OUAT
2. kapitola
O chlp...
Granule
Nebolo ľahké sa odosobniť od ukňučaných
ľútostivých pazvukov, čo sa okolo nej ozývali s hlasno prejavenou nemou túžbou
po kontakte. Vedela presne kam a za kým ide. Už len pár kotercov, už len pár
metrov. Zastala.
- Dearie, Dearie... to som ja... - zašepkala do
pletiva.
Ozvali sa desiatky odpovedí, ale smer pazvukov
nebol správny.
Čupla si, zopakovala meno, dokonca obratne
zrolovala plátok šunky a prestrčila cez oko pletiva, ale nikto si ho zvnútra
nepotiahol.
Svetlo matne osvetľovalo dvor, ale koterce
zostávali ponorené v tme. Tento bol očividne prázdny. Sklamane sa pomaly
dvíhala a bezradne obzerala okolo seba. Ústa jej krivilo do plaču. Štekot akoby utíchal, ale po pár sekundách
sa ozval v pôvodnej intenzite. Ktosi sa blížil k vonkajšej bráničke.
- Hh! - vyšlo z nej tlmene, keď ju čiasi ruka,
lapnúc ju bolestivo nad lakťom, stiahla za klietku.
Hlavnou bránou sa vracala žena v montérkach,
baliaca sa do hrubého prešiváku. S jedom zabuchla bránu a založila petlicu.
Hľadanie bolo očividne márne. Nahúkala na zvyšné psy, aby sklapli a zavreli
tlamy a vošla do dvier kancelárie. Zatreskla aj tie.
- Ty máš šunku? - ozvalo sa jej vedľa ucha z
niekoho, o koho bola v miniatúrnom priestore haraburdami preplnenej šopy pritlačená a od strachu aj
prilepená. Až teraz sa strhla, zvrtla a natrčila päsť so šunkou nepriateľovi priamo
pred nos.
- Nepribližuj sa! Viem...viem hrýzť! -
vybľafla prvé, čo ju napadlo.
Psy sa opäť rozštekali, dvere na kancli
otvorili.
Žena sa oprela o veraje a zapálila si
cigaretu. Štekot ju nezaujímal. Dívala sa doblba občas osvetlená svetielkom. Dlho
poťahovala každý šluk a ešte dlhšie ho vypúšťala, akoby tá trocha dymu mala
zahladiť stopy neúspešného pátrania po pojašenom čoklovi. Tipla, vajgel
zodvihla a odniesla ho so sebou dnu. Poriadok musí byť!
Psy sa upokojovali len pozvoľna. Brali si za
povinnosť upozorňovať na prítomnosť cudzích elementov v objekte. Tak upozorňovali. Aspoň tie, ktoré dosiaľ nepremohla apatia a odovzdanosť osudu, ktorému nerozumeli. Ale cítili ho. Každým chlpom srsti.
- Máš viac tej šunky? Ukáž?! Vydrapol jej ju
z ruky a premieľal v prstoch. Zamračená ho sledovala.
- Vyzerá ako obyčajná šunka. - hodnotil ju
sklamane.
- To aj je obyčajná šunka. Myslíš si, že nám
budú kupovať pravé talianske prosciutto? - odvrkla a chcela mu ju vytrhnúť k
drzých papŕč.
Uhol sa a obratne ju skryl za chrbát.
-
Malá sa vyzná. - zatiahol uznanlivo a bol ochotný si ju konečne drzo premerať.
Vytiahnutá, blonďavá, vyplašená, bledá. Nastúpila
teraz o ročník nižšie do tej ich sprostej nudnej školy, ktorú už nemohol ani
cítiť, hoci sa mu už strihal pomaly meter s poslednými dňami na nej.
- Ty
si z toho veľkého domu na konci námestia. Však?! Decká sa tam často striedajú.
Tamto nebudú asi pestúni roka, však? - zatiahol a bolo cítiť iróniu.
- Čo ťa do toho! - precedila cez zuby, ale
nemala odvahu odísť, hoci ju už nedržal nad lakťom.
Natrčil k nej ruku s plátkom nekvalitného
výrobku zlynčovaným na franforce.
- Myslel
som, že... Ty nevieš, že psom sa má dávať psia strava a nie ľudská? - trochu
zvýšil hlas, ale neznelo to nahnevane.
- Nedovolia nám chovať psíka. - skúsila sa
obrániť, prečo nemá plné vrecká granúl, ale šunky. - Nič lepšie v chladničke už
nebolo. Schwarzwaldskú zožrali chalani na olovrant. Alebo oni. Asi. - stručne vyhodnotila
stravovacie návyky v dome, kde pre ňu nebolo doma.
- Našťastie ani nič horšie! - toto už
nahnevane znelo.
Znovu chcela odvrknúť "Čo ťa do
toho..." , ale načo sa opakovať. Mlčky si zas obzerala ona jeho, koľko jej to
len chabý pás svetla z dvora dovolil. Vychudnutý, vystrihaný, večne
nasmosúrený.
- Teba poznám. Si v devine a hovoria o tebe,
že... -
- Kto sa ťa pýtal?! - aj toto znelo nahnevane. Prepchal sa pred ňu a vykukol na dvor.
