OUAT - Pristrihnuté krídla IV. - 59. kapitola

OUAT

59. kapitola

pristrihnuté

krídla 4.

A teraz...

        S nedôverou sa díval na budovu, vedľa ktorej zaparkovala. Posledné brm-brm, zaklincoval hlasným: Hmm?! ... lebo sa nezmohol na slovo.

  Emma čosi ramovala zo zadných sedadiel do megakabelky, nedbajúc, že ho pritláča k sedadlu viac ako bezpečnostný pás. V jej prítomnosti sa ale v bezpečí cítil. Po toľkých rokoch to už inak asi ani nešlo. Až na tú usadlosť, ktorú tentokrát vybrala na kemp.

  - Si si istá, že sa chceš ubytovať na intráku? Akože viem, že tu lacno prenajímajú izby, ale...-

  - Presná analýza, pán poručík. Lacno a prenajímajú! Teba ani len nenapadlo ma pozvať k sebe, ty papľuh nevychovaný, tak prestaň prekrúcať očami a pomôž mi dobaliť! - odlepila sa, hodila mu do lona napráskanú kapsu a vytrielila ešte po čosi do kufra.

   Jasné. Chipsy a kola. V stravovacích návykoch sa vôbec nezmenila. Absťáky z reedukačného bude ešte dlho vyrovnávať. 

  Recepčnej, čo dokázala štrikovať bez okuliarov už neboli ani podozriví. Študentka a nejaký jej nabiják, čo zaplatí mesačný nájom jedným vrzom. Alebo po jednom vrze.

   - Vy ste mi nejaký povedomý, pán... - mračila sa na jeho občianku. - Izba číslo 108. - neodpustila si a predsa len nasadila popolníky. Už zbytočne, očekovaný bol presne.

  Emma vysúkala mimozemský ksicht. Zvlášť, keď na práve vyfasovanom kľúči bolo 1507.

  - Ani sa neskúšaj pýtať na tú izbu 108. - odporučil jej cez zuby.

  - Jasnééé. Ani by ma to nenapadlo. Koho by to zaujímalo... Kto býva na izbe 108?! - drgla do neho, aby to bolelo a pohla sa ku schodisku.

  - Ja! - 

  Neodpustila si prednášku. 

  - Zo všetkých tvojich negatívnych vlastností, je promiskuita tou jedinou hodnou obdivu. Nežartujem, kámo. S tvojím ksichtom, fááákt "vymakaným" telíčkom a štekavou povahou musíš ovládať prinajlepšom mágiu, keď na teba zrejme existuje poradovník medzi miestnymi Badgirlkami. Odomykaj! Ty casanova!  - prehodila kapsu z jednej podpazuchy pod druhú a naozaj sa mračila. 

  Jemu sa aspoň na okamih vyžehlila tvár spokojnosťou. Tie dve malé, čo práve šli po chodbe so zubnými niťami sa, dokonca, dvakrát obzreli. Skontroloval si to ich vyprevádzaním s hrdo zdvihnutou, zle oholenou bradou. Neriešil, že len nechápavo konfrontovali nesúlad Emminých slov s realitou.

  - Tak asi...mágiu...Čiernu, bielu, aj kvetinkovú. - spomenul si nevdojak na jednu blúzku s nezábudkami.

   Potrhal ich pár šmahmi. Zabudol, že bola práve od Emmy, ktorá sa vsúkavala s nákladom tašiek do úzkej chodbičky intrákovej bunky. Chvíľková pohoda sa prekročením prahu opäť prepadla pod bod mrazu.

  Izba páchla mixom mladistvých vôní. Niečo z alkoholu, niečo z telových mliek a veľa ovocia, čo hnije pri koši obletovanom minimuškami, ktoré má tú smolu, že nie je odpočiatku v tekutom stave, alebo aspoň na koláči od zákonných zástupcov. 

 

  Emma inštalovala notebook a tvárila sa, že bokom nepozoruje zariadenie izby. Pozorovala. 

  - Zraz tie válendy k sebe. Tam k stene. Nech máme pohodlie. A hoď mi sem tú predlžovačku. Nočnú lampu nepotrebujeme, ale ja dobíjať tento starý hnusný, skurvený, predpotopný krám hej! ...Vieš čo, alebo ešte...prisuň obe stoličky sem, alebo radšej tam a podaj mi tú tašku... - stíhala ho komandovať a nemusela použiť nadávky dvakrát, aj tak si na ne robil nárok. 

