RUMBELLE - Akty "X"- GOLD Zberačka nádejí, 11. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XX.

      Vnútorný dvor bytovky bol zarastený a žil si takmer svojim vlastným životom sveta v svete. Búdam, kedysi slúžiacim na uhlie, drevo a haraburdy, zostali len tie haraburdy. Občas, ktovie odkiaľ, pribudli ďalšie plechy a staré konštrukcie vyšmantlaných kočíkov, vypitvané elektrospotrebiče a iné cennosti, ktoré kým ich obrástla burina a požrali pažravé pupence, aspoň v zime cerili opieskované biele zvyšky zubov do slnka a boli ideálnym úkrytom pred očami dospelákov, ktorých aj tak zaujímala len telka a večere pod pokrievkami. 

  Raz za čas sa našiel dobrodruh z ich radov, čo vykosil kúsok parcely a skúsil vysadiť niečo užitočné, ale decká a zvieratá nemali pochopenie pre jeho sedlačie úmysly, tak tu zostali kusy pletiva a latky plôtikov ako bonusy. Pri troche filipa sa to všetko dalo krásne využiť, aby bolo podvečer kam zaliezť okúsiť prvú cigaretu či si odfarbiť srdce pred kamoškou z prvých lások.

  - Lili, vylez! Viem, že zas šmíruješ, tak vylez a vypadni! – ozýval sa ešte piskľavý Adamov hlas, ale jeho tento rok vytiahnuté už telo, rozvalené na trupe bývalej, alebo budúcej motokáry sa neráčilo ani pohnúť, len prižmúrenými očami hľadal skulinu v streche šopy, kadiaľ by si nechal vnikať teplo na tvár.

  Zasoplené dievča s rukami večne zababranými, čo stále niečo vyhrabávala sa poslušne ťahalo z kúta.  Premeral si ju ani nie tak pohŕdavo, ako skôr sklamane.

  - Páchneš ako smetiak! Už aj krumpľové šupy smrdia lepšie, ako ty, krpaňa. – počastoval ju. 

  Kým sme sa zadúšali od smiechu a domýšľali ingrediencie, ktoré sa nám zdali primeranejšie, na opísanie smradu, Adam ju schmatol za ruku a ťahal von k točke v stene bytovky. Osobne jej rajbal ruky, dohováral a malá Lili poslušne prikyvovala a rozmazávala mokrou rukou sople po tváričke, čo večne vyzerala uplakaná.

  Nechal ju tam a vracal sa dlhými krokmi za nami. Jemu sa nikto neodvážil vysmievať. Bol z nás najstarší a jediný, čo mal prehľad o všetkom a o všetkých. Nehanbil sa za to, že stále číta a potom, keď robil múdreho, aj tí, ktorých to nezaujímalo, radšej držali huby a šúchali nohami. Mal v sebe odjakživa akúsi charizmu, ktorá k nemu nevedomky ťahala ostatných, hoci on si nikdy nikoho bližšie nepripúšťal. Dokonca ani mňa nie. Bola som len dievča odvedľa, ako ďalšie v partii bytovkárov. O nič viac, ani menej, ako chlapčiská a krpáni, čo doliezali a čakali na chvíľu, kedy ich veľkodušne zoberieme medzi seba.

  Aj Lili. Zbožne vždy čakávala aj hodinu v tme búdy, kým sa niekto z nás nezjaví a mlčala. Nikto sa nebavil s ňou. Malou a čudnou. Ako mačka nosila pred hlavný vchod zdochliny vykopané v okolí, akoby sa chcela pochváliť úlovkami. Neodradilo ju ani, keď dostala pár výpraskov od rodičov, dokonca ani naše neustále posmešky a sťažnosti susedov, aby s ňou narobili poriadky.

  Jedine Adam ju bral na milosť a my sme to nechápali. Nie, že by k nej bol dvakrát milý, ba práve naopak, kedykoľvek sa mu dostala do zorného uhla, už aj schytala nadávky a výčitky za svoj zjav a ďalší prúser, o ktorom vedela len ona a, samozrejme,  on. Nejednému z nás napadlo, že ju ofukuje kvôli tomu, že ju predtým na tie vykopávačky a znôšky zvieracích mrciniek sám nahovoril. Akoby testoval, do akej miery je ochotná ho poslúchať na slovo. Bola. Navážal sa do nej viac ako my a predsa naň zízala s obdivom jej päťročnej naivnej dušičke vlastným a stačilo jej, že o ňu vôbec zavadil. 

  Pamätám si ten večer, keď jej rodičia pobehovali bezradne po pavlači a hľadali ju. 

