OUAT - Prestrihy - 2. časť

OUAT

2. kapitola

Prestrihy

Pozajtra

      Vťahoval teplý vzduch premiešaný s kadečím, čo tvorilo domácnosť. Ale len oklieštenú na mama a dieťa. O to nástojčivejšie vťahoval ničím nemiešanú prítomnosť ženy, sladko-mliečnej, jemne vyprchanej, ale o to mäkšej. Niečo sa mu však po chvíli nezdalo. 

  "Nie je už prilepená o jeho chrbát!" Prevalil sa a natiahol ruku bokom. Kým si sliepňavé oči zvykli na príšerie v izbe, spotené čelo aj uležanú polku boku mu oblial pot a ofúkol chlad z pootvoreného vetráka.

  - Vyspinkaný? - zaznelo nežne v škárke dvier.

  Natiahol aj druhú ruku.

  Po kolenách prišla k nemu, pomaly spúšťajúc dlhé vlasy do tváre a tvár na jeho tvár, na krk, hruď až po brucho. Niečo mu všade zamumlala, šúchajúc sa a brumkajúc mu do vydutého bachorčeka pod vykasaným tričkom. Bolo to milé, ale primárne len testovala stav plienky.

  Zakvačiť sa jej do vlasov bolo jediné ponúkajúce sa riešenie, ako zahájiť obranu, lebo to šteklilo viac, ako zniesol.  Pokus o ňu, lebo šikovné prsty a nezrozumiteľné mrmlotanie ho dočista obláznili a kým sa spamätal, ležal tu polonahý. 

  - Šikovný chlapček, - láskala mu bruškami prstov spánkovým dizajnom pokreslené polky držiac ho druhou rukou za oba členky naraz s nohami vysoko nad práve odpadnutou suchou plienkou

    - Veeeľký chlapisko! Pôjdeme na nočník, maminka pripraví papu. - vypustila nôžky a natrčila prsty ako slnká.

  Jasné, že sa po nich načiahol.

  Nočník už až taký zábavný nebol. Tlačil. Studenil. Možno niekoľkonásobná naháňačka, keď sa pokúsil vrátiť sa do spálne po kocku, ale bol ako zbeh vždy odhalený a transportovaný späť. Na riť. Bude musieť počkať, kým sa nevzdiali, alebo to fakt urobí. Trapas.

  Pohľadom po kuchyni hľadal hodiny. Na mikrovlnke sa mu čísla nepáčili. Zimný čas? Letný? Prestavuje to? Ak to aj sedí, zostáva mu pár hodín a ešte ani nezačal! Spánok bol síce príjemný, ale...

   - Žiža...? Čeče, všaaak. - zachytila jeho namosúrený pohľad na blikajúci elektrospotrebič a skúsila zmeniť jeho náladovú  polaritu. Kde len berie toľko toho optimizmu...

  Podbradník a lyžica čohosi, z čoho sa asi zgrcia skôr, ako to pristane v ústach. "Ja ti dám lietadielko" Zanovito krúti hlavou a nezaberie ani prst smerujúci k stropu, kde na lustri visí sušiak na ponožky a namiesto nich pripnuté farebné pohľadnice a pierka. Hmýri sa to a je to pestré, ale málo na to, aby otvoril ústa od úžasu a prežrel zelenú žbrndu na lyžičke.

   Nie, papať ani kakať sa nebude. Ostentatívne vstal a zistil, že si s tou krátkou rukou takmer nedosiahne do rozkroku, ktorý chcel pred dámou zahaliť. Dostal po pracke.

  - Púha! Nonono...nesmieš! Kako, fuj! - dostal manuál, z ktorého mu bolo jasné, že onými malými prackami sa niektoré veci medzi nohami skrátka nechytajú.V tomto veku...

  A ona môže motať sa mu tam celou tvárou?! Môže. Fakt to urobila?!

  Dvihnutý až nad jej hlavu, pristál  vo vysokej stoličke. 

  Odtiaľto sa už ku kocke v spálni asi tak ľahko nedostane. Skúsi rev. Figu. Akurát, čo mu narvala kašu do tlamy a ubabral jej ten pekný podbradníček so sovičkou vypľutými slinami. Viac hubu neotvorí. "Nevysvetľuj, nenamáhaj sa, škoda rečí... Nie, ani táto hračka ma nezaujíma!"