  Vôbec sa mu nechcelo do vytvárania manželskej postele bez osvetlenia. Emmu by nepretiahol ani po tme a s troškou fantázie, aj keď si niečo málo zopárkrát v duchu predstavil. 

  - Nezízaj ako žaba z prachu a makaj! Tá séria má kopu hodín, do rána nič nestihneme! - stíhala dirigovať ďalej a pritom sa zvliekať. 

  Ok, Emmino pánske tielko. To už pozná. Ďalej sa nedostane a to ani v tých fantáziách. Poslušne naramoval postele aj stoličky pre pán notebook, zhrnul vankúše s ťažkými paplónmi do rohu. Ešte chvíľu zaváhal, či sa aj vyzuje, ale toto je Emma, nie nejaká nevesta čakateľka, jeho ponožky a zlozvyky pozná lepšie ako tie svoje.

  Pokojne si priľahla do polosedu k nemu a spustiac videá z USB kľúča sa uvoľnila.

   - No, tak spusti. Chcem vedieť tú tvoju verziu Skin deep. A nie, že sa ma pokúsiš rozplakať. - stlmila zvuk v seriáli a založila ruky za hlavu.

  Ani ona neriešila, že sa neholila pod pazuchami už dobrý týždeň.

  - Nemá to cenu. - skúsil sa vyhovoriť. A pridal zvuk.

  - Ale jasné, že má! - oponovala obratom. - Tú tvoju, ktorú si práve zaplatil, ...ktorú vlastne zaplatíš ráno. Suspendujú ťa, s tým si rátal. Pošlú pekne galupom domov, to som im navrhla ja a začneš pekne od začiatku, to ti navrhnem o chvíľu, keď si doplním údaje v tvojom priznaní. Tak ako? - prešpikovala ho pohľadom, - ...že si tu spal zrejme s polkou mesta, to je realita. Že aj s ňou...to je nešťastie. Robo, prečo?! Nie, že by mi jej bolo nejako ľúto, že je len jedným z tvojich skalpov, ale...neľúbiš ju! Poznám ťa. Ty nevieš... Ty sa zamilovať skrátka nedokážeš. To si fakt potreboval... nemohol si pretiahnuť radšej tú zmaľovanú ryšaňu, keď už ti semeno vrážalo na mozog?! -

  - Ty pravdovravná zmija! Milujem tvoj jed! - tentokrát stíšil zvuk sám. - Čo chceš počuť?! Skrátka to prišlo a je to!  - zmĺkol.

   Emma nahodila hák, trafila do živého a potiahla! Vytrhla kus mäsa. Za živa. To bola Emma.

  V kolonke ľúbi-neľúbi nemal zaškrtnuté nič. Hoci to ešte pred týždňom vyzeralo, že pero už priložené má. Krížik sa nekonal. Pribudol len ďalší kríž.

  - Čo s ňou teraz bude? - natočil sa vážne k žene, čo si práve s prižmúrenými očami, sledujúc pozorne ako Rumpel podvádza ďalšiu obeť na obrazovke, obhrýzala nechty.

  Vypľula bokom nádielku a vzala si napaškál ešte malíček. 

  - Na to si mal myslieť ty. Odmietol si stáž v zahraničí a presunul sa len do tohto zapadákova, vo viere, že zapadnete. Hovno, hovno, zlatá rybka, akvárium sa nekonalo! Takmer si zničil niekoľkomesačné vyšetrovanie! Zničil si ju, ako svedkyňu a teraz ideš mať výčitky svedomia?! Nie, že by si to tá hlupaňa nezaslúžila, ale ty si sa mal držať bokom! Bolo to také ťažké?! - hľadáčik pohľadu namierila jemu do lona a vystrieľala všetko živé, urazená, že v jej prítomnosti sa vždy dokázal ovládať a hrať  skapatú rybu.  Aspoň tam dolu na sto percent.

 Akoby tušil o jej pochodoch. Iba sklonil hlavu. Mohlo to vyznieť, že bolo, ale...bola ľahká. Útla a zraniteľná. Malá, bezbranná a on...nielenže ju nedokázal ochrániť, dostal ju... 

  - Stále sa neprebrala? -

  Emmine ústa vyzerali nebezpečne, aj keď z nich stále trčal nezjedený malíček.

  - Je preč. Navždy. Nepoviem ti kam ju odviezli, ani, čo s ňou bude. Toto je už pre teba pasé. Zabudni. Skončil si s prípadom, s ňou, aj pri polícii, ak neprestaneš do toho rýpať. Ale ty neprestaneš, ako ťa poznám! ...- prižmúrila oči ešte trochu, vediac, čo uvidí. - Nie. Neviem, aký vzťah si si s ňou tu vybudoval, naivne dúfam, že šlo len o jednu nejakú tú trápnu noc, ako mávaš vo zvyku, ale urobím všetko preto, aby som tu mala zas starého dobrého Roba, namiesto kôpky nervov, navyše dohryzených svedomím! - odrypla kus nedohryzeného nechtu a spískla od bolesti.

  Aby sa jej nemusel pozrieť do tváre, načiahol sa za chipsami a drsne ich otvoril. Neponúkol ju. Vzal si za hrsť a skúšal s nimi rozžuť, čo práve počul. Rumpel v miniatúrnom monitore laptopu zatlieskal, párkrát podskočil a zmizol v dyme...

domiceli

OUAT - Pristrihnuté krídla IV. - 58. kapitola

OUAT

58. kapitola

pristrihnuté

krídla 4.

Páli...

      Držal ju oboma rukami. Cítil, ako mu vlhne pod prstami, ale nemal odvahu pohliadnuť smerom k...jej dnu.  Prázdnemu, aj tentokrát. Vnímal iba odraz, ktorému sa nedalo vyhnúť a ktorý sa nedal zachytiť. To, čo držal v ruke, akoby nebolo a je to, čo je v odraze hrubého skla. Alebo ešte lepšie iluzórne až za ním. Paradoxne sa obe šálky dotýkali, ale...

  Obrie neumyteľné okná zmatňoval prach zvonku a šlendriánska robota upratovačky z jeho strany. Vernisáž otvorilo zapadajúce slnko. Má pár minút, aby sa mohol vyhovárať, prečo mu zas práve takto skrkvalo tvár.

  - Odkedy si bordelár? - vyhrabávala sa spod stola s podivne narovnanými hárkami narýchlo zozbieraných papierov, čo minútu predtým zhodila, pri pokuse vyložiť si nohy.

  Pripadal jej taký masívny, veľký, pevný, skoro ako vo filmoch. Domino efekt jej rázne vysvetlil, že veľkosť je priamo úmerná klzkosti povrchu a vyložené nohy na stôl nepatria. Ani také pekné, ako má ona. Zbierala ďalej, pomenovávala každú vec novým nepublikovateľným menom, opečiatovávajúc zápis do matriky jej tresknutím hore na stôl.

  Nevenoval jej pozornosť. Ani papierom, čo sa hromadili za posledné dni.

  Zodvihla ešte nejaké perá a kancelárske potreby, ktorým by asi funkciu ani neuhádla. A to už čoskoro má vysokú školu za sebou. Možno. Raz. 

  Ustrnula. Zazdalo sa jej, že za dverami jeho šéfky je rušnejšie, tak sa nenápadne premiestnila k svojim veciam. Narovnávať kýble a tyče portvišov bolo rovnako zaujímavé, ako sa dívať na jeho chrbát. Doteraz sa vždy tešil, keď tu trávila čas. Upratovania...čo tam po náplni práce.

  - Večer mám čas. Nezájdeme do... neviem, vyber niečo, ja sa prispôsobím. - odložila handru, rozpaky aj hrdosť.

  - Nemám... -

  - Čo pre dnešok zas?! - skočila do vyhováračiek. - Čas? Náladu? Guráž? Alebo pán poručík vymyslel nové priťažujúce okolnosti, ktoré ho uväznia v jeho nekončiacej depke? Ak ťa nevyhodila doteraz, tak to už neurobí. Prestaň sa ľutovať. Dofrasa! Zadrelo mi čosi za necht...- strčila ho do úst a skúsila vysať nepríjemnosť. Keby to šlo, aj tú vo svojom hlase. Nešlo. 

  Aj by sa strčila pred neho, aby ju bral na vedomie, ale stál tak tesne pri okne, že jej ženská prapodstata by to nedala. Vyštartovala aspoň po tej šálke. 

 - Uvarím ti kávu. - rozhodla o jeho pitnom režime a vytrhla mu ju z rúk.

  Až teraz sa k nej konečne natočil. Nepovedal nič, len natrčil ukazovák k šálke. Pochopila. Držiac ju medzi palcom a ukazovákom, kývajúcu sa a ohrozenú na živote vracala mu ju znechutená.

