RUMBELLE - Prievan v tráve, 2. kapitola

Rumbelle

2. kapitola

  Prievan v tráve...

Šťastie

  
 Nozdry zachytili niečo, čo zachytiť nechceli. Ako teraz prelezie cez kuchyňu na wecko, keď ju otec celú zasmradil kávou?  Mechúr bol nepodplatiteľný.

   - Ničoho si sa ani nedotkla. A keď vravím ničoho, tak myslím ničoho! Ocenil by som, keby si aspoň... kde zas letíš?! - častoval zákonný zástupca dcérine prelety kuchyňou, čo mu vždy rozhojdali čerstvú kávu a znemožnili mu ju priložiť k ústam a uchlipnúť si. Frnk. A bola zas v izbe.

  Zaklopkal. Neodpovedala.

  - Bellinka, nejako sa mi nezdáš. Nič si nezjedla. - preglgol kávu a ostatné pripomienky o neupratanej kuchyni a kúpeľke, čo sa mu tlačili zo znechutených chuťových pohárikov, rovnako horkasté, ako životabudič, čo takto uprednostňoval.

  Opretá o čelo postele, nechala sa rozrezávať žalúziami a hrala ľúbi- neľúbi s jednotlivými tieňmi. Prepočítavanie nevyšlo. Päť týždňov. Možno aj šesť. Presne tá horúca polovica septembra... Ešte vygúgli nejaké články, kým zaháji paniku.

  Vzdala žalúziovú ruletu a sklonila hlavu. Opatrne vyhrnula tielko. Brucho sa jej nezdalo nafúknuté. Pritlačila ho dlaňou a nechala protipohybom vrátiť sa späť. Skúsila nafúknuť, čo to šlo. Šlo to. Rýchlo ho zakryla. Stiahla, pritiahla si cezeň paplón.

 Dnu už trčala otcova hlava.

   - Tá čítačka nevyšla, ako si chcela? A... kedy mi vlastne dáš... prečítať ten svoj slávny román? - prestrčila sa dnu aj polodopitá šálka kávy, akože: Na zdravie!

  Buchla hlavu o stenu a pokývala ňou záporne, až sa jej vlasy zelektrizovali a ako chobotničie chápadlá prisali sa o omietku.

   Nevedomky ich odtŕhala zo steny, napínali sa nevôľou a vyštartovala oproti otcovi.

  - Sľúbili sme si, že to nebudeš čítať. Zabudol si?! Je to len a len pre tvoje dobro, otec. Ver mi. Táto... fikcia... by sa ti vôbec, ale vôbec nepáčila. Vôbec. Prestaň to odo mňa žiadať a prestať piť kávu. Je prepražená! Páchne! - vzala mu šálku, odniesla do kuchyne a pokračovala smerom k toalete.

  Vracala sa krotkejšia.

  - Nie je ti dobre. Však? Behni doktorke. - ustarostený sa díval na poblednutú dcéru. Rozkývala sa zas záporne skoro celá.

  - Musím na prednášky. Tento trimester... eééé semester, semester je dôležitý. Ak chcem mať aspoň bakalárku, musím tvrdo makať. Hrátok už bolo dosť. - položila mu ruku na plece na znak zmierenia, ale aj aby ho elegantne vypoklonkovala z medzidveria do svojho súkromia.

  - Volali aj z knižnice, či berieš ten čitateľský krúžok, alebo čo... - chcel ju nasledovať späť do izby, ale privrela mu pred nosom. Uznanlivo pokyvkal nad jej zodpovednosťou hlavou a šiel hľadať odcudzenú šálku kávy.

  Vstať totálne dolámaný mu nerobilo žiaden problém. Dobre ho v noci prefuklo. Pod rozstrapkanou dekou drgľoval zubami a skúšal nakopnúť krb. Všetko zvlhlo. Po pár neplatných pokusoch to vyšlo. A zadymilo celú miestnosť.

  - Skurvený komín! - poďakoval sa v duchu vlastnej zábudlivosti, že tento rok zanevrel na kominára. Nanešťastie.

  Stačilo mu to, čo sa pod dekou túlilo k nemu noc, čo noc. A hrialo. Hlavne v tom teplom septembri...

  Rozcabril dokorán všetko, čo sa dalo, vrátane svojich úst a nemilosrdne srdnato častoval dookola každý detail. Ale keď mu zuby narážali od zimy jeden o druhý a v mexických vlnách sa vracali okolo celej škrane, radšej stíchol a z koša na prádlo vydoloval svoje staré oblečenie. Nádych, výdych. Svrbelo a smrdelo, ale bolo jeho. Jediné, čo asi nenašla pri poslednej debordelizácii.

  Vytiahol mobil. Asi by jej mal zavolať. Asi ako prvý. Patrí sa to. Prejaviť tú, onú, ústretovosť. Lenže kredit zvládne akurát tak technické služby a toho sprepadeného kominára.