  Na, tu máš! Nahádzal rozjedovaný všetky hračky zo stoličky na zem a schoval pracky za chrbát. Po papuli mu hádam nedá. Nedala. Otočila sa mu chrbtom. Počuť vodu. Prúdik vody. Prúd vody...     "Niééé...Pánabeka! Ten nočník mal použiť. Čo teraz na stoličke?!" 

  Bezmocne otvoril ústa, ale slovám, čo prekladač vytvoril z jeho mozgom vyslanej zúfalej správy o akustickom podnete umývaného riadu na jeho močový systém, nerozumela. Ani vypúleným očkám, ani natiahnutým rukám...až prúdiku, čo sa spustil po vysokej bielej nohe stoličky.

  Vynadala sama sebe, že ho po neplatnom pokuse na nočníku zabudla zas zabaliť. 

  Aké milé, že sa tu hádže vina na iných, než na vinníkov.

  - Ty sa mamičke smeješ? Ty sa mi budeš posmievať?!- rútila sa k nemu s rovnakým úsmevom na tvári. Fóbiu z výšok musí prekonať. Zas nad jej hlavou.

  Teplá sprcha fajn, teplý uterák z radiátora fajn, teplo spálne - horí! Sme na správnej ceste ku kocke.

  Horí! Na stolíku kocky niet!

  Nespolupracoval pri balení do plienky, len sa ťahal k stolíku. Zas a zas. Trpezlivo ho vracala, natáčala, balila. Dobalila. A nechala štvornožky ísť konečne kam chce.

  Ťapkal po dreve, po zemi, vliezol pod posteľ, buchol si hlavu, zachytil tričko, padol na brucho. Nebolo jej. Zaťapkal ústami a bol by rád, keby žvatlaniu konečne porozumie. Nič. Myslela si, že jej rozpráva rozprávku a pokojne pritakávala, skladala bielizeň na obriu kopu a opakovala, čo počula, aj keď to nepočula.  Vytiahla rolety. 

  Druhý pokus pátrania po kocke. Nič. Nešťastne začal cápať po mieste, kam ju pred spánkom uložila.

  Došlo jej. Múdra to mama. 

  - Neni! Kocôčka nenííí! Pápa, preč...- skúsila našpúliť pery a napodobniť jeho gestá. - Kým sa Robko nenaučí pýtať sa, nepríde. - dodala vážne.

  Bože, tá je trápna. Odťapkal do kuchyne a hrdinsky doniesol fialový šerbel. Šmaril jej ho k nohám a sadol si naň. Aj v plienke. S nádejou dvihol hlavu k tej jej.

  Trochu sa začudovala, ale ignorovala pokus o zmier.

  Mračil sa. Musí sa k tej kocke dostať. Má už len pár hodín. Emmu zabije za tento nápad. Emmin nápad? Kto sa chcel presvedčiť, že sa potomstvu darí, há?! Uži si to! 

  "Dočerta, zas mi cvrklo! Kocka je stratená..."

  Hral sa. Vidieť dospelého chlapa, s nohami od seba v strede letiska postele, ako si pozorne všetkými zmyslami obzerá obsah jej kabelky zmiešaný s chabým vybavením kuchynského a kúpeľňového kúta motela, bolo trochu scestné. Zvlášť, keď najvyužívanejší bola chuť.

  Oslintané kúsky odoberala a znechutene ich odnášala do vaničky sprchového kúta. Svoj nedopatrením neschovaný rúž rovno do koša. Aké šťastie, že nemala ten nezbozkateľný. Skoro aj tak schytala, keď sa mu pokúšala utrieť ústa. Sily má dosť. Nechala ho tak. Niečo jesť predsa musí.

  Ešteže na wecko sa už vypýtal. Len nepochopila jeho natiahnuté paže, keď žiadal o usadenie. Pochopila, len jej to bolo smiešne, aj jeho hra a toaleťákom, čo celý čas behal ako veverica v kruhu, aj šťastný úsmev na tvári po platnom pokuse. Splachovali šesťkrát.