   - Je puknutá. Nedá sa...už nanič použiť. - obhajoval svoje gesto.

  Prišlo jej ho ľúto. Tak žensky, nematkovsky. Využila to po svojom. Pritiahla sa v mžiku k nemu a ovila ho, ako to šlo. Pritlačená medzi sklo a jeho telo, prižmúrila oči.

   - Ale ja som multifunkčne využiteľná. Dlab na robotu, vypni a poď si dnes trochu užiť. Sľubujem, že to bude stáť za to...- pritlačila sa ešte trochu práve v mieste a v momente, keď sa dvere na kancelárii otvorili. Nestačila sa vysúkať a zaujať pozíciu upratovačky čakajúcej, kým skončí porada, aby to tu dala do poriadku pred ďalšou smenou.

  Odvlnila sa k nástrojom.

  On sa ani nepohol. Odzačiatku ho nezaujímal výsledok celého vykonštruovaného procesu o jeho fatálnom zlyhaní. Všetky tie výsluchy a trápne otázky a posmešné úškľabky. Jedno oddelenie, druhé, tretie z mesta a teraz ešte čerešnička na torte, ale vždy lepšia čerešňa z dovozu, ako kyslé ksichty ostatných - kvázi domácich kolegov. 

  Žena vo dverách uvoľnila cestu inej. Tá tretia ju vôbec nezaujímala.  Takáto nie je pre ňu konkurencia. Ale tá mladá s vrkočom...a malou chutnou riťou natlačenou v džínsoch... Pomykala očami akoby jej vnútorné pochody mohol niekto začuť. 

  - Vy ste ešte tu, poručík? - zatvárila sa odmerane. - Dnes vám aj tak nepoviem konečný verdikt, nemôžem, všetko ešte musí prejsť cez centrálu. - Uvidíme sa zajtra ráno. Alebo...ste mi ešte čosi chceli? - dvihla bradu.

  Nepohol sa. Len brušká sa trochu viac rozvibrovali, ale na vlhkej šálke to drelo.

  Aj druhá pochopila, že bude potrebné vyjačať sa na niekom inom.

   - Rebeka, či ...ako sa to vlastne voláte, vy nemáte, čo na práci?! Budem sa sťažovať na personálnom. Váš pracovný čas a zaradenie... -

  Zvyšok sa mu strácal v krikľavo žiarivom poslednom záblesku slnka. Zatvoril oči, uši, zmysly poslal dokelu.

  Blondína odstúpila od hádajúcich sa žien, ale nešla rovno k nemu. 

  Toto nechcela vidieť. Ale vedela, že uvidí. Vrátila sa k žene, čo pucovala žalúdok inej pucérke.

  Podala ruku vyššej šarži, respektíve ju zachytila v nejakom rozmachu, s ktorou dosiaľ za zatvorenými dverami debatovala a fľochla pohŕdavo aj na druhú, s ktorou debatovala tá prvá.

  - Tešilo ma, kontakt na mňa máte, v prípade akýchkoľvek otázok som k dispozícii. - usmiala sa umelo, rozlúčila formálne, až sa jej to samej páčilo.

  - Dúfam, že pri zabezpečovaní jednotlivých náležitostí už naše oddelenie nebude súčinné. - zaklincovala rozpajedená žena a vyhrala duel. Zvrtla sa na opätku a tresla dverami.

  Namierila pohľad na ryšavú. Jasné, chcela by, aby tiež vypadla. To, čo videla pred chvíľkou, jej na profil vinníčky stačilo. Lepia sa na neho ako osy. Hnusné hmyzáčky, otravné...

  Osa sa tvárila  nechápavo.

  - Vychladne vám voda...- precedila Emma nevrelo, aj keď videla len prázdne vedro a pod tou krikľavo červenou záľahou iste aj prázdnu hlavu. Kde chodí na tieto ťažko vymleté štetky?!

  - Zato tebe už akosi vrie... mlieko na brade! - kopla do kýbla a mrmlala si už len sama pre seba. - ...čo je toto za nápad zamestnávať pri polícii sopľavé decká. Tvári sa to ako päťkoruna v banke...- zramovala svoje saky-paky a...namierila si to rovno k nemu. 

  - Tak ako? Platí to večer? - zatiahla zámerne a nahlas.

