetkom vážne pohovoriť.

  Mračil sa. Už vedel, podľa výrazu tváre oboch žien, že mal radšej mlčať. Stačilo mu predsa rozbiť tomuto gaunerovi hubu. Au, au, pravačka začínala opúchať. Vykročil radšej k domu. Nestaral sa už o muža na zemi. Pootočil sa po pár krokoch. Pokynul rukou ženám, aby ho nasledovali. Bola opuchnutá. Ako si všimol, aj tvár Belle. To bude chcieť viac, ako len rozhovor.

  - Ako to, ...potom... že tu... hentá je... a fotrík...nie?! Tomu nerozumiem... Kde je?! – zviechaval sa zo zeme Neal.

  Zvrtol sa a za „hentú“ šiel znova zaplatiť, ale obe ho chytili za košeľu a včas pribrzdili s nesúhlasným trasením hlavy. Ďalšie kolo už nebude. „Tamten“ má dosť. Aspoň nateraz.

  - ...kde... kde je?! – mrmlal si muž už pokornejšie, ale nikto mu neodpovedal. Trojica sa vzďaľovala. Mlčky.

  - Inak to bol zaujímavý zápas. Klobúk dolu, dosť netypické vítať návštevy vo voľnom štýle... Bum! Bác! Ľavačka, pravačka!... Tuším si sa odposledku, kedy sme si to rozdali my dvaja v tvojej kuchyni,  zlepšil... – natriasal starý French svojho vnúčika a uznanlivo chcel potľapkať „zaťka čakateľa“ po pleci. Ten sa ale trhol, nevšímajúc si už nikoho z prítomných, namosúrený vošiel do domu a tresol za sebou dverami. Im pred nosom.

  - To sú mi spôsoby, tuším by tu jednu výchovnú potrebovali aj viacerí! Však, Gideonko... –

  Belle mu chcela vziať malého, ale ten nechcel z dedkovho pevného náručia. A dedkovi, akoby brucho mastil od pýchy, že je taký vnúčikom obľúbený. Ale úsmev mu rýchlo zmizol z tváre, keď sa mu do zorného poľa dostali zas práve pritresknuté dvere. Povzdychol a natočil sa k dcére.

  - Bellinka, nemala si s tým súhlasiť... Vravel som mu od začiatku, že kúpiť toto tu nie je dobrý nápad. Kostlivci v skrini občas ožívajú a ich tiene vás budú len mátať... – potľapkal po pleci aspoň svoju Belle.

Tá zjojkla od bolesti. Tatkova ruka bola tvrdá a ťažká. Jej po rane boľavá.

  - Čo je, čo je, čo sa štorcuješ?! Aby som aj ja tebe nedal jednu po zadku za to sprosté slovo! ...som ťa počul až sem! Nehanbíš sa? Mladá žena, matka dieťaťa a takto sa vyjadrovať?! Há?! To si vyprosujem! Takto som ťa nevychoval... že „chuj“... – prekrútil starec očami.

 - Uj...uj...- zopakovalo dieťa sediace starému Frenchovi už okolo krku ako na koni, párkrát nadskočilo, spokojné z hry, aj nového slovíčka, čo pochytilo.

  Belle zhrozene pootvorila ústa. Emma sa poškrabkala na spánku. Tieto zdvorilostné návštevy už asi nedáva. Starne? Dnešok tomu nenasvedčuje. Striasla to zo seba. Obzrela sa s obavou za minulosťou. Bola ďaleko. Veľmi ďaleko. Alebo...

 

 

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 7. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

7. kapitola

 

    Pred starou Frenchovou dodávkou tichúčko brzdilo auto. Očividne úplne nové, lesklo sa v slnku a do okien mu nebolo vidno. Vytiahol kľúčiky zo zapaľovania a potuteľne sa usmial. Zostal sedieť pripútaný, pohodlne opretý, s rukami pevne zabodnutými na volante. Vychutnával si lúčmi zaliaty obrázok v ráme predného skla.  Pred ním bolo jeho dielo, jeho projekt a jeho budúcnosť. Asi by nemal byť taký okato nadšený a rád, ale nedokázal skrývať nadšenie, že všetko  mu v poslednom čase, v podstate, vychádza.

  Žena na sedadle spolujazdca uznanlivo prikyvovala, vidiac všetky tie zmeny, čo tu nastali od jej poslednej návštevy. Vtedy jej bolo jedno, kde je, hlavne, že ju tu prijali a poskytli na chvíľu strechu nad hlavou. A zabezpečili inú natrvalo...

