RUMBELLE - Prievan v tráve, 12. kapitola

Rumbelle

12. kapitola

  Prievan v tráve...

Riešenie...

   

      

   Nevyzerala, že by jej tunajšia rozplemenená všehochuť pachov nejak výsostne prekážala. Lietala tu ako splašený premotivovaný  kolibrík, ktorého práve vypustili do botanickej záhrady. Priam sršala energiou, keď rovnako energicky prekladala vázy s kvetmi a aranžovala ich po svojom. Vida, akú moc má pol suchého rožka.

  - Nezostala ti druhá polka toho pečiva? Aj ja by som potreboval nejaký povzbudzovák. - nahol sa k nej cez pult a pýtal si aspoň bozk na uvítanie.

  Nemala čas. Pomávala mu rukami-krídlami až si  pripadal  ako dotieravá mucha, ktorú by aj tak nikto nežral. 

  - Čo by si povedal, keby sem naaranžujeme lavičku, alebo ešte lepšie kreslo, prípadne dve a ponúkneme nejaké knižky? Vieš, ako posedenie v zimnej záhrade. A s čajom! Ale len bylinkovým. - rozkladala pred kútom plným vriec so zemou a mulčovacou kôrou, až sa zľakol, že to bude chcieť hneď poprenášať niekam inam.

  Chcela.

  - Z čerstvých byliniek... - snívala s kolenami stisnutými dohromady a členkami riadne ďaleko od seba, usadená nízko, na prvom prenesenom vreci a snažila sa mu z druhého konca kvetinárstva dodať rýchlosť a zručnosť neustálym štebotaním. - Zákazník príde, rozkáže si zmes byliniek, prípadne si sám odtrhne z tej a tamtej a my mu poskytneme hrnček a vriacu vodu a kým sa budú luhovať, tie bylinky, zákazník sedí a číta. A čítať by mohol naše knižky! - tleskla do dlaní a jemu skoro odpadlo vrece z pleca. A následne aj plece z vreca. 

  Pokrútil trupom, plecami dopredu aj dozadu rád, že nahlas nezavŕzgali, aby uvoľnil stuhnutie, čo nemal dnes chuť riešiť v takejto posilňovni.

  - Počuj, ty podnikateľka, tak po prvé máme len jednu jedinú knižku a aj to nevieme, či sa ešte na knižnom trhu uchytí a po druhé, za toto si objednávam riadnu masáž. Celotelovú!... - zadrapil sa o ďalšie igelitové monštrum. - ... a pokojne si na ňu môžeš vylisovať pár byliniek s upokojujúcimi a následne povzbudzujúcimi účinkami...- ťahal ďalšie vrece radšej za uši.

  Prekrížila ruky na hrudi. 

  - Nemáme nijaké bylinky. Musím otcovi povedať, nech nejaké objedná. Alebo...! - vyskočila a namierila na neho ukazováky. - Alebo ich u teba sami vypestujeme! - vykúzlila úsmev, ale on si predstavil len mach, pleseň, lišaje a myši. To doma pestuje odjakživa. Až na tie myši, tie zo zbierky raz-dva zruší.

  - A ty sa akože vyznáš v bylinkách, srdiečko? - skúsil jej vytĺcť sen logickou poznámkou.

  Zamračila sa.

  - Musíš mi kaziť každú radosť? Pokúšam sa poriešiť našu finančnú situáciu, tak sa láskavo zapoj do algoritmu, alebo mlč. A ukladaj to lepšie! Na striedačku... Nie, že si máš sadnúť!  - ťahala ho z kopy, na ktorú sa usadil, keď ho trénerka netaktne vylúčila z hry. Stiahol si ju radšej k sebe na kolená a automaticky zaradil time out do zápasu.

  - Počuj, ty mičurin, je to fakt dobrý nápad. Fakt sa mi to páči, ale chce to čas. Kým by nám to aj akože začalo niečo vynášať, tak rok budeme jesť čo? Chápeš? Nemáš na sklade niečo, čo nám helfne hneď? -

  - Otec tam má vozík. -

  - A to mi vravíš až teraz?!  Keď mám ruky vyťahané ako opica?! - tváril sa, že ju chce zhodiť.

  Našťastie však cinkol zvonček nad dverami a dnu vstúpil starší manželský pár. On sa usmieval a ona mračila. Aj pár na vreciach hliny si to podelil. Ona sa usmievala a on sa mračil.

  - Dobrý deň, vitajte v našom malom útulnom kvetinárstve. Čím vám môžem poslúžiť? - zviechavala sa z jeho kolien a zbavovala sa rúk, čo sa nechceli tak ľahko vzdať jej teplých stehien.

  - Bodol by horúci čaj. - zväčšil úsmev starý pán a Belle prekvapene natočila hlavu k opustenému chlapíkovi vzadu. Vypúlil oči.

  - Nemáme čas. Pán French nám sľúbil pero. Na pohreb. - odsunula svojho muža žena a dolovala peňaženku zo staromódnej kabelky.