- Zmizni už! Vzadu za tretím plechom je medzera, cez ktorú sa prepcháš aj ty. - venoval jej opovážlivý pohľad, ako cenu za to, že jej prezradil svoj tajný vchod.
Nečakal, že sa usmeje. Usmiala sa.
- Zmizni už! Vzadu za tretím plechom je medzera, cez ktorú sa prepcháš aj ty. - venoval jej opovážlivý pohľad, ako cenu za to, že jej prezradil svoj tajný vchod.
Nečakal, že sa usmeje. Usmiala sa.
- Aj ten piaty plech je povolený. - na oplátku vyzradila svoje tajomstvo. - Nič mi do toho nie je, ale ty doma predsa máš
psov. Videla som ich, keď sme boli s triedou páliť sviečky na hroboch padlých
hrdinov prvej svetovej. Sú to pekné psy. A iste nebojácne, keď žijú s vami na
cintoríne. - oprela sa s rukami za zadkom o štós vriec s granulami.
Zagánil.
- Sú ostré. Ale neublížia. Sám som ich
vycvičil. - znelo hrdo.
- Si cvičiteľ psov?! - vyliezlo z nej s
očividným záujmom. - A chodíš cvičiť aj týchto v útulku? Dovolia ti to? Môžem
aj ja?! Skúsila by som... naučila by som sa... - jazyk jej mlel, ale na druhej
strane nijaká odozva.
Začínalo jej dochádzať. Asi "nijaký cvičiteľ", keď sa tu skrýva rovnako, ako ona a chodí tajným vchodom.
- Čo tu vlastne robíš? Há?! - nabrala otázku, aj odvahu odlepiť sa od vriec a pristúpiť k nemu, aby si ho lepšie obzrela a hneď videla, keby sa pokúšal ju oklamať.
Začínalo jej dochádzať. Asi "nijaký cvičiteľ", keď sa tu skrýva rovnako, ako ona a chodí tajným vchodom.
- Čo tu vlastne robíš? Há?! - nabrala otázku, aj odvahu odlepiť sa od vriec a pristúpiť k nemu, aby si ho lepšie obzrela a hneď videla, keby sa pokúšal ju oklamať.
Veľmi rýchlo pochopil, čo všetko sa jej
premlelo v tej malej svetlej hlave. Má modré oči. Aj v tme vidno, že budú
modré. Kedykoľvek ju stretol na chodbe školy, vždy ich mala sklopené, hlavu
sklonenú a vždy sama. Taká sivá nenápadná myš. Poplašená pri každom väčšom
kriku. Ale teraz sa nebojí.
- A čo tu robíš ty?! - odvrkol jej na otázku
otázkou a zas ju zdrapil za ruku, kde stále držala kus šunky. Ukázal naň
prstom. - Nie je náhodou, len tak čiste náhodou, otrávený?! - obvinil ju až jej
vyliezli skoro oči z jamiek a otvorené ústa chvíľu nemohli vydať ani hlásku.
- Mám rada psíky! - trhla rukou a skoro mu
jednu zavesila druhou.
- Tak prečo sa sem zakrádaš vždy po tme? Nie
si tu prvýkrát! Viem to. Videl som ťa...- vyrukoval s tajomstvom, o ktorom si
myslela, že ho zatiaľ ustrážila.
- Špehuješ ma? -
Iba sa díval. Má sa jej priznať, že hej? Že
ju nenápadne už pár týždňov pozoruje túlať sa po chodbách školy, lebo mu prišla
rovnako stratená ako on? Že doma pri stolnej lampe opatruje malý umelý vlčí
mak, čo stratila pri tej pamätnej vychádzke 11.11. k pomníkom padlých? Že ju tu
videl už párkrát, ale vždy mu zmizla skôr, ako ju stopol? Piaty povolený plech plota. ... až dnes.
- Chodím sem za Dearie. Taký malý kríženec. Patrila
našej susede. Dovolila mi ju venčiť...ale vzali ju do starobinca a Dearie strčili
sem. Nepáči sa jej tu! Viem to! Raz ju
unesiem! - priznala dobrovoľne.
- Toto nie je útulok, Emma. Toto je karanténna stanica! - povedal vážne.
- Toto nie je útulok, Emma. Toto je karanténna stanica! - povedal vážne.
Zahabkala. Prekvapilo ju, že vie jej meno. A
nechápala, čo má zvyšok informácie s Dearie.
Chalanovi oproti cukalo tvárou. Ak jej povie
pravdu, viac nepríde. A on je rád, že prišla.
- Ty vieš, kde je moja Dearie?! - natiahla k
nemu prsty.
Dotkli sa ho len ich končeky. Prešla ním
zrazu taká zvláštna triaška a musel s pravdou von bez ohľadu na to, aký to bude
mať dosah.
- Dvadsaťjeden dní. To je pravidlo. Ak sa
neprihlási majiteľ, alebo nenájde náhradný...- nešlo to celkom.
Dievča sa roztriaslo.
domiceli
"viem hrýzť"?? :D :D :D :D to znelo ako Belle :D ale ok, Emma je ešte mladá :)
OdpovedaťOdstrániť