AKTY „X“- GOLD
Zberačka
nádejí
XXI.
Manžetové gombíky sa snažili nenápadne
uzatvoriť ten kúsok kvalitnej látky, čo sa trochu vystrčil spod rukáva saka,
keď sa muž snažil ohlásiť čašníka. Celkovo nečakaná kombinácia zvrškových
ingrediencií, keď očakávate bavlnenú trigovicu s flanelovou košeľou. Mohlo
mi dopnúť, že ani názov podniku nezodpovedá očakávaniam. Ostatné bude len
reťazová reakcia.
Ostatné bola len reťazová reakcia.
- To je ale náhoda, ujo. - začínam pohotovo cestou sem už najmenej stokrát precvičenú svoju hereckú etudu. - Zazrela som vás cez
okno, aj som rozmýšľala, ste to vy, nie ste to vy...- nejaký impulz mi posunul
ruku a priložil ukazovák k manžete košele. Chcela som na vlastnej
koži pocítiť kvalitu materiálu, ale on mykol rukou a moje brušká mu
pretierali živú kožu. Oboma prešla triaška a jeho pohľad, spočiatku
klasicky prekvapený a nechápavý sa otočil o stoosemdesiat stupňov. Môj život v tom momente tiež.
- Prepáčte, ja...už musím ísť...- vykoptávala
som sa zo stoličky zhrozená víziou, ktorú som zhliadla, úplne zabudnúc na
pôvodný plán, rušiac ho v jedinej sekunde šoku.
- Zostaň, Belle. – zachytil mi ruku spôsobom,
ktorý zabolel. Akoby stlačil bod, ktorý ma paralyzoval a z mozgu prišiel
príkaz: Sadni si na riť a buď poslušná.
Nechala som ho, aby si ma poobzeral, nechala
som ho objednať mi pohár vody a nechala som ho sa pýtať. A ja som
odpovedala. A zistila, že ten muž oproti nie je ten, ktorého som hľadala,
vystopovala a bola ochotná posledné prachy minúť na zájazd sem, do
krajiny, kde sa snáď ešte voda sypala a piesok lial. A ešte nikomu o tom
nepovedať.
Ak jablko nepadá ďaleko od stromu, tak v tomto
prípade dokázalo zrušiť akúkoľvek „diaľku“. Predo mnou sedel Adam, len trochu v staršom
vydaní. Rozprával sa so mnou Adam, usmieval sa na mňa Adam, fascinoval ma,
rovnako ako Adam. Bola som stratená...
- Zajtra odlietam. – roztiahla som prsty a predstavovala
si cestu späť, hoci som stále, telom aj dušou, bola na tejto. Prilepená lícom i dlaňou
na jeho hrudi.
Bubnoval mi nežne po holom ramene a pritakával.
Pohla som hlavou a podložila ruku pod bradu. V ostrých črtách jeho
tváre z podhľadu hľadala odpoveď na budúcnosť. A dostala ju.
- Prišla si poriešiť svoj vzťah s mojím synom
a spýtať sa na radu. Dostala si viac. – mierne sa usmial, pohmýril sa a nechajúc
ma spadnúť na vankúš si sadol a začal sa obliekať.
- Ty si to vedel odzačiatku. – skonštatovala som
namiesto odpovede.
- Ty si to videla. Alebo sa mýlim? – natočil hlavu
ku mne.
Nemýlil sa. Nemýlil sa ani v tom, čo
rozprával následne, ale to som vstrebala až na palube lietadla, trochu pripitá
a rozhádzaná, zneistená, ale zároveň akási slobodnejšia, voľnejšia a pripravená
začať nový život.
Stropiť žiarlivostnú scénu a trochu si
zavydierať nebol problém. Dokonca mi to šlo od srdca a cítila som sa v práve.
Lili nechápavo zízala, ako metám blesky a ostentatívne si balím veci z Adamovho bytu. Potom sa zbalila
sama a ja som nechala Adama celú noc mi vysvetľovať teóriu médií a ich
možnosť využitia v zatiaľ fiktívnej firme, ktorú však mieni založiť.