  Mlčal, ale aspoň sa otočil. Emmu už dlho nevidel. Je zvedavý, ako ho vytiahne z prúseru. Na Emmu sa vždy dalo spoľahnúť.

  Emma nesklamala.

  - Ó, aká smola, tu pán poručík mi sľúbil, že dnes spolu dáme maratón jedného seriálu. Rozprávkového. To viete...Kde bolo, tam bolo...Pre nás maloletých ideálna noc... - prekrížila bloncka ruky na hrudi.

  Nadýchol sa zhlbša, ako bolo treba a pomaly vypúšťal vzduch.

  - A jéje, kráska a zviera. Len aby sa vám to nezvrhlo na jedného ničotného trpaslíka. - premerala si sokyňu od hlavy k pätám. Decko. Koľko môže mať? Osemnásť? Možno trochu viac. Nič spoločné so ženou. Takáto ho nerozrajcuje, ako sa patrí.

  Natočila sa k nemu. Díval sa dosť nechápavo. Pochopila, že dnes večer nebude nijaký večer. To ju aspoň trochu uspokojilo. A ešte trochu viac to, že sa natočil k východu a vykráčal.

  Obe zmeraveli.

  - Musíme ...si pohnúť, aby nám nezavreli videopožičovňu. - zobudila sa Emma pred valiacou sa prehrou v duele.

  Ešte si dovolila hrdinsky potľapkať súperku po pleci, až sa jej náradie rozšramotilo.

  - Ty počuj, ty si nedáš pokoj?! Obšívaš hentaké fúrie a pritom je na svete toľko chutných slušných dievčat...- potiahla vrkoč na dve strany a stala si vedľa neho na posledný schod. Ruky narvala do vreciek.

  Dvihol aspoň kútik úst. Chutné, slušné...

  - Máš prvú sériu? - konečne prehovoril. - No, toho OUAT... či ako sa to volá. Rozprávky mi dnes padnú dobre. - premeriaval parkovisko hľadajúc jej hnusné žlté autíčko.

  Našiel.

  Kráčala za ním pomaly, dolujúc kľúče z tesných džínsov.

  Tak tento level jeho depky ešte nezažila. Tá malá v nemocnici pod dozorom,  čo sa ani po týždni stále neprebrala, nebude len ďalšia z vymletých pekných tváričiek. Škoda. To, čo sa dnes dozvedela, s tým, čo vie od domovskej stránky, jej  do profilu jeho prípadnej životnej love vôbec, ale vôbec nesedia. A tak by mu priala nejaký šťastný koniec... Alebo, ešte lepšie: začiatok.

domiceli

OUAT - Pristrihnuté krídla IV. - 57. kapitola

OUAT

57. kapitola

pristrihnuté

krídla 4.

Zdola...

      Aj by rovno vyhrnula rukávy, ale  na tričku s krátkymi, to veľmi nešlo. Čím menej bude vymýšľať, tým skôr to bude mať. Nabrala vzduch do pľúc, kiežby to šlo s chuťou, ale tá sa nasať veľmi nedala. Nebolo z čoho. Z koho. Zahryzla si zvnútra do pery a prižmúrila oči. Konečne dala všetkému voľný priebeh a začala sa cítiť sama sebou. Tak, nie celkom sama sebou. Ten zvláštny pocit v žalúdku nebol celkom od hladu. To celé telo protestovalo z absťáku. Dá to. Musí to dať. Chce. Aj kvôli takýmto ilegálnym ránam...

  - Zvonček? - pristavil ju zvuk na ceste k miestu činu.

  Odložila náklad z kúpeľky, vyhodnotila, či trhnúť dverami, či dvihnúť slúchadlo, či otvoriť vchodové dvere drnčiakom. Tak postupne odzadu.

   - Áno, prosím...?! - ozvala sa do slúchadla.

   - Ja len, či si neodišla...- smial sa zdola, ale ani netušil, ako príjemne jej znel ten hlas.

  A ako jej už teraz chýba, hoci vypadol z bytu pred dvoma minútami. Jeho hlas, jeho dotyky, bozky aj ten sarkastický smiech, ako ju zas nachytal.

  - Ty si cvok, Robert. Úplný blázon. - vyznala slúchadlu lásku a hrdo položila.