  Pamätám si aj to, ako Adam s dvoma typickými kolmými vráskami uprostred čela, bledý a nasraný na celý svet za tých pár nespravodlivých faciek stál pred ich bytom, očividne zas zdratý, ešte stále niečo z útrob bytu vykrikujúcou a hrncami nervózne trieskajúcou matkou, ktorá brala jeho výchovu vážnejšie ako večne zaneprázdnený otec. 

  Pamätám sa, ako bez pohnutia stál a mdlo sa díval zvrchu na naše búdy.

  Nehľadala sa len Lili. V prvej fáze sme mali všetci bojovú úlohu od Adama nájsť malú Zoe, jeho sestru. V hre na schovávačku bývala najlepšia. Krpaňa nám pravidelne zabila toľko času, že sme jej zakázali do tejto hry sa vôbec zapájať, a keď, mohla akurát tak žmúriť. 

  Teraz žmúril Adam a čakal, kedy mu niekto z nás konečne prinesie nejakú správu. Sám akoby dokázal prepaľovať pohľadom harampádie na dvore, či ju tam niekde neuvidí ako prvý a nedovlečie ju mame za sukňu, aby mala dušu na mieste.

  V druhej fáze bolo viac kriku aj plaču. Adam schytal ďalší výprask od inak pokojného otca, ktorého sme zrazu nespoznávali. Ten ujo, čo v nedeľu kupoval cukríky a dokázal snívať s otvorenými očami o takých veciach, že sme ho Adamovi a Zoe závideli, prskal sliny a nevyberal slová, keď častoval syna výčitkami a buchnátmi.

  V tretej fáze bolo ticho. Strašidelné ticho. Dospeláci sa bavili iba pohľadmi a záporne krútiacimi hlavami.

  To bol vlastne koniec nášho detstva.

  Našli Zoe, našli Lili. Zmizla Zoe, zmizla aj Lili. Zmizli jej rodičia, zmizol Adamov otec a o nejaký čas aj Adam. Zmizla som aj ja. 

 

  Keď sme sa opäť našli na našom dvore, už vypratanom a vybetónovanom, s parcelami na parkovacie miesta, obrie smetiaky na triedenie domového odpadu aj dve protekčné garáže, mali sme za sebou rôzne stredné a pred sebou iba starý prašiak, ktorý jediný tu zostal z čias, keď sme susedin kompót považovali za poklad a cukríky Adamovho otca za mince, ktoré sa nikdy neminú.

  Jediné, čo sa zmenilo bolo, že ma Adam konečne zobral vážne a už som nebola len dievča odvedľa, ale jeho dievča. Môj otec síce prskal ako marcový jež, že je to chlapčisko kriminálnika a on nedovolí... Ja som si dovolila.

  Vlastne chcela si dovoliť. Všetko a hneď. Dlho som nechápala, ako to mohol s tým sebaovládaním sa toľko vydržať. Brával ma von, viedli sme dlhé rozhovory, trávili spolu hodiny, mali kopec spoločných plánov aj záujmov. V jeho očiach som videla, ako po mne túži a predsa... kedykoľvek mohol, tak nemohol, lebo... Vždy mal naporúdzi výhovorku, že máme čas a nemáme sa kam ponáhľať, že provizórne riešenia nie sú správne a budeme potom ľutovať. Hlavne ja... 

   O to viac a čoraz častejšie sa pýtal na ľudí z nášho okolia, spoločných známych z minulosti a ja som rozprávala. Bezprostredne, akoby som s nimi trávievala každú chvíľku.

  Potom mi to došlo. Náhodne, zhodou okolností. Deň predtým sme zas rozoberali nejakého nášho kamoša a ja som navrhla, že ho môžeme ísť pozrieť poobede do nemocnice, kde sa zotavuje z havárie. Aj sme šli. Priviezli ho až hodinu po tom, ako som sestričku presviedčala, na ktorej izbe leží, aj čo má za zranenia, že o ňom určite musí vedieť.  Uložili ho na tú izbu a... neskôr mi Adam povedal, že som mu asi zachránila život, lebo o vnútornom krvácaní z pohotovosti neprišiel záznam, ale sestričke to nedalo, vyrozprávala ošetrujúcemu moju verziu. 

  Nebol to jediný prípad... kedy sme prekvapili známych. Alebo oni nás... Adam sa len tajuplne usmieval a ja som si pripadala čudne. Aj ostatným som pripadala...čudná.

  O nejaký čas priviedol Lili. Rovno sa na ňu spýtal a ja som mu rozprávala o moste nad riekou. V ten večer neskočila...

  Keď sa mi zdalo, že s ňou trávi viac času, ako so mnou, mali sme dlhý vážny rozhovor. Ona zas len zbožne zízala a pritakávala.

  Ja som celú tú situáciu nezvládla...

domiceli