  Veta: "Robko je strááášne šikovný, veľký chlap!" vyslovená jeho chrapliakom, sprevádzaná potleskom, s vyňatím prstov, kým mu zapravovala košeľu do nohavíc, ju už nútila hrýzť si do pery, aby nevybuchla od smiechu.

  Veľkého chlapa Roba asi prizabije za tento nápad! Ako sa jej na ňom mohlo vôbec čosi páčiť?! Musí skontrolovať, čo práve robí. Niekoľkohodinový záznam ženského chrbta ju už iritoval.

  "Kde je tá sprepadená kocka?" matkala okolo telky, kde muž v rifľovej bunde niečo rázne vysvetľoval nejakému bradáčovi s protézou. Ale márne. Došľaka. Veď je vyšší ako ja! Dočiahol. Zúfalo pozrela smerom k dverám druhej izby, kde sa hral.

 Ide sa spovedať!

  - Kde veľký, šikovný chlap Robko dal tetinu kocku, há?! - vrátila sa ako dobrá striga do spálne.

  Bola prázdna.

  Až na rozbordelovanú kabelku, kuchynské náčinie a kúpeľňové doplnky.

domiceli

 

OUAT - Prestrihy - 1. časť

ANOTÁCIA

Začíname úplne nový príbeh. Bude to skôr sci-fi niekde z blízkej budúcnosti, ale, ako názov hovorí, s "prestrihmi" smerom do minulosti, aj do prítomnosti. Zostávame verní postavám. Hlavný mužský hrdina Robert, člen elitnej vojenskej jednotky na lodi, ktorá zachraňuje zvyšky ľudstva a ľudskosti v nás, prekukne program vládnucej vrstvy zameraný len na nehumánne zvyšovanie populácie premiestňovaním žien (aj Lacey-Belle) z minulosti cez budúcnosť späť do normálnej, ale fiktívnej prítomnosti, a po tom, čo zistí, že je len zmanipulovanou figúrkou v rukách mocných, spolu s Emmou z "podlubia" rozhodnú sa zachrániť najbližších, aj keď spomienky  im boli nemilosrdne vymazané a bude ťažké presvedčiť aj samých seba, aj svojich najbližších, že patria k sebe a musia spolu držať...

Ďakujem za prečítanie a komenty...

OUAT

1. kapitola

Prestrihy

Zajtra

      Persony pred dverami si vyslúžili prekrútenie očami. Nadhodila dieťa, holými stehienkami prisaté o bok, odlepila ho a prilepila na ten druhý, lebo ako ľaváčke sa jej bude lepšie trieskať dverami práve tou silnejšou - pravou, určenou na hrubú prácu. Dnes nijakí podomoví obchodníci, inštalatéri, merači meračov ani svedkovia jahodoví.  Boh s nimi i s duchom tvojím. P(b)lesk.

  Presúvala sa úzkym priestorom medzi sedačkou a konferenčným stolíkom k vypínaču na telku. Pod nohami sa melnili zvyšky keksíkov. Pískla hračka. Odkopla ju pod sedačku. Zahanbila sa za to.

   - Pokojne ho môžete nechať ísť. Nás nebude rušiť. - ozval sa postarší muž, medzi prvým a druhým fúknutím do kávy, z kresielka oproti. Mohla z neho aspoň spratať ponožky, čo párila. Po farebných pásikoch lemovali celú opierku. Našťastie, bola už dosť uchytaná.

  Ovládač buchol o sklo. Nedal sa ticho odložiť. Presvedčila samú seba. Zadívala sa ešte na ženu v nemožných šatách so sametovou mašličkou pod krkom, či neráči niečo dodať, ale tá len spôsobne, s nohami pribitými o seba, s rukami v lone, pozerala bokom. Na telku. Chlapík v rifľovej bunde tam čosi vehementne vysvetľoval akémusi bradáčovi s protézou. Asi seriál. Zvuk má vypnutý už od rána.

  Dieťa na boku sa automaticky natiahlo za ovládačom, prakticky bez akéhokoľvek pudu sebazáchovy. Veď mama zachytí. Mama zachytila a odniesla  vedľa do izby, do ohrádky. Pridala zopár újdených hračiek. Rozmeľnenú lupačku skryla za dvere do kočíka. Účel svätí prostriedky.

