AKTY „X“- GOLD
Zberačka
nádejí
XIV.
Dievča, čo tu šaškuje s mopom, nevie
nič. Dokonca ani len upratovať. Tipovala by som ju skôr na tanečnicu pri tyči,
zrejme aj tam neveľmi úspešnú, tak musí dorábať plat v rannej šichte.
Ostatne palica mopu, či tá lesklá v kúte pred zrkadlami... Čašníci sú tiež
druhá smena, vyhadzovači podľa všetkého drichmú dávno doma a vedúceho zaujíma
len tržba.
Roztriasla sa mu ruka. Fajn, možno sa
konečne prebúdza. Aj tak si neviem predstaviť, ako ho poterigám domov. Taxík!
...že aj mne zapaľuje na etapy. To bude vyčerpaním. Celé to dianie posledných
dní mi už skratuje spoje.
- Slečna, prosím, potrebovala by som zavolať
taxík, ale taký, čo by...pomohol...s ním. - snažím sa mimikou dať najavo, že
pôjde o službu vlasti s rizikom nadávok, inzultácií a zrejme aj
zvratkov, prípadne iných bonusov pri verbovaní tohto adepta do armády spásy.
Mladá sa potmehúdsky usmiala. Zrejme
profesionálka. Vyťahuje mobil z bujného záhrenia a familiárne chvíľu
flirtuje s niekým na druhej strane.
Chvíľu čakania venujem súkromnej stávkovej
kancelárii a podávam tikety s náhodne natipovanými údajmi. Alkohol?
Alkohol a droga? Obzerám si ho, aj by som si privoňala, ale stačí mi
pohľad na jeho tenisky. Podrážka nesie kadečo. Večerný beh parkom zmenený na
beh za uhasením smädu? Ten prvý asi vynechal, nič z parku z rýh netrčí.
Červenkastý piesok je sviňa svinská sviňačia. Takto ho otitulovával, keď ho
hrotom klinca vydlabával zo svojich značkových tenisočiek.
Bol puntičkár, a neodpustil si beh ani v mrholení, či snehu. Mal sa rád.
Navyše šaty sú presne tie, ktoré mal na sebe,
keď som odchádzala. Nešiel by behať v nich. Veď ani nebehal. Keby behal,
tak by dobehol. Nie, nedobehol, sex ste mali u neho. Dobehne len, keď
zabudnete. Nikdy nezabúdate, tak dávno nedobehol...
Zarazila som ruky pod bradu a idiotský úsmev
uložila do dlaní. Tak dlho sme spolu a tak málo o ňom viem. Asi mi záťaž v robote automaticky
zablokováva centrum otázok po prekročení prahu súkromia. Ja sa nepýtam, on
zriedka rozpráva. A na minulosť sme uvalili embargo. Obojstranné. Po
vzájomnej dohode, že to bude takto najlepšie. Doteraz bolo...
- Už zas? – zaškľabil sa naším smerom chlap,
čo práve zatienil vchod do baru. Slečna mopárka si priložila prst na ústa, ale
chlap sa ďalej mračil a pohýnal sa k boxu. - Dúfam, že máte peniaze aj na
úroky, mladá pani. – zastal nad Adamom a očividne zbieral sliny po ústach s chuťou
si niekde odpľuť.
Nemám náladu byť milá, ani ústretová, ani sa
doprosovať, ani škemrať o milosť. Som zákazník a bodka. Vysúkavam sa
z boxu, aby som mu uvoľnila miesto. Mladej ďakujem fľochnutím hlavy.
Pokrčila a dvihla ramená, akože nemám za čo. Ani nemám.
- Tak, pokračujeme v jazde, mladý pánko,
- prihovára sa Adamovi jeho dočasná
aupairka. - Včera sme to trošku prehnali, tu ste im zrejme veľkú tržbu
nenechali...alebo možno aj hej, len o...nej neviete. - zahľadel sa mu na zadné vrecko, kde sa mali
črtať obrysy peňaženky. Nečrtali sa. Ako mohol ísť do baru a nemať peniaze?
Jasné. Doma mal všetko na stolíku. Aj na toto bol pedant.
Zahryzla som si do jazyka.
Usadila som sa vedľa neho. Hlavu mal
vyvrátenú, ústa otvorené. Hnus. Ak si jeho žalúdok niečo zaumieni, schytá to
taxikárov krk. Aj tak dobre. Možno potom aspoň stíchne. Koho zaujímajú jeho
zážitky s ožratými klientmi.
- ...najhoršie je to s kumpánmi, ale
títo jeho zaplatili vopred, teda ten jeden, čo nakoniec ani nešiel. Najprv som
si myslel, že šiel. Skrátka zaplatil mi a ...potom ho naložili už bez kabáta.
Chápete. Zaplatí, vojde do domu a vynesú ho bez kabáta, rozchechtaní, ako
sa zas raz dobre zadarmo nardbú... Máte si ho lepšie strážiť... -
- Počkajte! Vy ste ho viezli aj včera večer? –
Zaujímavé. Doteraz mal rečí ako koza bobkov a keď
mu konečne položím otázku, tak stíchne?!
Škrabal sa záhyboch hrošej kože na krku a zrejme
si hrýzol aj do jazyka.
- Nehnevajte sa, ale to sú služobné
tajomstvá. Zákazníci platia a ja držím hubu a krok. Tak držím. Hubu.
Odveziem vás ako ste zadali... –
Aj držal. Na všetky ostatné otázky už len
žmurkal a vykrúcal hubou.
- Nemôžete ma zaviesť tam, kde ste ho včera
vyzdvihli? – skúšam miernejšie a mávam bankovkou. Tvári sa, že profesionálne sleduje
iba smer jazdy.
- No, tak! - násobím presviedčacie papieriky medzi palcom a ukazovákom.
Rozrehotal sa.
- Služobné tajomstvo. Viete, my chlapi musíme
držať spolu. Jak ja môžem vedieť, či nie ste nejaká stíhačka a on chudáčisko
stratí posledné útočisko – svoj zatajený domov?! - pokúša sa byť vtipný a ja
zrazu nemám dosť síl s jeho filozofiou bojovať.
Tak toto mi bude musieť vysvetliť, až pán
dokonalý, s utajeným hniezdočkom – domova! Došľaka, Adam, čo všetko o tebe
ešte neviem?!
XV.
Budem sa tváriť, že čítam knihu. Nebude mi to
veriť. Bude mi to jedno. Nebude sa mu to páčiť. Figu. Jeho flegmatizmus v niektorých
situáciách a hranie všetkého do autu už poznám. Inokedy vybuchuje, láme
perá a vymýšľa nové tvary základným vulgarizmom, ale ak sa treba zhovárať
so mnou, zvyčajne nastupuje spolok sebaovládania sa a riadi jeho činy,
gestá i slová ako bábku marionety.
Vstal pred obedom, do GPS nastavil trasu
toaleta, kúpeľňa, toaleta, kúpeľňa. Nahý a mokrý sa chvíľu motal po byte.
Oblečený a spotený sa chvíľu motal po byte.
- Ideš so mnou? - nahol hlavu k ramenu,
ba zdalo sa mi, že sa pokúša na mňa pousmiať.
- Nebodaj si si niečo zabudol v tom bare?!
– zaklapnem hlasno knihu.
- V akom bare? – zacúval od dvier a skúmavo sa na mňa pozrel.
domiceli
máš moju plnú zvedavosť :)
OdpovedaťOdstrániť