  - Pokojne by si sa mohol živiť ako realitný maklér. Vila, kde žijem teraz ja a toto tu, boli  jedinečné kúsky v škaredej škrupine, v ktorej len skúsený odborník mohol vidieť skrytý potenciál a dokázal ho vytiahnuť z tých starých barabizní, držiacich pokope len silou vôle, na svetlo sveta. – pozrela Emma jeho smerom s uznaním a palcom hore.

  Rozosmial sa a hneď aj zvážnel. 

  - Ako poliš si bola vždy dobrá, drahá.  Ako som mohol pochybovať o tom, že ma raz takto pekne  aj tak odhalíš. Áno, mám nos na tento zvláštny druh investícií. Staré nehnuteľnosti sú pre mňa ako afrodiziakum. Priťahujú ma, ako magnet. Je to mágia... Ak si zaumienim nejakú získať, neustanem, kým sa jej nezmocním. A som v tom dobrý. A nemusím si ani sám špiniť ruky. Mám na to ľudí, čo ich pre mňa vedia získať. Ale viac sa ma radšej nepýtaj. Ako polišovi, aj keď bývalému,  by sa ti to nemuselo páčiť... – ťukal si po chlopni nosa a nebadane na ňu žmurkol.

  Prižmúrila jedno oko, trochu sa oddialila a druhým si ho zoskenovávala. Mohlo ju to vystrašiť. Možno aj malo. Čas na odvetu. Ale jediné, čo vystrelilo, bol jej pás. Chystala sa vystúpiť a v načatej téme radšej viac nepokračovať. Položil jej však ruku na rameno, aby ju na chvíľu ešte pribrzdil.

  - Práve som bol k tebe viac ako úprimný. Bol by som rád, keby si mi to trochu oplatila a odpovedala konečne na moju otázku... – zvážnel.

  Natočila sa k nemu a ešte chvíľu si ho vážnejšie premeriavala. Bahnila si v jeho neistote. Už roky sa poznajú, ale tento muž ju aj tak vždy dokáže niečím prekvapiť. Ani sa nečuduje Belle, že je z neho namäkko. A on z nej natvrdo. Emma, nebuď sprostá. Uznaj, že tieto dve navonok nekompatibilné persóny patria skrátka k sebe. A nevrav, že nevieš prečo. Po tom všetkom, čo si spolu, aj bez seba prežili. Dopraj im to a nerieš, čo ťa nepáli... Aj keď ťa to páli, lebo poznáš pravdu. A poznáš aj druhú stranu mince.

  - Nečum na mňa týmto tónom! To, že som tu, je myslím si dostatočná odpoveď na to, čo si sa pýtal, keď si mi prvýkrát volal. Belle je dospelá, rozhoduje sa sama za seba. Ak sa rozhodla... vrátiť sa k tebe, ...zostať s tebou, ...nevidím dôvod, aby som ju od toho odhovárala. Nevravím, že ja odjakživa patrím k vášmu fanklubu a priznávam sa, fandila som jej, aj keď bola s ním, priala som si, skrátka a dobre, aby jej to vo vzťahu konečne vyšlo. Má právo byť šťastná po boku muža, čo ju bude milovať... A bacha! Muža, čo ju nesklame! Čo ju už nesklame! Nikdy viac nesklame! A na toto, si daj ráznu odpoveď ty sám! Ak si myslíš, že na mňa zaberá tvoj kukuč strateného šteňaťa, nezabúdaj, že ja nie som Belle! Ja som Emma! A Emma ťa má prečítaného. Emma si dá na teba bacha! Emma má totiž Belle rada!  Aj preto som tu... –

 Mračil sa, keď hovorila o ňom, o „tamtom“, ale tvár sa mu vyjasnila, len čo spomenula „muža, čo ju bude milovať.“ Samozrejme, na poste videl iba samého seba. Odopol pás, pootvoril dvere. Stopla ho teraz ona.

  - ...ale ak sa dozvie, ako to v skutočnosti bolo s Monikou a... so získaním tejto lukratívnej nehnuteľnosti, neručím za ňu, ani za seba. Ja budem vždy stáť na strane Belle. S tým počítaj. Mňa si nekúpiš... – povedala bez štipky zaváhania. Sucho a odhodlane.

  Prikyvoval už hodnú chvíľu.