  - Nemuseli ste ho odniesť. Nás nebude rušiť. - odložil muž šáločku na sklo. Pekne sa v ňom odrážala. Spodok tvoril útly driek, ako presýpacie hodiny. Chýbal piesok. A cukor.

  - Môžete priniesť trochu viac cukru, prosím? - vystrnadila ju žena z obývačky, lebo ešte nedopovedala kolegovi, čo dopovedať chcela, kým sa mamička zbavovala ratolesti a psychicky sa pripravovala na diplomatickú misiu s návštevou. Prečo ich vlastne pozvala dnu?!  

  Cukor? Matka poslúchla.

  - Vravela som ti, že sa mi tie šaty nepáčia. A ak chceš vedieť, aj ty vyzeráš ako tajtrlík. Tie vzorované fusakle sú fakt topka! A ak si myslíš, že umelina tej ohavnosti, čo máš pod motýlikom, saje pot, mýliš sa! Smrdíš jak zmoknutý pes... - viac nestihla. Ani si odsadnúť. Čo v stoji?

   - Kde tu máte toaletu, prosím? - vynašla sa.

   Posunula tanierik s čerstvo nasypanými kryštálikmi cukru prudko k mužovi a vystrela sa, chvíľu ladiac orientáciu vo vlastnom byte. 

  - Prvé dvere pri vchodových. Vľavo. - sadla si matka konečne a načiahla sa za balíčkom cigariet. Zabudla ho skryť. Čo ak sú zo sociálky?

  - Nemuseli by ste fajčiť...nás...- nedopovedal. Nehodilo sa. Odhodila škatuľku k ovládaču. Vypadol z nej zapaľovač. S motívom kukučky.

  To zamrazilo. Zamrzelo? Nevšimla si, ako si nervózne potiahol motýlika?

  Žena stále stála vystretá a pripravená. Zabudnutá.  Spôsobne stojí ďalej.

  - Prvé dvere. Vľavo. - zopakovala mladšia.

  Žena nič.

  Vstala a šla robiť predvoj.

  - Aká impozantná dlažba. Máte podlahové kúrenie? -

  Po takýchto vetách sa treba pozornejšie pozrieť po malej miestnôstke, kde návšteva iste vidí bordel a nájsť, čo konkrétne ju prekvapilo. Bal toaleťáku? Poloprázdny osviežovač, diera do šachty, nastrihané letáky, rozčítaná kniha. Už je na nej prvý prach.

  - Kúpeľka potom sú tie druhé dvere vľavo. - vysvetľuje opatrne s nádejou, kým to žena stihne, ona stihne spratať. Dúfa. Sociálka máva hlúpe požiadavky presne tohto razenia. Mrkvička vo free zóne, bio jabĺčka, neparfumované obrúsky... Ukázali jej vôbec nejaký preukaz totožnosti?!

  Nejde jej do hlavy, prečo ich to vlastne pozvala dnu. A plní všetky požiadavky? Dobrovoľne? Plní. Má strach?! Ani nevie.  Je len slušná.  Kto to vôbec je?! Podľa odevu a jeho nemožnosti by tipla svedkov. Ale tých nevpustia ani do vchodu. Starká na prízemí zariaďuje svojím súkromným očkom vždy prísnu selekciu. Čím ju títo dvaja asi len zmajkali.. .Zostáva tá sociálka.  

  Zdalo sa jej, že počuje malého. Nenechala ho pridlho samého?

  V strede ohrádky sedí človiečik a hrá sa s kockou. Zaujato.

  - Dovidenia, mladá pani. - počuť od vchodových dvier.

  "Chvalabohu, odchádzajú."

  Pribuchli, ale ešte zo slušnosti otvorila. Odzdraviť, predsa. Zachytila už len plece muža posúvaného do útrob výťahu a umne okolo hlavy spletené svetlé vlasy ženy.

  - Dovidenia! - zopakovala žena pred nástupom prísne, akoby sama mala chuť tresnúť jej dverami.

 Poslúžila zas. Prečo? Kto to bol? Čo vlastne chceli... keď nič nechceli?!

 Už bude prepracovaná, mala by vypnúť, zaštrikovať si, dočítať knihu, alebo sa vyspať, skrátka čokoľvek eliminujúce starostlivosť o malého. Ak malý zaspí, dnes už to stihne.

