RUMBELLE - Akty "X"-GOLD, Zberačka nádejí 8. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XVI.

      Sedí za volantom a nič. Ani nevytiahol kľúčiky. Nebodaj strach zo zostatkového alkoholu v krvi? Pedant je na to dosť veľký. Pochybujem. Stačil mi pohľad, ktorý bez debát vyvracal podozrenie na akúkoľvek návštevu zariadenia s tekutým zameraním. Bez slova vypočul celú, detailne vykreslenú, story dnešného rána a ani okom nemrkol.

  Tvárim sa, že som nad vecou a jeho súkromné tajomstvá nemienim hlbšie rozpitvávať. Stačila mi blbá poznámka toho taxikára, keď ma prirovnal k stíhačke. Aká som tu ja stíhačka?! Nie, ja nie som. Nie som. Nie som! A just nie som!

  - Prečo si  začal piť?! – trhám bezpečnostným pásom, aj keď viem, že práve preto sa prieči.

  Nevenuje mi pohľad. Zatiaľ ani odpoveď. Ale premýšľa nad ňou. Alebo nad niečím. Skúsim mu pomôcť.

  - Čo by si povedal na taký brainstorming. Poznáš to. Búrka nápadov. Skrátka mi budeš hovoriť všetko, čo ťa napadne pri pomyslení na včerajšok, všetko, čo sa ti vybavuje mimo tvojich záhadných okien a skúsime z toho poskladať nejak... tvoj... život. Alebo aspoň posledných pár dní. Hodín... možno. Ten včerajšok. Hlavne...- trepem sa neistotou, či neschytám hubovej polievky, ale zdal sa mi to dobrý nápad. Dobre, nebol.

  Naštartoval. Auto párkrát zahopkalo nevôľou, asi namiesto mňa a pomaly sa pohýnalo. Som fakt zvedavá, kam nás vezie.

  Lekáreň? Vystúpi. Čosi číta na dverách. Párkrát do nich poďobká. Vracia sa do auta.

  Iná lekáreň?! Vystúpi. Tentokrát idem aj ja.

  Zvonček na dverách cinkol. Okienko s voľno predajnými liekmi zívalo prázdnotou.

  - Prajete si? – dopisoval postarší lekárnik niečo na škatuľku liekov a ukladal ju do poličky k ostatným. Potom je už jeho profesionálny úsmev len náš.

  Adam čosi loví vo vrecku bunky a kladie na presklenú plochu s logom nejakého farmaceutického sponzora nádobku s liekmi. Magister, asi úraduje láska k liekom na prvý pohľad, vysype názov aj zaradenie. To všetko len z  niekoľkých písmen vignety spoza na pol žrde spustených okuliarov a spokojný so svojím automatickým postrehom a identifikačnými schopnosťami stále čaká objednávku.

  - Chcem sa len informovať, či som si tu tieto lieky na spanie včera podvečer osobne kupoval. – vyklopí pomerne hlúpu otázku môj partner.

  - Prevdepodobne, mali sme službu iba my. Je nejaký problém s nežiadúcimi účinkami? Vopred som vás iste upozornil na príbalový leták. Je to moja povinnosť. – snaží sa predavač zachovať si ústretovosť, lebo ho zrejme Adamovo nervózne ošívanie sa vykoľajuje rovnako ako mňa. Konečne sa natočí ku mne.

  - Nikdy som v tejto lekárni nebol! Nikdy som nijaké tabletky na spanie nebral! Dokonca ani tie nie, čo si priniesla... na tie ...nočné mory! – hľadá v mojich očiach pochopenie, odobrenie, spásu. Pravdu.

  - Hej, - chápem, odobrujem. - ...máme dohodu, nejaké drogy, nijaké tabletky. Vieš, že aj ja som zástancom liečby čohokoľvek na prírodnej báze...dúfam, že ma nechceš obviniť, že som...  ti ich podstrčila... dokonca, že som ťa nimi včera nadopovala ja?! – dochádza mi, kam asi mieri.

   Nemieril. Ale dochádza mu trpezlivosť.

  Adamovou tvárou sa prehnala zmes nešťastia a ľútosti.

  - Belle, ani nevieš, ako rád by som počul presný opak! ...že ...že túto hnusnú hampuľu si mi na stolík položila ty a len vďaka tebe som sa vyspal doružova a nebolo to zas... okno! Myslím to vážne. -

  Myslel to vážne. Rozpaky. Neistota. Bezmocnosť. Tá v prvom rade.

   Takmer sa mu triasla ruka, ako bral nádobku z lekárnikových rúk a hľadal v jej hrubom hnedom skle odpoveď.

   - Hm, hm... Ak dovolíte, ja si zákazníkov pamätám a... nehnevajte sa, spomenul som si. Tuto tú slečnu, alebo mladú pani nepoznám. Boli ste tu osobne okolo desiatej, rozprávali mi, aký ste mali ťažký deň a pýtali niečo na spanie. Naozaj ste trvali na prírodnej báze. Tento liek by nemal mať také nežiaduce účinky...o akých vravíte. - skúša sa ma asi gavaliersky zastať muž za pultom. Som polichotená. Som prekvapená a...

  - Nebol som tu! Nechodím do lekární! Neužívam lieky! – rozkričal sa Adam a vyrazil k dverám.

  Do zvuku zvončeka ešte doznieval lekárnikov dodatok.

  - Poradil som vám aj masť na ten zápal nohy... ale som rád, že to ustúpilo samé a už nekrívate. -

  A zasa zvonček. Adam sa vracia.

  - A kam som, prosím vás, odpajdal potom? To tiež viete?! – zatiahol, ale očividne ironicky.

 - Nastúpili ste do taxíka... - lekárnik dvihol prst. - Vonku máme bezpečnostnú kameru. Nie je to síce štandardný postup, ale ak vám to má pomôcť, ako dôkaz... - usmial sa na mňa rytiersky, že ma aj tak zachráni, - ...môžem vám ukázať včerajší záznam. 

Ukázal.

  Zasa len sedí za volantom a zíza pred seba. Spracováva. Priznávam, ja tiež. Ostrosť síce nebola dvakrát ktovieaká, ale muž, ktorý vošiel a po chvíli vyšiel z lekárne a nastúpil do taxíka bol Adam. Rovnaké vlasy, bunda, výška, proporcie, všetko sedí. Len trochu dopadal na jednu nohu.

  - Ten taxík! -  vyšlo z neho po chvíľke ozaj trápneho ticha. Čakala som skôr ospravedlnenie. Nejaké to tápanie a pokus o udobrovanie...

  - Taxík? Nebolo vidno číslo. Sú tu v meste desiatky taxíkov. Ten nenájdeme. A povolenie prelustrovať trasy taxislužieb nedostaneme. Beztak väčšina jazdí načierno. Ako aj ten dnes ráno. - skúšam pomáhať, ale moja skepsa je skôr vyvolávačka ďalších mindrákov.

  Záporne krúti hlavou.  

  - ...asi ťa zaviezol do toho baru. - nevzdávam sa teórie, že sa opil a nedokáže sa priznať k postopicnému delíriu. Je mu to skrátka trápne, keď celý ten čas našej známosti ho beriem, ako zodpovedného muža a zrazu... Aj tak ho ľúbim. Jedna opica, žiadna opica.

 -  Bar! Bar...sprepadený bar! Čo by to bol za nápad dať si v taxíku tabletku na spanie a nechať sa vyložiť v bare, aby ma tam ráno niekto zas vyzdvihol a odviezol do postele?! Belle... Nevravela si, že som mal kumpánov?! Personál, zákazníci...- protirečí, hľadá algoritmus, ktorý by mu zapasoval. - Idem do baru.  - navrhuje nakoniec a zúrivo pátra po kľúčikoch. - Apropó, Belle ...v ktorom podniku som to akože včera bol?! - nedočkavo žmurká očami.

 - Teraz? Do baru?! Je obed. - oponujem. - Musíme počkať aspoň do večera. Potom pôjdeme, ako klasickí zákazníci, budeme sa baviť, nevzbudíme pozornosť a tak zistíme viac. Teda iste niečo navyše. Vieš, tie taxikárske tajomstvá a držanie bobríka mlčanlivosti personálu voči stálym zákazníkom a štamgastom a.... Ten taxikár bol fakt trápny a neoblomný. Chcela som ho podplatiť a nič. – posťažujem sa.   

  - Belle, Belle...prepáč, ale pôjdem tam sám. Nechaj to už všetko na mňa. Je to... len moja záležitosť a...musím si to všetko ujasniť sám. Ty... teba zaveziem domov. – stopuje moje nadšenie v úlohe policajného psa.

  Nemusela som tak rýchlo vystúpiť, ani trieskať dverami. Ani len sa ma nepokúšal zadržať! Nemôžem ho nechať samého. Kedykoľvek to spravím, je v maléri. Teda v okne! Teda s oknom! Najskôr sa prebudí hore vňaťkou obložený gerberami, potom sa neprebudí vôbec a vlečiem ho pod obraz boží z baru a teraz čo? Budem ho vyťahovať...preboha! Prečo ma napadla hrobová jama?!

  Viem prečo...

  ...ale myslela som si, že toto je už preč.

 ...že moja schopnosť je utlmená a navždy stratená.

 - Adam! –

  Musím ho nájsť...

domiceli