  - Odkiaľ vieš o Monike?! – prekvapilo ho ale ďalšie vyplavené tajomstvo.

  Iba sa víťazoslávne uškrnula a tentokrát žmurkla ona na neho, klopkajúc si po chlopni nosa.

  - Som poliš! Zabudol si? Aj keď bývalý... ale som v tom tiež dobrá! – tresla dverami tak, že žena vpredu v záhrade sa vyplašene zvrtla.

  - Emááá! – zamávala, čosi šepla otcovi a rozbehla sa ku kamoške, čo práve vystúpila z ich nového auta.

  Hodila sa jej rovno okolo krku a nadšene hopkala ako pubertiačka, ktorej z mesta priviezli navýšené dáta. Nečakaná návšteva ju objala s rovnakým nadšením, ale objatie začalo povoľovať a paže Emmy ju odsúvať od seba.

  Vo verajách domu stál totiž chlap, ktorého dnes, ani nikdy v živote, už nemala chuť vidieť. Odstrčila Belle úplne a natočila sa k mužovi, čo ju doviezol.

  - Aj toto prekvapenie je tvoja robota?! Tak toto si prehnal, nemyslíš?! – natrčila na neho ukazovák a bola by mu ním najradšej rovno vypichla oko.

  Nedôverčivo pozrel na Emmu a následne smerom k Belle. Čo robí akýsi cudzí, neznámy chlapík na prahu ich domu?! Len pár hodín po tom, čo z neho päty vytiahol on?! A prečo sa jeho prekvapenie čertí na prekvapenie, ktoré zrejme patrí skôr k Belle. Mračil sa. Ani si neuvedomil, že na Belle.

  - Prepáč, Emma, nemrač sa na mňa Adam, ja som nikoho nepozývala, nevolala. Neviem, čo tu chce... náhle sa zjavil chvíľu po tom, ako si odišiel. Poslala ho sem naša spoločná známa... Monika. Splietal čosi, že dostal echo, aby sem prišiel, že tu nájde veľa zaujímavého...teda, že tu nájde niečo, čo by ho mohlo zaujímať. Alebo také čosi... – prelietavala z jedného na druhého. - Vysvetlí mne konečne niekto, prečo je tu dnes toľko nečakaných návštev?! Máme deň otvorených dverí, Adam?! Mohol si mi o Emme povedať. Prečo so všetkým robíš iba samé tajnosti?! – vyčítala. A právom.

  Emma sa uškrnula, preložila mu ruku okolo krku a potľapkala ho po pleci.

  - Vidíš, vidíš. Adam, Adam, karma je zdarma! Monika vyplávala na povrch rýchlejšie, ako si si myslel, však?! A ako vidím, tá potvora hrá na všetky strany! Čo také si jej ráčil urobiť, že má potrebu mstiť sa nám všetkým? Tebe, Belle...a ešte aj mne?! – precieďala medzi zuby tesne pred jeho vyjavenou, nepríjemne prekvapenou tvárou.

  - Kto je ten chlap?! Čo má spoločné s Monikou?! – mykol sa, zhodil ruku z pleca a zabodol pohľad do chlapíka, čo sa k nim práve blížil krížom cez budúcu záhradu.

  Belle utkvela v hlave iná, modifikovaná, veta. Čo má spoločné Adam s Monikou?!

  A ešte jedna. O akej karme to tu hovorí Emma?!

  Prečo sa tu teraz cíti ako piate koleso na voze?

 

 

 

 

Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 6. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

6. kapitola

 

    Ešte donedávna boli na rovnakej lodi. Dvaja nádejní študenti, ktorí verili na efekt doučovania, hoci šlo len o krycie, a tým pádom len o sekundárne, zacielenie zámeru. On chcel zapôsobiť na Emmu, aby ho vzala na milosť a dala mu, aj keď je mizerný študent bez záujmu o čokoľvek, ona chcela vidieť, ako asi tak býva spisovateľ, ktorý síce nie je ešte slávny, ale jediný živý v okruhu niekoľkých míľ. Študovala predsa literatúru. Dohodnuté stretko tu u nich doma a fiasko s prítomným pánom domácim, zákonným zástupcom, čo ich načapal, ako mu tu snoria.

  Zvyšok ju aj jeho doučoval sám život. A že ich preškolil radikálne a rázne...