  Vrátila sa do obývačky odpratať šálky s kávou. Nijaké nenašla. Stáli v kuchyni v polici. Kedy ich stihla umyť?!

  Musí sa vyspať. Jednoznačne. Asi zaľahne rovno s malým. Vypne telku...

  Akýsi muž v rifľovej bunde niečo dohovára inému s protézou. Zas? Bola reklama, keď opakujú? 

  Musí sa vyspať.

  Ide spať.

  Čakala mlčky pri vrndžiacom veteránovi. Chvíľu si z pery skúšala zotrieť silnú vrstvu rúžu. Rozmazaný zvnútra po zuboch chutil hnusne. Mužovi, ktorého zaujala topiaca sa mucha v mláke, po ktorej vytrvalo šliapal,  otvorila dvere vzadu. Hra ho po chvíli, našťastie, prestala baviť.

  Oblek mu bol malý. Krátky. Nesedel, najmä, keď si sadol. Pozorne ho pripútala. Pavlovove reflexy fungujú. Nadvihol obe ruky, aby sa pohla s pásom. Takmer ho neobčiahol. Smrdel. Trochu. Dosť.

  - Nemôžeme ísť medzi ľudí. Už len v týchto handrách určite nie. Počkáme na hoteli. - našpúlila pery do spätného zrkadla, keď si sadla a obratom  skontrolovala pasažiera. Čosi si kreslil prostredníkom do ufuneného skla.  

  Prikývol.

  Už ju to začínalo iritovať.

  Stačilo by povoliť kolíky po bokoch. Ale detské ruky sú tak krátke a nemotorné. Rozplakať sa?! Dokáže to vôbec?

  Ani sa veľmi nemusel namáhať. Aj detské nohy sú nemotorné. Inzultované nejakým plyšovým monštrom odšmarili telíčko a sotili do dreva ohrádky, aj keď bola vykladaná popriväzovanými gumkáčmi a hrkálkami.  To bolelo.

  - Ale, ale...aj ty už by si spinuškal, však? - poľutovala ho mäkká ruka a pery v spotených vláskoch. -  Poď, ideme spolu. Budeme sa tuľkať. - zakvačili sa teplé ženské ruky pod pazuchy a vytiahli mrnčiace decko z väzenia hnusnej tvrdej postele.

  V spálni bolo dusno a voňala kopa napraných vecí. Zatiahla rolety. Prepúšťali tmavoružové svetlo.

  Položila ho do samého stredu, stiahla rifle a iba tak v nohavičkách uložila sa na pravý bok. Pomrvila prstami nad ním.

  - Daj kocku maminke, ideme búvať. - vytiahla mu hračku z tých nemotorných prstov. Keď sa pretáčala, aby ju položila na stolík, odokryla celé brucho.

  Majetnícky si ho pritiahla, obratne strčila ruku zboku do plienky, či ešte vydrží jedno schrupnutie  a obvila ho pažou tak, že sa nemohol hnúť. Popravde, ani nechcel. Voňala.

  "Dobre, môžem si trochu pospať. A môžem sa aj pocikať... Budem musieť. Popravde, chcem. "

  Vyzerala, že sa hrá s kockou. Mračila sa. On sedel na gauči, zízal do telky a jedol sladké pečivo. Rozmýval ho v ústach bez odhryznutia. Natočila k nemu jednu plochu kocky. Holý chrbát ženy v šere. Kúsok ružového trička. Kúsok bielych nohavičiek.

  - Mama...- natiahol muž ruku.

  - Mohla som si myslieť. - prekrútila očami vysprchovaná žena s turbanom na hlave a pritiahla si jeho klopy. Vyložila kocku na vrch k telke. Zhrabla z fotele nemoderné šaty.

  S vykrútenými ústami smutne pozeral hore ku kocke.

  V telke  muž v rifľovej bunde  čosi vysvetľoval bradáčovi s protézou...

  - Dojedz to, uložím ťa spať. - zakričala žena z vedľajšej izby.

  Prevalil sa na brucho a zošuchol dolu z gauča.

domiceli

Trochu sci-fi šmrncnuté s fantasy a spol.