RUMBELLE - Akty "X" - GOLD, Zberačka nádejí 14. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXIV.

      Čakala som zúboženejší stav a nečakala, že ju muž so psom nebudú chcieť vydať. Boli sme dvaja na dvoch a hoci by ma malo škrieť mať za súpera v pomyselnom ringu dajakú pouličnú zmes, vždy lepšie ako Adamove doberačky s bezdomovcom, šeptom, aby nevzbudili pozornosť pri naťahovaní sa o balík premočeného paplóna.  Z kontajnera.

  Neviem, čo mu nakoniec nabulíkal, ale Lili skončila konečne rozmotaná na zadnom sedadle auta, v mojom lone. Nejavila zjavné známky života, len celkom primeraná teplota dávali najavo, že to dievča ešte nevzdalo. Po rukách mala zasieťkované kanyly, niekde aj s trčiacou ešte ihlou a kožu paží posiatu drobnými modrinkami po injekciách. Tiež ich neznášam. Tiež ich moja pokožka neznáša.

   - Mohli ste jej ublížiť. – nedalo mi, kým som sa snažila ju opäť prikryť pod moju deku a zotierať kropaje, čo jej začali naskakovať, keď sa  kúrenie v aute rozbehlo. 

  Adam sa sústredil na riadenie. Zatiaľ netušil, kam to bude, v prvom leveli je potrebné dostať sa čo najďalej z miesta činu.

  - ...možno sme jej aj...- pokračovala som v hlasných výčitkách a v míňaných svetlách ulíc hľadala odpoveď.  - Máš ešte kľúče od starého bytu vašich, však? – našla som si jeho tvár v spätnom zrkadle.

  Venoval mi dlhší pohľad. Dal by sa dešifrovať asi ako: „...odkiaľ vieš, že práve tam mám namierené? Jáj, pozabudol som. Tvoja schopnosť vidieť budúce deje v útržkoch. Zrejme si nás tam zhliadla....“ ...Bla-bla-bla.

  - Ku mne ani k tebe ju vziať nemôžeme, aj keď pod lampou býva tma. – skúsil zafilozofovať a hľadať nejaké to „proti“. Lenže to by sme museli mať aj nejaké to „za“ na výber, a to sme nemali. Aspoň nie v tejto chvíli. Lili treba zastabilizovať a presvedčiť sa o tom, že to zvládne aj bez nemocnice.

  Minuli sme zopár blokov a zastali kúsok od starej bytovky, kde sme kedysi trávili detstvo. Bola tak pol na pol zrekonštruovaná a rovnako obývaná. Neodišli len tí, čo nemali kam ísť a prišli takí, čo tiež nemali kam inam ísť.

  Adam vystúpil, zohol sa po kus tehly a po pár pokusoch odstavil z prevádzky najbližšiu pouličnú lampu. Tak predsa len pod lampou býva tma...

  Svetla však zostalo viac, ako nám bolo milé a v mnohých oknách sa ešte stále svietilo. Tie však boli menej nebezpečné, ako tie zhasnuté, kde za každou záclonkou mohla číhať zvedavá suseda. Tušila som, že ešte nemôžem vystupovať.

  Odbehol a po chvíli sa vrátil s hlbokým kočíkom. Bizarnosť dnešnej noci pokračuje.

  - Je ich tam stále plná kočikáreň. Tento si možno pamätá aj mňa. Retro je teraz v móde. - obhajoval svoj vintage výber, ale...pod lampou bola tma.

   Pootvoril dvere a odliepal zo mňa spotené dievča. S jej krehkým mľandravým telom sa celkom dobre manipulovalo a narvať ju do staromódneho kočíka nebol až taký problém. Našťastie, niektorí ľudia majú dostatok rozumu, aby kúpili veľký a nemuseli po dvoch mesiacoch prehodnocovať a oplakávať pôvodnú investíciu do modernistických vajec. Nepraktických. Stiahla som sieťku, predsa len, kolená dosť trčali, hoci som sa ich snažila zamaskovať dekou, aj vlastnou kapsou. Neladila s kočíkom, ale budem sa tváriť ako matka, pre ktorú je funkčnosť na prvom mieste.

  - Tlačte, mamička. – ponúkol ma Adam a strácal sa mi v tme.

  Nadávku zaraďujúcu ho medzi hovädzí dobytok už nepočul. Alebo počul a neriešil.

  Zvládli sme vnútorný dvor, aj vestibul nášho vchodu, keď nás nemilo prekvapilo nečakane prebudené  svetlo na medziposchodí.