  Ovievala sa blokom na poznámky. Privoniavala si striedavo k jednému i druhému plecu, ale obvinila nakoniec celú aulu z nedostatku antiperspirantov. Monotónne mrmlotanie prednášajúceho a trasúce sa zábery na akejsi prezentácii ju skôr ukolísavali k spánku, než vzbudzovali náležitú odozvu v mozgových závitoch.

  - Slečna French. Vy si nepotrebujete zaznamenávať? Nevidel som vás na posledných dvoch prednáškach. Ak máte potrebu, rád sa vám budem venovať. Prídite ku mne do kancelárie. - zvýšil docentík hlas a aula zašumela pobavením. "Ja tebe dám potrebu! Ti venujem najbrutálnejší pohľad, aký viem!" Zagánila na doterného okuliarnika za katedrou. Kanceláriové debaty už má šťastne za sebou zo strednej. Stačilo. Vlastne to boli kabinetné. Usmiala sa. Docent zneistel.

  Odložila zošit a tvárila sa, že už si značí. Zízala však do stále mĺkveho mobilu. A to ani nezavolá? Nenapíše?! Neozve sa? Neospravedlní? Neodčiní slovne? Nepoľutuje? Nepofúka? Neupokojí? Nešľaktrafí ju z neho?

  - Ahoj. Dáme kávu? Dnes potrebujem ešte jednu, ktorá skontroluje, prečo tá prvá svoju prácu neurobila. - čakal ju trochu dosť zarastený úsmev a ruky vysoko vo vreckách bundy pred školou.

  Ešte raz tu niekto spomenie kávu, bude kričať. Strašne ziapať. Revať. Kvíliť a potom jej cvrkne.

  - Mohol si zavolať. -

  - Nemohol. -

  Počas prednášky si v duchu robila zoznam vecí, čo jej na ňom vadia. Prišla na asi dvadsať z toho devätnásť neprekonateľne! Prečo až teraz? Premeriavala si ho od hlavy k pätám a obávala sa, že sa jej bude chcieť dotknúť. Prečo by jej to malo vadiť? Prečo až teraz.

  Vykročila. On za ňou. Asi má nejaký ten šiesty zmysel, prečo nevyťahovať ruky z vreciek a nepokúšať sa o aspoň ručný kontakt.

  Vliezla do mliečneho baru a objednala si kakao. Jedno kakao. Vyzliekla kabátik, šálik, sadla si, pomrvila sa ako sliepka na klonke, počkala, kým tiež vytasí aspoň ruky z vreciek. Radšej sa nevyzliekal. Nebol si istý, či skrkvanosť a zápach boli jediné benefity jeho dnešného outfitu. Totálne out.

  - Tak, o čo ide, že to nevydrží do víkendu? Vieš predsa, že musím študovať. - zložila ruky do mlynčeka a skúšala ním pohnúť. Zadrhávalo to. - Ale dobre, že si tu. Potrebujem od teba niečo. Nemôžem od otca, priveľa by sa pýtal. - rozložila a zas zložila ruky, ako stará matróna, tentokrát ich zložiac niekde medzi prsiami a bruchom. Nie, nebude sa nafukovať. Skôr opačný manéver.

 - Ja vlastne tiež ... niečo potrebujem od teba. Potrebujem požičať. Dvacku. - nadviazal spokojný, že neziape po ňom, ani príšerne nemlčí, čo bolí viac.

 Zamračila sa.

  - Ja to isté! Potrebujem dvacku, alebo dvadsaťpäť, neviem, čo to stojí. - už špúlila pery.

  - Čo "to" je čo? - znervóznel.

  Nerozpakovala sa dlho. Vlastne si to takto nejak predstavila, keď uzatvárala riešenia konfliktu na prednáške.

  Zahrabla do kabely a vydolovala malý obdĺžniček s pokrkvanými rožkami. Podala mu ho.

  Díval sa na kalendárik, ale keďže niektoré čísla tam boli začiernené modrým perom a nie červeným, ako by sa patrilo, nedošlo mu hneď, na čo to civí. A nedošlo mu to ani potom, keď mu to povedala. Zvolil totálne zatmenie slnka.

  - Potrebujem dvacku na tehotenský test. Potrebujem to. - vytiahla mu lesklý kalendárik z ruky a oprela sa úľavou, že to už má za sebou. - A načo je tebe dvacka? - pobúchla ním párkrát hranou po stole, aby si odpoveď dobre rozmyslel, lebo aj tak nič nemôže byť dôležitejšie, ako to, čo mu práve prezradila.

  - Na kominára. - pritakal si nedôstojne, ako prichytený pri veľkej lúpeži.

  - Hmmm...šťastie budeme obaja asi potrebovať. - uznala aj jeho dôvod.

domiceli