  - Blázon do teba...- zamrmlal si pod nos, počujúc, že nič nepočuje a ľutujúc, že to nepočuje, vlastne ani veľmi neľutujúc, lebo to z neho vyšlo ani nevedel prečo a netušil prečo a nejaký si mimo, Robert. Ako pekne z jej úst znelo to cez sieť rozchrapčané "Robert". Ješita, ješitný.

  Vyhadzoval si kľúče a tanečným krokom odchádzal. 

  - Už ste si rozmysleli to rozmnoženie? - kričala za ním žena z prízemia. 

  Tam musia zásadne v každom vchode ubytovávať práve takéto nepríjemné ksichty. Ale jemu dnes nič nevadí. To si predsavzal.

  Otočil sa a zazvonil kľúčmi.

  - Už sa na tom pracuje. - žmurkol na babu a tá si poklepkala na čelo.

  - Blázon je to. Zas ju tam vymkol, chuderu samú. Čo je toto za vtáka?! - napravila záclonku, umelú orchidejku, mačku, natáčky a cúvla o meter do kresla, vystlaného štyrmi vankúšmi pod zadkom, aby z neho videla na chodník. 

  Privoňala k handre, ale nič. Ronia iste perie aj tie. Handry na dlážku majú raziť prinajlepšom potuchlinou. Asi nie v každej domácnosti. S uspokojením ju namočila do studenej vody, lebo teplú ráno minuli.

   - Zvonček? -

  Ale už sa usmiala. Nastavila líškavý hlas.

   - Ešte stále som neodišla a nikdy ani neodídem! Mám tu dosť piškót, aj kávy, nič mi tu nechýba. Leda ak ty... - zašemotila do slúchadla polcolovo trubkovsky a čakala niečo milé z druhej strany na oplátku. 

  Iba ticho. A znova cŕŕŕn.

  - No, dofrasa! Asi som sa práve "zdôverila" poštárovi, alebo roznášačke letákov...-  zhrozila sa a stlačila tlačítko na otvorenie vchodu. Radšej odstúpila odo dvier, akoby ju niekto mohol vymáknuť. Nie, ona s tou debilnou maznavou vetou nemá nič spoločné...

  Ktosi klope? Preletela chodbu. Jasné, vzal si kľúče. Skúša ju. Stlačila kľučku. Zamkol ju? Zamkol. Dnes jej to ani tak veľmi nevadilo. Ale prečo klope?

   Nenápadne mrkla do kukátka. Tma. Jasné. Hrá sa s ňou. Nevydržal to bez nej ani pár minút. Je späť. Ale ak začne: "Kozliatka, kozliatka otvorte, ja som vaša mamička...", tak ho prizabije! Mrkla pod tričko. Nie, ešte nemusí nosiť podprsenku. Vypla hruď. Nič moc, ale... Ani tak si nijaké "kozliatka" dovoľovať nebude!

  Oprela sa o dvere a čakala, čo vymyslí. Klop. Klop. Klop. Nič moc originálne. Odklopkala mu späť. No, to je už len úchvatný nápad. Nebol úchvatný, len spontánny.

  V zámke zašramotilo. Prekvapenie? Chce ju prekvapiť. Tak potom obojstranne. Po špičkách prekĺzla do kuchyne, zozbierala cestou pár piškót zo zeme a zatajila sa za kuchynskými dverami.

  Vchodové dvere sa pomaly otvárali. A zase opatrne pribuchli. Takmer nečujne. Veď len počkaj, ako ťa ja prekvapím. Preložila piškótovú muníciu z ruky do ruky.

   Zaťala pery od vzrušenia. Lopatky zabudli na otlačenie, na zadku nič nezostalo a aj ten stôl by vzala na milosť.

  Už počuje kroky. Už vidí tieň.

  S piškótami nad hlavou, ktorými ho mienila zas počastovať, zamrzla v znehybnení.

  Pocítila náraz o stenu.

   - Tak tebe tu nič nechýba! Fľandra jedna nevďačná! A čo ja?! Ani ja ti nechýbam?! - pritlačilo sa jej spotené predlaktie muža pod bradu a takmer jej vyrazilo dych. Z dlane jej povypadali piškóty. Jedna po druhej.

  Uvoľnil tlak, aby ju následne opätovne vrazil do steny. Márne vyšvihla dlane, aby sa pokúsila zbaviť sa jeho mučiacej ruky. Bezmocne škrabkala po koži. Tvár, ktorej patrila, sa škerila do jej vystrašených očí a užívala si nadvládu. Mala pocit, že zamdlie.