  - Koľkokrát som už hovoril, že treba namazať tie vchodové dvere. Vŕzgajú jak besné! – naklonil sa cez zábradlie starý muž v károvanom župane a zvedavo si nás obzeral. - Adamko, si to ty? Odkedy umrela tvoja mamička som ťa tu nevidel. Nebodaj si sa nám oženil. Ale šak ja ju poznám! To je tá malá pehaňa, čo vykopávala zdochnuté myši spod uhlia...- hodnotil ďalej a ja som sa s hrôzou pozrela do útrob kočíka, či niekde netrčí kus Lili, o ktorej očividne hovorí.

  Adam sa tváril, že je nesmierne namáhavé niesť predok kočíka a cúvať zároveň hore schodmi. Zrejme to aj namáhavé bolo. Lili je síce drobná, ale váhe batoľaťa už nezodpovedá. 

 - Dobrý večer, ujo Henry! Zas ste si prisadli okuliare? – skúšam byť ústretová, ale z môjho hlasu ide patričné rozhorčenie, ktoré neviem skryť pod námahu, akou je dvíhanie predku kočíka aj môjho adrenalínu, že mi Adama zas niekto spája s Lili. -  Prepáčte, ujo, ale mohli by ste byť tichšie. Zobudíte nám malú. Má ovčie kniahne, je v domácej karanténe, musíme ju izolovať, tak sme prišli na pár dní sem.-

  - Belinka, ty si si ho zobrala? Hentoho?! Natruc tatkovi? – zalomil muž rukami, keď mu okuliare z čela  konečne padli na nos.

  Cúval však späť do bezpečia bytu.

   - Kiahne, vravíš. To ja idem. Nemal som ich ako decko a hovoria, že v dospelosti majú ťažký priebeh. Muž môže zostať aj impotentný. Adam ich ako decko mal? Treba si na neho dávať pozor. Aby ti nezostal ten...impotentný. Ale, poviem ti...to si mohla radšej do hovna stúpiť, ako hentoho si na krk vešať. – dal si pri poslednej vete ruku na ústa, akože ho Adam takto iste nepočuje. Iste.

  Dvere zatreskli.

  - Väčšiu kravinu si si už vymyslieť nemohla? – vykukol spod podvozku kočíka upachtený Adam.

  - Mala som riskovať, aby nebodaj chcel očumovať, akú krásnu dcérenku to máme?! Choroby sú vždy účinnou brzdou na priveľmi zvedavých susedov... Ozaj, mal si tie kiahne ako dieťa? – zaťahujem ironicky.

  Prekrúti očami a radšej berie ďalšie poschodie útokom.

  Byt páchne potuchlinou. Elektrina bude zrejme odpojená, namiesto vody pôjde hrdzavá brečka a v starých gamatkách bude len bezmocne šramotiť.

  - Prečo si ten byt vlastne ešte nepredal? – znechutene sa obzerám po vlhkých, odcerujúcich sa tapetách a prach si radšej ani nepredstavujem.

  - Nie je môj. Nie je vlastne nikoho. ...Nemal som chuť babrať sa s papiermi. Chcel som zabudnúť... Chceli sme zabudnúť... – skúša Adam nahodiť poistky.

  Lenže, to by nesmel byť Adam. Boj s nimi vzdáva, ale našiel sviečky. Niekoľko zapálil a rozostavil na strategické miesta. Mäkké svetlo nás v mžiku prenieslo o celé roky späť a nostalgia nedala na seba dlho čakať.

  - Mali sme zabudnúť...- nedalo mi nevysloviť a nepritakať  mu.

domiceli

RUMBELLE - Akty "X" - GOLD, Zberačka nádejí 13. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXII.

      Zrkadlo neodpovedá. Aspoň mne sa to tak vidí, že žiadnu moju pohľadom odfaxovanú pripomienku zatiaľ nevyhodnotilo ako objektívnu a smerodajnú. Tým pádom si nemôžem namýšľať a prognóza konšpiračných teórií ako sa strčiť do ulity a prežiť noc s depkou, padá tiež. Som skrátka  pestovaná, ku podivu prirodzene pôsobiaca bloncka s ležérnym strihom vlasov, jemnými črtami, nedráždivým pohľadom, s povlakom smútku na tvári. Pomilovania hodná. Nie. Milovania hodná. Tak som to chcela počuť. A nešpúľ pery, lebo to zrkadlo prepočíta! Nestíha. Zvonček.

  Stojí tam a asi zubami vťahuje a ohrýza vnútro ústnej dutiny. Akosi podivne sa mu melú svaly na tvári. Zle vyhodnotené. Z úst vytiahne cukrík a chvíľu pátrajúc, kde ho pochová, sa ošíva. Vzdá to a s kontumačnou prehrou prilepenou a rozpúšťajúcou sa mu kdesi vysoko vo vrecku bundy, spolu s rukou,  čaká, či predsa len nezačnem. Rečniť. Prípadne ho automaticky nepozvem dnu. Bez rečí.