  - Pero? Na pohreboch sa píše? - zadrela nechápavo a obaja muži vyprskli do smiechu.

  A obe ženy sa mračili ešte viac.

  - Prepáčte, snúbenica vám chcela len vyčarovať úsmev na perách, je totiž spisovateľkou, veľmi talentovanou a vidí asociácie aj tam, kde my ostatní zostávame iba pri zemi...- rozbásnil sa. 

  - Tak vy aj pekne zostaňte pri tej zemi, máte od nej zababrané celé ruky a nám dajte to pero. Moja sestra si zaslúži pokoj na večnosti a nie vaše nemiestne žartíky.-

  - Môj snúbenec tú špinu nemá od hliny, on je totiž veľmi šikovný kominár. - vrátila mu doberanie.

  - No, asi až tak šikovný zas nie, keď si musí privyrábať nosením vriec s humusom. - odvrkla starena a pohŕdavo si ho premerala.

  Muž ju nežne chytil za ruku a pobozkal jej ju. Starosvetsky, pokojne a s úsmevom.

  - Marienka...- zašepkal a žena ku podivu stíchla a kyslá tvár sa jej síce nezvlnila do úsmevu, ale aspoň zmäkla. Ktovie, čo z ich života jej práve preblesklo hlavou, ale tak trochu im to súznenie závidela. Všimol si to.

  Priniesol zo skladu pero, odopol cenovku a podal dcére majiteľa kvetinárstva. Tá, veľmi dôležito sa tváriac, sa  snažila otvoriť pokladňu. Márne. Vynašla sa bleskurýchlo. Možno mala skúsiť trochu porozmýšľať a neukvapovať sa, ale v tomto nebola doma. Ani tu nebola doma. Teraz to už vedela. Ale nebude sa viac strápňovať!

 - Dovoľte, aby sme vám dnes toto pero darovali, ako pozornosť podniku, ale vy nám za to sľúbite, že zostanete našimi zákazníkmi. Chystáme totiž pre vás novinku. Budeme podávať bylinkové čaje dopestované z vlastnej úrody. Budete si môcť u nás posedieť a aj prečítať nejakú tú knihu! - balila pero do šušťavého papiera a trepala dve-na tri.

  - V tom prípade vám prinesiem výhonok ibišteka, ktorý má veľmi výraznú vôňu. Taký iste vo svojej úrode nemáte! A viete, ako krásne vie zafarbiť čaj? Neviete! Uvidíte. - pochválila sa starká namiesto poďakovania a rýchlo brala škaredo v papieri zachumlenú pohrebnú kreáciu, aby si to dievča náhodou nerozmyslelo.

  -  Takže prídeme na ten čaj. - zakýval muž do cinkania zvončeka a s rovnakým úsmevom, s akým prišiel, zatvoril za sebou dvere. Asi sa usmieva neustále. To je také milé, rozcítila sa.

  Chytil jej ruku, dvihol k perám a pobozkal.

  - Belle...- zašepkal čo najnežnejšie.

  Jej sa hlavou v tom momente prehnalo ich prvé "slamené" milovanie. Zhovievavo pozerala von výkladom na pomaly sa v dave strácajúci pár a verila, že Marienka má podobné spomienky.

  - Viem, ak to takto pôjde ďalej, budeme mať skôr manko a nie zárobok. - povzdychla.

  Vážne prikývol a mrkol na cenovku, ktorú starostlivo vypísal pán French. Hmmm... také perá nie sú lacná záležitosť. Zlatý písací stroj!

  Tesne pred záverečnou, keď už vzdal vydlabávanie špiny spoza nechtov a s nohami natiahnutými kempoval medzi papraďami a antúriami a ona omilostila metlu, lebo obchodík sa bránil rukami-nechtami-lístkami-lupienkami, aby mal čistú dlážku, cinkol zvonček zas. Dnu nakukol starý muž s úsmevom.

  Chvíľu sa ošíval.

  - Sme sa s Marienkou bavili, po pohrebe, či by sa vám nehodili nejaké kreslá a konferenčný stolík a knihovnička. Viete, jej sestra, tá nebohá, to už nebude potrebovať a my máme svoje. A tu... vidíte, presne tu, do tohto kúta by sa vám to hodilo! - nadšený zažmurkal na vyprataný roh obchodu.

  Pootvorila ústa od úžasu. Čarovný deduško. Skoro sa mu hodila okolo krku.

  Zúfalo sa pozrel na svoje mozoľnaté dlane, čo dnes  poctivo manuálne makali. A vyzerá to tak, že nosenie nábytku nebude ľahšie, ako tie slizké vrecia...

  Podľa jej pohľadu pochopil, že hneď a zaraz!

 - To bude dvojitá masáž! Kráska! - nahol sa k jej uchu, kým zmizol s jej čarovným deduškom vonku v šere.

domiceli