Mienime založiť.
Rozobrali sme posty a ja som sa
nanominovala do frakcie vedenia, aj do jeho postele. Konečne. Konečne som
pochopila, aký rozdiel je v sexe na jednu noc a pravej láske.
Výčitky svedomia trochu zaliala správa o nepodarenom
teroristickom pokuse, kde zahynul hlavný aktér niekde na konci sveta. Kde sa
voda sypala a piesok sa lial.
Dovolila som Lili, aby Adama utešovala so
mnou. Ale len zdiaľky. Médium potrebujeme.
Do tretice sa musel vysporiadať s mojím spontánnym potratom.
Pojem "otec" sme nadobro zlikvidovali a uzavreli do pandorinej skrinky našej
minulosti. Každý tú svoju verziu, ale ako sa ukáže vo všetkých bodoch spoločnú.
Iné nebezpečenstvo. Neotvárať!
Pár rokov všetko klapalo. Už som nebola čudná,
už nikdy sme neprekvapili nijakého priateľa a hoci Adamovi zostal smútok
vpísaný v tvári, kedykoľvek sa na mňa díval a ja som sa tvárila, že
to nevidím, eliminovali sme to vedomím, že my dvaja patríme k sebe a práve
takto je to najlepšie, ako môže byť. Nechala som svoje výčitky pretavené v tých
jeho, že je zodpovedný za to, že som prišla o schopnosť média, lebo on
neudržal svoju lásku ku mne na uzde. Cítila som to v nehe, ktorou sa mi
snažil vynahradiť „stratu“ a celé roky naivne tomu verila, netušiac, že on
pravdu vie odzačiatku...
Pandorina skrinka.
- Ja som sa sama rozhodla nebyť médiom! Nie
je to dar! Je to prekliatie a ja som odmietla byť celý život prekliata.
Môj život, môj obyčajný život s tebou má pre mňa väčšiu cenu, ako tie
sprepadené schopnosti, ktoré sa dajú speňažiť alebo pretaviť do služby vlasti.
Myslela som si, že to cítiš rovnako. – vyprskla som a oprela sa o skalu,
pod ktorou sedel a zízal do doliny.
- Sú späť, však? – prekvapil ma otázkou. -
Ako inak by si ma zakaždým našla. – odpovedal si obratom, odtrhol akúsi burinu
a strčil si ju do úst.
Ďalšia malá skladačka do mozaiky.
Nikdy som sa hlbšie nesnažila ponoriť do
celej tej mašinérie a pochopiť detaily. Túto časť som nechala na Adama. Ten presne vedel, ako celý
systém médií a zberateľov funguje. Ja som mala na starosti iné veci
ohľadom firmy. Až teraz som niečo pochopila. Niečo, čo mi unikalo celé roky.
Médium
je zviazané so Zberateľom.
Moje schopnosti sú späť, lebo je späť on. Môj
Zberateľ...
Stála som tam ako svätý za dedinou, ktorému práve odstrihli svätožiaru. Beztak bola bezcenná, len provizórne zmotaná z drôtu. Naprázdno som
habkala ústami. Chvíľu sa mi nesnažil pomôcť a nechal ma vyčvachtať sa v tom
bahne vlastných tajomstiev a klamstva, s ktorými on obetavo, pokorne a z lásky ku mne bojoval celé roky ako s veternými mlynmi. Možno čakal, že začnem prosiť o milosť a o pomoc.
Nečakal. Poznal ma pridobre. Obaja sme za ten čas natoľko zracionálneli, že obdobné
citové výkyvy vieme spracovať rýchlejšie a efektívnejšie. Aspoň navonok. Aspoň
Adam určite.
- Teraz ide o to, koho alebo čo skôr,
budeme zachraňovať. Je naivné si myslieť, že sa nás to netýka všetkých. Mňa,
teba, Lili aj...jeho. – vypľul trávu a s dôverou sa na mňa obrátil.
Bola
som mu za ten pohľad povďačná.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára