OUAT - O chlp..., 2. kapitola

OUAT

2. kapitola

O chlp...

Granule

     Nebolo ľahké sa odosobniť od ukňučaných ľútostivých pazvukov, čo sa okolo nej ozývali s hlasno prejavenou nemou túžbou po kontakte. Vedela presne kam a za kým ide. Už len pár kotercov, už len pár metrov. Zastala.

  - Dearie, Dearie... to som ja... - zašepkala do pletiva.

  Ozvali sa desiatky odpovedí, ale smer pazvukov nebol správny.

  Čupla si, zopakovala meno, dokonca obratne zrolovala plátok šunky a prestrčila cez oko pletiva, ale nikto si ho zvnútra nepotiahol.

  Svetlo matne osvetľovalo dvor, ale koterce zostávali ponorené v tme. Tento bol očividne prázdny. Sklamane sa pomaly dvíhala a bezradne obzerala okolo seba. Ústa jej krivilo do plaču. Štekot akoby utíchal, ale po pár sekundách sa ozval v pôvodnej intenzite. Ktosi sa blížil k vonkajšej bráničke.

  - Hh! - vyšlo z nej tlmene, keď ju čiasi ruka, lapnúc ju bolestivo nad lakťom, stiahla za klietku.

  Hlavnou bránou sa vracala žena v montérkach, baliaca sa do hrubého prešiváku. S jedom zabuchla bránu a založila petlicu. Hľadanie bolo očividne márne. Nahúkala na zvyšné psy, aby sklapli a zavreli tlamy a vošla do dvier kancelárie. Zatreskla aj tie.

  - Ty máš šunku? - ozvalo sa jej vedľa ucha z niekoho, o koho bola v miniatúrnom priestore haraburdami preplnenej šopy pritlačená a od strachu aj prilepená. Až teraz sa strhla, zvrtla a natrčila päsť so šunkou nepriateľovi priamo pred nos.

  - Nepribližuj sa! Viem...viem hrýzť! - vybľafla prvé, čo ju napadlo.

  Psy sa opäť rozštekali, dvere na kancli otvorili.

  Žena sa oprela o veraje a zapálila si cigaretu. Štekot ju nezaujímal. Dívala sa doblba občas osvetlená svetielkom. Dlho poťahovala každý šluk a ešte dlhšie ho vypúšťala, akoby tá trocha dymu mala zahladiť stopy neúspešného pátrania po pojašenom čoklovi. Tipla, vajgel zodvihla a odniesla ho so sebou dnu. Poriadok musí byť!

  Psy sa upokojovali len pozvoľna. Brali si za povinnosť upozorňovať na prítomnosť cudzích elementov v objekte. Tak upozorňovali. Aspoň tie, ktoré dosiaľ nepremohla apatia a odovzdanosť osudu, ktorému nerozumeli. Ale cítili ho. Každým chlpom srsti.

  - Máš viac tej šunky? Ukáž?! Vydrapol jej ju z ruky a premieľal v prstoch. Zamračená ho sledovala.

  - Vyzerá ako obyčajná šunka. - hodnotil ju sklamane.

 - To aj je obyčajná šunka. Myslíš si, že nám budú kupovať pravé talianske prosciutto? - odvrkla a chcela mu ju vytrhnúť k drzých papŕč.

  Uhol sa a obratne ju skryl za chrbát.

- Malá sa vyzná. - zatiahol uznanlivo a bol ochotný si ju konečne drzo premerať.

  Vytiahnutá, blonďavá, vyplašená, bledá. Nastúpila teraz o ročník nižšie do tej ich sprostej nudnej školy, ktorú už nemohol ani cítiť, hoci sa mu už strihal pomaly meter s poslednými dňami na nej.

  -  Ty si z toho veľkého domu na konci námestia. Však?! Decká sa tam často striedajú. Tamto nebudú asi pestúni roka, však? - zatiahol a bolo cítiť iróniu.

  - Čo ťa do toho! - precedila cez zuby, ale nemala odvahu odísť, hoci ju už nedržal nad lakťom.

  Natrčil k nej ruku s plátkom nekvalitného výrobku zlynčovaným na franforce.

   - Myslel som, že... Ty nevieš, že psom sa má dávať psia strava a nie ľudská? - trochu zvýšil hlas, ale neznelo to nahnevane.

  - Nedovolia nám chovať psíka. - skúsila sa obrániť, prečo nemá plné vrecká granúl, ale šunky. - Nič lepšie v chladničke už nebolo. Schwarzwaldskú zožrali chalani na olovrant. Alebo oni. Asi. - stručne vyhodnotila stravovacie návyky v dome, kde pre ňu nebolo doma.

  - Našťastie ani nič horšie! - toto už nahnevane znelo.

