RUMBELLE - Prievan v tráve, 1. kapitola

ANOTÁCIA

  Belle a Adam – spisovateľ pokračujú…

  Po malom dobrodružstve, ktoré sa trochu žiarlivému a paranoidnému Adamovi  vymklo z rúk sa pokúsia znovu dať svoj spoločný  život do koľají. A aj majú prečo. Kolotoč banálnych všedných udalostí, s ktorými sa potýkajú postupne preveruje silu ich vzťahu... dotiahnu ho do finále?

Čítajte...

Rumbelle

1. kapitola

nadviazanie na ff Reč trávy, Šum trávy, Krik trávy, Podsádzanie trávy, Zlodej trávy, Poštovné úverované, Iba každá druhá...

  Prievan v tráve...

Čas ticha

   Súdny spor vo vlaku zrejme prehral. Bude rád ak sa vôbec uskutoční nejaké ďalšie pojednávanie a on bude láskavo pozvaný. Veľmi láskavá nebola. Kopol do bezmocného šutra na cestičke a ešte si pripadal ako hrdina, čo mu dal šancu na posun v jeho nudnom kamennom živote.

  A možno ju nemal nechať ísť opačným smerom. Ale veď bola celá dokrútená, vyzvracaná z podoby, umrnčaná a ufrfľaná a nejavila známky kompatibility.

  "To mala byť akože obhajoba, pán Gold?!" Zbieralo si svedomie posledné papiere po pomyselnom stole v súdnej sieni a on si zrazu nebol na istom, či tu hralo ako žalobca, či ako obhajca. Vinný! Doživotie?

  - Potrebujem čas. - vysvetlil kľúčom od chalupy, aby aspoň ony zostali na jeho strane. Nepozval ich, zostali na vonkajšej strane, visieť zo zámky.

  Dlho nevetraná potuchlina mu priateľsky vrazila do nosa a zvyšky nesprataného jedla, čo tu nechal pri náhlom poryve ísť predvčerom za ňou, stále nechápavo zízali z taniera na pracovnom stole, síce trochu vysušené, ale jediné. Jediné, čo vzal na milosť, bol arašid. Arašidy nemajú záručnú dobu, predsavzal si a spečatil svoju teóriu o orechovej nesmrteľnosti tým,  že ho  hodil do úst, kým niesol tanier so zvyšnými zvyškami do kuchyne. Chutil akosi čudne. S tou záručnou dobou to prehodnotí. Neskôr. Keď sa niekde dočíta, že arašidy vôbec nie sú orechy...

   - Čas. Chce to len čas...- vysvetlil pachuti v ústach oškrabávajúc tanier a márne následne otváral skrinky i chladničku, nič zas nikde nebolo. Prečo pred odchodom nenakúpila? Nechala ho tu napospas o hlade, chlade, samote, s plesnivým arašidom...

  "Ešte sa budeš dlho ľutovať?" Vyrovnalo svedomie zozbierané papiere a vložilo ich pod pazuchu, prichystané na odchod. Pozýva? Idem. Fľochol pohľad na tanier, čo pýtal zaliať, aby sa odmočil. Zamietnuté!

  Cestou do kúpeľne znechutene zvliekal cudzie zvršky. Košeľa a tesilky! Videl to kedy svet? V dvadsiatom prvom storočí?! Tsc, tsc... Ľadová voda ho nelákala, tak sa v polceste zvrtol, dôverne pohľadom presondujúc staré známe miesta, kde sa inokedy váľali jeho vlastné veci.

  - No, prosím, veci mi tu nenechá napokoji! Ani za ten svet! Všetko iste zramovala a vzala domov oprať...- mrnčal, ale slovo "domov" ho bumerangovo rozľútostilo.

  Stále tu nie je doma. Ona. Stále sa vracia do paneláka k fotrovi. "A drzo odnáša moje veci! Moje vlastné veci!" V súdnej sieni prázdno.  Ohýbal sa, či v nejakom zapadnutom kútiku nenájde aspoň niečo zapadnuté. Chumáč prachu, ponožka. Mrkva? Možno kedysi. Prázdna tuba od sekundového lepidla a škatuľa s brnkami, ktoré minulý rok použila na vianočnú výzdobu. To už bude rok?! Zahrkal škatuľkou a vyložil ju na stolík. Oprášil kolená.

  Legenda hovorí, že hore v synovej izbe by ešte mohli byť nejaké rifle. Ak bude mať šťastie, pri vykopávkach iste narazí aj na tričko či košeľu. Bohu vďaka za prehistorické obdobia. Alebo Darwinovi?!

  - Ešteže mám ten čas... - pochválil sa, keď schod po schode, s hlavou hrdo vztýčenou,  holý ako Adam stúpal k  Nemu. Nie, iba na povalu.

 

  Horúca voda jej nerobila dobre. Ani otcovo pospevovanie si v kuchyni. Ani tento sprchový sladký, kvetinkový, divoký šampón, ani táto ružová hubka a nerezové batérie sú najnechutnejšie zo všetkého a oranžový uterák nemá obdobu vo svojej nemožnosti! Nadvihla ruky a spustila ich na okraj vane. Zaslintané penou stekali po obkladačkách. Videl kedy svet takéto škaredé obkladačky?!