  Dnes tu stáli dvaja polodospelí jedinci so životmi tak trochu  pobabranými a zmenenými od základov na niečo, čo si v živote ani nepredstavovali, že by mohlo prísť. A keď, tak nie takto rýchlo, v tomto slede, s takýmto komparzom a vyústením.

  Díval sa na pomaly utíchajúce dieťa v jej krehkom, ale odhodlanom objatí. Z nádejnej študentky, cestovateľky a čakateľky na princa na bielom koni, je žena. Obyčajná. Matka. A vôbec sa to k nej nehodí. Lepšie boli tie minisukne a nedostatok látky na ne pri každom predklone.

  - Nie je ti ľúto, že si sa nechala nabúchať takto skoro? Taká mladá a sprostá? – nevyberal slová, ale presne vedela, že to nemyslí v zlom. Len sa čuduje.

  - Je. – nehľadala dlho odpoveď.

  Trhlo ním dozadu. Takúto ráznosť nečakal.

  - Máš u mňa bod k dobru, Belle. Vždy som ťa považoval za  streštenú, ale aj trochu naivnú babenku. Tie tvoje misionárske sklony...tsc, tsc, tsc... ako si si mohla myslieť, že dokážeš zmeniť starého zadubeného trpáka, aby sa stal normálnym, na vlastných nohách stojacim, zodpovedným mužom bez toho, aby si za to ty tvrdo nezaplatila? Stojí ti vôbec toto všetko pozlátko, ba takmer zlatá klietka, sa mi vidí, za to? – poobzeral sa po dome, čo už konečne, po rokoch rozpadávania sa, začínal byť domom.

  Mlčala. Dlho ukladala jeho obvinenia, dlho hľadala odpoveď. A on medzitým naštartovaný bohorovnosťou, že do všetkého tak dobre vidí a všetkému rozumie, pokračoval.

  - Zaviazať si ho deckom?! Alebo zaviazal si on teba... deckom?! Však si ty ani neskončila školu? Vydlabala si sa na štúdium, čo?! A on ti to dovolil... alebo skôr, že on ťa do toho donútil?! Nabúchal ťa a tým pádom si z teba spravil žienku domácu na plný úväzok... To som si mohol domyslieť. Jasné, to je celý on. Vycicať každého do špiku kosti, využiť pre svoje osobné blaho a ďalej si žiť svojím typickým požívačným životom. A ty sa tu staraj... Je z teba gazdinká. Už vieš aj variť? Alebo pán manželík šiel niekde zastreliť pizzu, ako vždy? Tie jeho kulinárske dobroty!  Pizza to vždy istí... Kde vlastne je? – poobzeral sa, či zas nevykvitne z niektorého kúta, ako to robieval vždy.

  - To neviem, Neal... – ani nezaklamala, len prehodila dieťa na druhý bok a vošla rýchlo do domu.

  Díval sa za ňou a prišlo mu jej ľúto. Vedel si predstaviť, že to nemá ľahké.  Predstavil si svoje vlastné neúspešné detstvo, ako potomka začínajúceho spisovateľa. Bez peňazí, bez záujmu, bez akejkoľvek snahy na tom niečo v budúcnosti zmeniť. Ale táto baba sa nezdá. Asi to aj dokázala, keď prerábajú vo veľkom. Asi jej dá druhý bod.

  - Ale... správy, čo sa ku mne dostali, zjavne neklamali, ...že ma tu čaká prekvapenie... Bez vetra sa ani lístok nepohne. Zrejme sa mu začalo dariť. Klobúk dolu, Belle. Úprimne. Dopočul som sa, že tá vaša spoločná kniha mala celkom úspech. U pubertiakov... – zatiahol, ale zas dehonestujúco. – Ale, že to vydá na takúto prerábku! Asi som to jeho škrabalstvo podcenil... -vysmieval sa už otvorene, napodobňujúc vo vzduchu, ako ťuká do písacieho stroja. 

  Gideona to rozosmialo. Ju naopak. 

  - Peniaze za našu knihu si mu ukradol! – nedávala si servítku pred ústa už ani sama.

  - Malú, maličkú čiastočku! Potreboval som ich oveľa viac, ako vy! Je to môj otec, bolo jeho povinnosťou ma podporovať. Vzal som si len malé vreckové! A ako vidím, vám tých pár tisícok ani nechýbalo. – zastokol ruky do predných vreciek.

  Až sa naľakala ako veľmi sa v ten moment podobal na otca.

