OUAT - O chlp..., 1. kapitola

ANOTÁCIA

  Zamysleli ste sa niekedy nad detstvom a mladosťou našich hrdinov? Tak to skúsme od začiatku:

...Kde bolo, tam bolo, niekde v súčasnosti, žil mladý muž, ktorý skončil strednú a bol pridelený na policajný okrsok ako "chlapík na všetko", skrátka len nejaká tá pomocná sila. Má ale sen stať sa plnohodnotným policajtom a riešiť veľké prípady. Zatiaľ však sa musí jedovať s deckami, čo náhodne odhalia nekalé praktiky mesta skryté za psiu karanténnu stanicu, riešiť  zvláštne okolnosti miznutia psíkov či poučovať malé prváčky o tom, že sa nemajú dávať do reči s cudzími ujkami... 

  Za jedným z detí sa skrýva naša Emma, momentálne v ďalšej z mnohých pestúnskych rodín, v druhom Neal - syn muža, ktorý nezvládol svoj život a prišiel o syna. A v treťom naša Belle, momentálne šesťročná, ktorú v tomto veku naozaj zaujímajú len knižky a urobí všetko preto, aby sa k nim dostala... A karty ich osudov sa začínajú miešať.

   Vráťme sa však k hlavnému hrdinovi. Podarí sa mu presvedčiť nadriadených, že má talent a vie vyriešiť prípad?...

Čítajte a dozviete sa viac... :-)

A komentujte...

 

OUAT

1. kapitola

O chlp...

Nočné vysielanie

     Pozitívna motivácia neplnila účel. A zvyšné prostriedky akosi tentokrát neráčila zaradiť do databázy potrebných, preto ich nechala doma, odkiaľ sa potichu zas vyparila. Návrat bude možno boľavý, ale už si zvyká. O jednu pestúnsku skúsenosť menej, či viac. O túto viac, o perspektívu ďalšej možnej menej.

  Zobrala iba pár plátkov šunky. Polovicu už zjedla. Ak tu prestojí ešte štvrť hodinu, môže to zabaliť celé. Zabalila aspoň zvyšnú návnadu a s hrdinským sebazaprením vlastného uškvŕkaného žalúdka to narvala do veľkého vrecka na kabáte.

  Stromy pri vale rieky netrpezlivo šuchotali, akoby ju tiež popoháňali, nech už môžu zahájiť nočný relax. Zvesiť konáre, trochu navlhnúť, osliznúť a hlavne prestať sa hmýriť, ako vietor píska. Na noc prestával bujačiť a laškovať s vodou.  Aj rieka si chcela pospať.

   Bezďáci sa práve vracali z námestia do svojich kartónov zahniezdených v prerastených kríkoch, o ktoré sa odmietali deliť s mestom, a to prehralo radšej dobrovoľne kontumačne. Dokonca umožnilo deckám, aby si bunkre stavali na opačnom brehu rieky, kde asociáli neboli, že aj tam prižmúria oči, veď deti sú naša budúcnosť a tá trocha polámaných stromov a popálenej trávy, to sa ľahko odpíše. V budúcnosti.  Ale tam ani stromy a ani smetisko, tak z čoho bunkre?! Potom chodili sťažnosti na úrad, že sa deťúchy nemajú kde hrať, lebo "bezdomovci v kríkoch", ako to len môže také veľké mesto trpieť a či mu to nevadí. Vadí? Nevadí? Nevadilo.

  Jej však vadilo, že premeškala ticho a teraz bude musieť tŕpnuť, či ju okrem Cruely nezbadá aj tlupa pripitých kartónových hipsterov s nejakou tou odrhovačkou na tlame.

  - Odkááážte, odpíšteee... materi... k večeri! -  ozvalo sa niekoľkohlasne, v rôznych obmenách, podľa toho, na ktorej strofe práve, ktorý z nich trval.

  To nebol niekoľkohlas, to bol len dvojhlas, ale pomerne slušne rozkladaný do tých najdivokejších stupníc a disharmónií.

   - ...šabľa stojí, že miii šabľa...stojí...stojí...stojí, ručkyyý zalamuje...- prešiel prvý z nich plynule k inému počinu z ľudovečkového repertoáru, ale kolega v dámskom špinavom, špinavoružovom svetri sa mu snažil zachytiť rameno a usmerniť jeho nedostatky v textovej zložke.

  - Tak počkať, počkať, kamo...hovorili sme o tej onej... kráľovej holej...holi! Čo, čo sem pletieš tú, tú ...onú Detvu? Há?! -

   - Jakú detvu? Máš Detvu? Daj pofajčiť! - zdrapil ho prvý za vyťahaný límec a zas ho trošku viac natrhol.

  Majiteľ exkluzívneho kúsku z kontajnerového výpredaja sa poošíval a zas poošíval, kým z neho ľútostivo vypadlo.

  - Prečo mi to robíš? Prečo? ...som ti ublížil ja niekedy?! Há?! - oplakával suchými očkami párajúce sa očká, ale paradoxne akési to myšlienkové nutkanie, na ktoré bol pyšný, bolo silnejšie.

  Dal kámovi rýchle rozhrešenie bez hrešenia a oprel sa mu o rameno zas, prorocky dvihnúc zájdený ukazovák k nebu.