  Znovu chcela odvrknúť "Čo ťa do toho..." , ale načo sa opakovať.  Mlčky si zas obzerala ona jeho, koľko jej to len chabý pás svetla z dvora dovolil. Vychudnutý, vystrihaný, večne nasmosúrený.

  - Teba poznám. Si v devine a hovoria o tebe, že... -

  - Kto sa ťa pýtal?! - aj toto znelo nahnevane. Prepchal sa pred ňu a vykukol na dvor. 
  - Zmizni už! Vzadu za tretím plechom je medzera, cez ktorú sa prepcháš aj ty. - venoval jej opovážlivý pohľad, ako cenu za to, že jej prezradil svoj tajný vchod. 
  Nečakal, že sa usmeje. Usmiala sa.

  - Aj ten piaty plech je povolený. - na oplátku vyzradila svoje tajomstvo. - Nič mi do toho nie je, ale ty doma predsa máš psov. Videla som ich, keď sme boli s triedou páliť sviečky na hroboch padlých hrdinov prvej svetovej. Sú to pekné psy. A iste nebojácne, keď žijú s vami na cintoríne. - oprela sa s rukami za zadkom o štós vriec s granulami.

  Zagánil.

  - Sú ostré. Ale neublížia. Sám som ich vycvičil. - znelo hrdo.

  - Si cvičiteľ psov?! - vyliezlo z nej s očividným záujmom. - A chodíš cvičiť aj týchto v útulku? Dovolia ti to? Môžem aj ja?! Skúsila by som... naučila by som sa... - jazyk jej mlel, ale na druhej strane nijaká odozva.
  Začínalo jej dochádzať. Asi "nijaký cvičiteľ", keď sa tu skrýva rovnako, ako ona a chodí tajným vchodom.  
 - Čo tu vlastne robíš? Há?! - nabrala otázku, aj odvahu odlepiť sa od vriec a pristúpiť k nemu, aby si ho lepšie obzrela a hneď videla, keby sa pokúšal ju oklamať.

  Veľmi rýchlo pochopil, čo všetko sa jej premlelo v tej malej svetlej hlave. Má modré oči. Aj v tme vidno, že budú modré. Kedykoľvek ju stretol na chodbe školy, vždy ich mala sklopené, hlavu sklonenú a vždy sama. Taká sivá nenápadná myš. Poplašená pri každom väčšom kriku. Ale teraz sa nebojí.

   - A čo tu robíš ty?! - odvrkol jej na otázku otázkou a zas ju zdrapil za ruku, kde stále držala kus šunky. Ukázal naň prstom. - Nie je náhodou, len tak čiste náhodou, otrávený?! - obvinil ju až jej vyliezli skoro oči z jamiek a otvorené ústa chvíľu nemohli vydať ani hlásku.

  - Mám rada psíky! - trhla rukou a skoro mu jednu zavesila druhou.

  - Tak prečo sa sem zakrádaš vždy po tme? Nie si tu prvýkrát! Viem to. Videl som ťa...- vyrukoval s tajomstvom, o ktorom si myslela, že ho zatiaľ ustrážila.

  - Špehuješ ma? -

  Iba sa díval. Má sa jej priznať, že hej? Že ju nenápadne už pár týždňov pozoruje túlať sa po chodbách školy, lebo mu prišla rovnako stratená ako on? Že doma pri stolnej lampe opatruje malý umelý vlčí mak, čo stratila pri tej pamätnej vychádzke 11.11. k pomníkom padlých? Že ju tu videl už párkrát, ale vždy mu zmizla skôr, ako ju stopol? Piaty povolený plech plota.  ... až  dnes.

  - Chodím sem za Dearie. Taký malý kríženec. Patrila našej susede. Dovolila mi ju venčiť...ale vzali ju do starobinca a Dearie strčili sem. Nepáči sa jej tu! Viem to!  Raz ju unesiem! - priznala dobrovoľne. 
 - Toto nie je útulok, Emma. Toto je karanténna stanica! - povedal vážne.

  Zahabkala. Prekvapilo ju, že vie jej meno. A nechápala, čo má zvyšok informácie s Dearie.

  Chalanovi oproti cukalo tvárou. Ak jej povie pravdu, viac nepríde. A on je rád, že prišla.

  - Ty vieš, kde je moja Dearie?! - natiahla k nemu prsty.

  Dotkli sa ho len ich končeky. Prešla ním zrazu taká zvláštna triaška a musel s pravdou von bez ohľadu na to, aký to bude mať dosah.

  - Dvadsaťjeden dní. To je pravidlo. Ak sa neprihlási majiteľ, alebo nenájde náhradný...- nešlo to celkom.

  Dievča sa  roztriaslo.

domiceli