  - Nie, nechýbalo. To máš pravdu. Emma mám to totiž všetko, do posledného centa, vrátila. Ale... prečo si sa vrátil ty, Neal? Po tom všetkom... čo si urobil?! A... prečo práve teraz? – vypla sa hrdo, aby mu dala jasne najavo, že o všetkom, čo chcel urobiť, aj čo urobil, vie a odsudzuje to. To spečatila rukami prekríženými na hrudi. Gideon sa z gauča, kam ho usadila, pozrel na vystretú mamu a pýtal sa znovu na ruky. Tam bolo bezpečne. Kričiaci ujovia nie sú sympatickí...ani keď ťukajú do vzduchu.

  - Dostal som echo, že sa tu dejú zaujímavé veci, o ktorých by som mal vedieť... – kymácal sa spredu-dozadu.

  - Echo? Nejaká dobrá víla, predpokladám...- presne vedela, na koho má mieriť. Kto jej nikdy nezabudne, že ju pripravila o dieťa. A dokonca dvakrát.

  Chvíľu iba prikyvoval a díval sa do zeme.

 - Monika bol omyl v mojom živote. Každý máme právo na omyly, nie?! Bol to len omyl! -

  - ...aj Emma? – takmer skríkla. – Ty tu ideš niekoho obviňovať z nabúchaných babeniek a čo robíš ty?! Si si zazichroval otcovstvo? Duplicitne? Dostať do iného stavu dve ženy v jednom čase a na obe sa totálne vykašľať a nechať ich napospas osudu?! Bez prostriedkov, bez ochrany, bez podpory?! Ty máš čo najmenej otcovi vytýkať, čo spravil...a ako sa... zachoval... – už stišovala zvuk.

  - Emme som dal prachy, aby si to dala včas zobrať! Pomohol som jej! Chcel som jej pomôcť! Aby si nepobabrala zas život. Pre tú svoju idiotskú hrdosť sa ich ani nedotkla a ja som dostal od fotra nakladačku a doživotné utrum! Vraj sa mu už nemám ukazovať na oči! Ok, ok, dobrák Neal poslúchol a zmizol mu zo života. Drbal som sa celé mesiace v zahraničí. Pretĺkal sa, ako sa dalo.  Makal, zarábal si, skoro som si aj zvykol a usadil sa, ale... –

  - ...ale, nebodaj chceš od svojej macochy požehnanie aj pochvalu, ako pekne si sa zariadil?! Neal, ako si mohol? Ako si to tým dvom mohol urobiť?! – rozprskla ruky, ale radšej sa zohla po malého.

  - Jablko nepadá ďaleko od stromu! – ozvalo sa z tretej strany.

  - Oci! Čo ty tu robíš? Adam ťa bol ohlásiť, aby si nás prišiel pozrieť? To je aké milé prekvapenie... – vykročila otcovi naproti.

  - Ale kdeže, ja som tu pracovne, Bellinka. Či si mi nevidela tú krásu tam vonku?! To je moja robota! To bol môj celoživotný sen! Adamko ma oslovil. Nemohol som odmietnuť. Malo to byť tajomstvo. Nemal som ti nič vravieť. Ale dnes prišla zásielka od dodávateľa okrasných kríčkov, musel som prísť, prebrať ju a tak... Oj, joj, joj...môcť naprojektovať takúto krásnu záhradu... Sen, ako vravím, sen! A vidíš, plním si ho. Samozrejme, ty si tu domáca pani, ty si tiež povieš, čo a ako, ja objednám kríčky a kvietky a tu to bude také krásne, ale také krásne...- rozplýval sa starec s malým vnúčikom už v náručí, totálne ignorujúc mladíka, ktorého reči ho vytočili, a to ho poznal len z počutia a z minulosti, z Belliných študentských čias. Ale o Emme a o ňom vedel dosť. Mal šťastie, že má náruč plnú vnúčika, inak by si po ranu nešiel ďaleko. Rod Goldovcov je taký otĺkania hodný, až to bolí! Fľochol po ňom pohľadom, premeral si ho pohŕdavo od hlavy po päty a bral sa von, ukázať vnúčikovi, čo všetko idú sadiť. Zaučí ho...

  Belle sa pobrala za ním. Stopol ju však otázkou.

  - Ako to myslel s tým... jablkom?! -

  Iba mykla plecom. Nemala chuť sa s ním viac baviť. Ale vedela, že rozhovor ešte neskončil. Ešte zďaleka nie...