  - Nie, nie. Nebola detva...s tou studňou murovanou. To teda nie! Kráľova holá...hoľa! -

  Do nádychu sa spustil ďalší nečakaný pokus o hudobnú vložku.

  - Na kráááľovej holi, stojí strom zééélééénýýý...- zatiahol parťák a odpustil si tiež všetky viny.

  Druhý sa pridal, ale keď prišli k spornému bodu textu, dramaticky spev zatrhol.

  - ...že mu stojí! Pozor, pozor...teraz to príde. -

  Nastúpila  oná dramatická pauza. Bolo treba ustáť postoj, vyrovnať sa, nadýchnuť, vydýchnuť, odpiť si z plastovej fľašky, odgrgnúť, hodiť rukou, zas sa napiť a zabudnúť, čo vlastne chcel.

  - Kto príde?! - skúsil zamerať okolie s priam ostreľovačsky presnou muškou druhý muž, obávajúci sa mestskej polície.

  - Nikto nepríde. Nikto nie je doma. - zamumlal mysliteľ a hľadal pod nohami niť prehovoru.

  - Je niekto doma?! - zrúkol preventívne a pre istotu druhý do tmy.

  Stiahla sa viac k plechu plota.

  Za ním sa rozsvietilo ďalšie svetlo, okrem sliepňajúceho, čo imitovalo prítomnosť kamery v objekte. Z neho, za zvukov hrmotajúcej bráničky, vyšla vychudnutá žena s vyplašeným kňučiacim psíkom v náručí.

   - Paňulka, akého majú chutného...nedovareného...- rozchichotal sa prvý na svojom trápnom vtipe a prižmúril očká. - Ting-ting-ting. -

  - Má, má...chutnú pučku...sučku. - pritakal druhý a konečne našiel stratenú zaslintanú niť. Mal vidinu, že leží pri vajgli, ktorý by si ešte zaslúžil trochu pomojkať.

  Bol to planý poplach, znížená poloha pri jeho dvíhaní mu nadvihla dekel a on vypustil obsah suda z útrob ako draka.

  - ...že múúú svadba stojí, že múúú svadba stojí... Na kráááľovej holi! - zatiahol kámo patetickejšie, ako smútočný pochod na počesť priateľovej večere.

  - Šabľa! Ty hovado ožraté! Koľkokrát som ti to...už vysvetlil! Koľko?! Šabľa! - utieral si spakruky prečistený típek tlamu. - To som to chcel. To! Nemá byť "svadba strojí", ale má byť "šabľa stojí"... Hovädo spité! Mozog má prepitý, prechlastaný ... na Kráľovej holi! - konečne sa vyzvracaný z podoby vymáčkol aj mozgovo a pridal pomerne slušnú prednášku o nezrovnalostiach v ľudových pesničkách a nelogických obmenách v textoch, ktoré sa vraj volajú variácie.

  Nechali ho rozprávať, len vážne prikyvovali a pani z objektu mala čo robiť, aby udržala zrazu smelého psíka na rukách. Ten zacítiac puch čerstvých zvratkov mal nenormálnu chuť priblížiť sa k nim a nasať teplo, aj to všetko ostatné, aspoň ňufákom.

  - Bol učiteľom. Váážený učiteľ. Hádam aj profesóóór. Učiteľom na miestnom gymnáááziu stojí... - vysvetľoval samozvaný kapelník, čo sa hral na pohrebnú muzičku melodicky, občas zatiahnuc správny tón a hlavne obhajujúco na margo kolegu.

  - Ak nevypadnete, zavolám na vás mestskú políciu! - zobudila sa konečne paňula a psíča, preľaknúc sa jej piskľavého hlasu, vyletelo z náruče a zabudlo aj na teplé zvratky, ledva dopadnúc na väčšinu labiek, zakňučalo trochu od bolesti, a zmizlo v burine.

  - Chyťte ho! - zavyla.

 - Chytajtééé ho, lapajtééé hooo, nájdete...vedľa nehooo.- spomenul si muž na ďalšiu pieseň a spokojne sa usmial, hoci mal pocit, že nejaké to slovíčko mu z nej aj tak vypadlo. Nevadí. Opýta sa kolegu učiteľa, ten doplní. Nemá teraz čas.

  Mávol rukou, zdrapil ho za golier ružového svetra, kým ten  pokračoval vo vysýpaní informácií počas stále prebiehajúcej prednášky o zapichovaní šablí, prípadne šabieľ, v tom si nebol už tak celkom istý, nad hroby padlých vojakov kedysi-kdesi v hlbokej minulosti, kvôli následnej identifikácii, kedysi-kdesi tiež v hlbokej minulosti, čo vyťahoval až kdesi z päty a ťahal parťáka ku kartónovým búdam, aby rozobrali vnútropolickú situáciu, hoci navečeraný bol už len jeden z nich. Dočasne.  

  - ...aby som ho teraz sama naháňala! - zarazila paňula ruky vbok a pustila sa po smere, kde zmizlo psíča. Konečne zas sloboda...

 Toto potrebovala. Brána zostala otvorená. A ...obzrela sa, ale v šere podvečera už po chvíli nebolo vo vysokej burine ženu vidno. Teraz! Preplo jej na záložný plán a prekĺzla medzerou do objektu. 

  Ozval sa obrovský divý štekot, akoby sa práve prebudili všetky psy v útulku. Práve sa prebudili všetky psy v útulku.

domiceli