  Zdrapil ju za tričko a odlepil od steny. Nemal problém kopancom odsunúť stoličku a vrapiť ju na ňu. Bola ako bábka. Bez vlastnej vôle, paralyzovaná strachom. Odsunul druhú, otočil ju chrbtom, dosadol na ňu a pritiahol sa k nej, aby sa jej zaryl skoro do kože pod kolenami.

  - Takže mladej tu nič nechýba. - zopakoval. - Ani naša dohoda, bublinka?! - siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ bublifuk. 

  Vidiac, že sa nebráni, odšrófoval ho a fúkol jej do tváre pár dúhových pripomienok. Pozorne zatvoril a usadil uprostred stola. Poobzeral sa okolo seba. Rozhádzané piškóty, škvrny od kávy...

   - Ale, ale! Nevyzerá to veľmi na romantický večer vo dvojici, ale ako ťa poznám, vieš byť pekná dračica. Tento bordel by sa na teba aj podobal. - chmatol ju za sánku a pritiahol k tvári.

   - Si prachobyčajná šľapka! Nič viac, než malá kurvička. A budeš trpko ľutovať, že si ma niekedy stretla, bublinka. - oblizol si oba kútiky úst.

  Priťahoval prsty ako zverák. Necítila bolesť. Cítila len strach. Ako sa sem dostal?! Jasné. Šperhák. V tom je doma. Obrazy desnej minulosti a ešte hroznejšej prítomnosti sa jej spájali v hnusnej tvári tohto típka.

  - Dodržím našu...dohodu... - vykoktala.

  Rozosmial sa. 

  - To si teda píš! Dohráš si svoje divadielko pekne do konca. -  

  Zašmátral v druhom vrecku.

  - Nie, prosím... prosím, toto už nie. Sľubujem,... že urobím všetko... - zhrozila sa z vecí, čo vytiahol.

   Pridobre to poznala. Jej vnútro sa roztrepotalo a chcelo sa vrhnúť k ďalšej dávke, rozum však kdesi z úzadia kričal o pomoc.

  Nemala šancu. Zdrapol jej ruku.

  Omdlela.

  - Nezabudni, čo si mi sľúbila, Ronia. Prosím. - zaškemral predtým, než otvoril dvere od bytu.

  Neodpovedala mu. Podhodila malého, prispávajúceho jej na boku a tvárila sa vážne. Do poslednej chvíle verila, že tá ženská tu nebude. Ok, nech sa zliezajú kde chcú, ale v ich byte nie! To by pre ňu mohol urobiť. A pre malého. Jeho zdravie je prvoradé. Potrebuje čisté, pokojné prostredie. 

  Myslela si svoje, ale mlčala.

  Vtiahla dnu, nechajúc ho mocovať sa s taškami. Tentokrát aspoň igelitky, namiesto odpadkových vriec.

  - Bublííí...- spozoroval na stole v kuchyni malý bublifuk.

  - Prečo mu stále kupuješ tie bublifuky?! Už minule, keď si ho nechal pred dverami, to bolo riadne nezodpovedné! Čo keby ho malý nájde ako prvý, otvorí, vypije... hrôza pomyslieť...- konečne sa Ronia rozrečnila, vyzliekajúc malého z nemocnicou páchnúcich vecí a hádzala ich ku kúpeľňovým dverám.

  Nevenoval jej pozornosť. Tie sprosté tašky nechceli stáť, vysýpalo sa z nich všetko, nestíhal vracať, čo zvraciavali.

  - Mamka spraví čajík. Dobrý, sladký, nie ako tie patoky v kakanej nemocnici...- hladkala malého spotenú hlávku a striasala veci aj zo seba. Konečne doma.

  Malý nespúšťal očká z bublifuku.

  Zobral ho na ruky. Kde je Em?! Zašitá v izbe? Nemá odvahu sa Ronii ukázať? Ale milé, že malému pripravila darček. Počkať...

  Pohol sa za sestrou. Stála na prahu, vo dverách kuchyne. Spoza jej pleca videl...

   - Tak, prosím...toto si chcel?! - zasyčala nevrelo a uhla, aby videl lepšie.

  Za kuchynským stolom s hlavou na ňom a pažami spustenými pod, ležalo bezvládne telo.    Vedľa spotených vlasov akási drogová výbava.

  Pod nohou mu zachrupčala piškóta.

  - Em, Em...prečo?! - prižmúril oči, aby radšej nič nevidel.

domiceli