  - Bellinka, večeru máš v trúbe, ja pôjdem s chlapcami ...na chvíľku. - hlásilo kuchynské rádio a bola nesmierne rada, že naladilo práve túto stanicu.

   - Ticho! Potrebujem ticho. - stiahla sa do vody a nechala si ju natiecť do uší.

  Kúsok tváre, čo vykúkal z peny bol bledý ako amorfné kachličky, čo schytali koment, preto-lebo a praskajúce bublinky šumeli priveľmi zreteľne na jej vkus. Vytiahla sa do polosedu.

  - Ticho. Ticho? - skúsila načúvať, či otec už zmizol.

  Chvíľu nohou baštrngovala s odtokvým štupľom, ale šikovnosť na dnes ešte nezaktivizovala, tak sa nahla... a zalial ju ľadový pot. Tá hlúpa horúca voda! Nemala si napustiť horúcu vodu! Trhane rozdýchavala nevoľnosť. Až po chvíli bola schopná vyterigať sa z vane a... nechať stekať vodu na koberček pred ňou. Otca šľaktrafí, ak sa na tom v noci šmykne.

  V zaparenom zrkadle videla len matné obrysy. V zotretom zrkadle len stečené obrysy. Pritiahla vlasy k hlave a naklonila sa bližšie ku sklu. Nenadchlo ju to. Ani špúlenie pier, ani doširoka otvárané oči. Oči. Vraj je to vidno na očiach. Staré babky to vraj takto vidia. Ona nevidí nič. Oči sú jej a sú také isté, ako predtým. Odteraz ich ale bude pred starými babami klopiť. Zaklopila.

  V jej dievčenskej izbe bol chlad, ale čerstvo vyvetrané. Z kôpky bielizne, čo jej otec pozorne položil na stoličku, vytiahla tričko. Jeho veci neskladal. Nájde ich stále na balkóne švacnuté vo vaničke, možno zas opršané a dozaista zaprášené výfukmi áut, čo za tých pár dní prešli sídliskom. Otec si stále nezvykol. Na fatamorgánu jej nového vzťahu. Nemal záujem sa stretať, nepozýval na návštevu. Zostal žiť v ilúzii, že nikto a niekto ako tamten pri jeho Bellinke nefiguruje. Figu!...ruje! Figuruje?! Ruje. Polovica septembra bola dosť... A jéje.

  Zadívala sa von oknom, ale zašednutá obloha nepôsobila veľmi optimisticky.

  Videla ho rovnako čierno-bieleho. Kde to vzal taký outfit?! Skrčený a skrkvaný zašuchnutý v kúte kupé, mrvil tvárou a skúšal úsmevy a grimasy. Malé veľké decko. Veľké malé decko! Dočerta! Decko...

  Na nič sa nepýtal. Nič nekomentoval. Len zízal. Zízal, zízal, zízal a mrvil tým ksichtom a ona nevedela, na čom je. Veď si mu stále nadávala. Vyčítala. Hrešila ho. Fakt si ho hrešila? Dospeláka?! Ale nepovedala si mu nič. Však, hrdinka?! Nič sa nepýtal. Vážne?!

  Vyložila oprané veci na stolík a sadla si. Neobsedela. Odhrnula deku z postele. Dobre vie, že to neznáša a stále jej bude postieľať! Musí si izbu asi zamykať! Otec je...otec.

  Neobležala. Ani na chrbte, ani na boku, ani na bruchu. Teraz už nebude môcť spávať na bruchu?! Prekotúlila sa v zmätočnom myšlienkovom pochode. Tak jej chýba... kamoška! Presne tak. Emma? Kde si?! Ty si žiješ svoj vlastný spokojný život po Hookovom boku a čo ja?! Kto mne pomôže s tým mojím?! Nie, na vlastný nevysporiadaný hormonálny chaos si vystačí aj sama.

  Zosúkala sa z postele. Hádam večera všetko zahojí.

  - Francúzske krumple? Neznášam francúzske krumple! - tresla dvierkami trúby a skúsila sa nadýchnuť z druhej strany, kde na ňu nevyliezla vôňa čerstvého jedla.

  V priesvitnom mikroténovom sáčku tam začínali svoj hnilobný proces zemiakové šupky, šupky z točenej klobásky a škrupinky z vajíčka a...

  - Bože, mne je tak šoufl... - rozcítila sa a šla to vyplakať na toaletu.

 - Prečo máme motýlikový toaleťák?! Je hnusný, gýčový! - vykladala plagátu na dverách s bábätkami prezlečenými za kominárikov nad súborným kalendárom všetkých mien.

  - Kalendárik! - prižmúrila zhrozená oči nad poslednou možnou záchranou pred tajomstvom, čo sa už lúpalo zo škrupiny, a ležalo pred ňou takmer ešte teplé rovnako ako dnešná večera.

  - Prepočítavanie! - ťahala nohavičky jednou rukou aspoň na pol žrde.

domiceli