   Nezačnem. Nepozvem.

  - Ešte to môžeme uzavrieť, že sme si kvit. - prilieva, ktovie prečo, olej do ohňa dnešného spovedného tajomstva a ja mám chuť mu priplesknúť dvere pred nosom.

  Vie, že to nespravím. Aby ho porantalo, vie, že nič také nikdy nespravím!

  - Podľa toho, kto práve vyrovnal skóre. - zadriem, aby si nemyslel, že sa vzdávam tak ľahko. 

  Pousmeje sa, zaošíva, ako pubertiak, čo zabudol kúpiť prezervatívy a skúsi to so psím pohľadom. A následne zmenou témy. V tejto taktike boja vo vysokej tráve je majster. Teším sa na bohapustú súlož...

  - Idem z toho baru. Zbytočná námaha. Som tam, kde som aj bol. Mala si pravdu, sú veci, na ktoré ti nikto dobrovoľne neodpovie, o to skôr, keď sa pýtaš a vyzeráš, že ti na tom sakra záleží. -

   Pochopila som. Dáva mi jasne najavo, že je ochotný pristúpiť ku kompromisom a dokonca obetovať svoju polovicu tej mojej. Požaduje návrat do starých koľají a ako krásne sa počúva, že je bezmocný, bezradný a bez mojej pomoci to nedá. Pre dnešok, a aj pre budúcnosť mu to zas rada uverím. A doliezol...ako prvý! Nikdy nikto iný vo vašom vzťahu nedoliezal. Ale tešiť sa môžem!

  - Mala som tam ísť s tebou. – skrúcam pery a ošívam sa obdobne - dementne, ako pubertiačka, čo prerušovanú súlož bude považovať za dostatočne účinnú antikoncepčnú prevenciu. Teším sa...

  Nezniesla by som prerušenie nášho spojenia. Vzťahu. Čas na predohru "tešenice"... Naťahujem pracky a chcem sa ovíjať.

  Nereaguje. Že by mal oslintaný cukrík aj v druhom vrecku?! Drží ruky stále v bunde a len sa zo mňa nadychuje. Ešteže som v tej kúpeľni hodinu bola. Sprcháč, telové mlieko, nočný krém, nová aviváž. Ktovie, čo sa mu z toho páči viac. Najviac.

  - Belle, prepáč, ale máme problém. Ja som nebol len v tom bare. Skúsil som zájsť aj do nemocnice. Sestričky neboli ústretovejšie a nedali sa zmajkať...- skúša sa vyvliecť zo mňa, aby videl, ako reagujem.

  Ale toto ma už vytočilo!

  - ...nechcem počuť o tvojich nových médiách z radov prvej pomoci! Adam! Myslela som si, že som ja tá prvá, na ktorú sa obrátiš, ale ako vidím, zas ma predbehol prerastený taxikár, slečinka v kraťasoch s metlou, zo dve-tri barmanky a ešte nejaké sestričky?! – dopadám bosými šľapami na podlahu a hoci som mu chcela len vykŕkať, že smrdí ako zhorená pneumatika a že mu ochotne požičiam svoj sprcháč s vôňou čiernej orchidey, teraz mu radšej vyškriabem oči za bezočivosť mi o tom všetkom ešte aj obšírne rozprávať.

  - Hamuj. Barmanka bola náhodou len jedna... Fakt, fakt...fakt... nemám čas to teraz riešiť. Fakt sa k tomu vrátim a nechám sa aj zlynčovať, len mi, prosím, teraz pomôž. Potrebujem tvoje šaty, nejaké deky a kadečo, na čo prídeš, že by bodlo...- stráca súvislú niť a v tých jeho slovných uzloch sa zas strácam ja.

  Pochopil, že som nič nepochopila.

  - Belle, obleč sa, vezmi všetko, o čo som ťa požiadal a padáme. Musíme sa ponáhľať! - vtláča ma do bytu.

  Bola to mentolka. Prilepil mi prsty o rameno.

XXIII.

   - To, že sa ti podarilo sa dostať v noci do nemocnice a ...ešte aj von...to by sa dalo predstaviť si, aj keď nie pochopiť, ale ako prepánajána sa ti mohlo podariť uniesť Lili?! A.. aj... prečo?! – vykladám si vlastne sama pre seba predierajúc sa starým zhrdzaveným pletivom ani neviem, v ktorej ritnej časti mesta.

  - To bol jeho nápad. Ja by som nemal odvahu... podpáliť kontajnery za špitálom. Ale on sa zrejme vyzná...čo a ako horí, aby bola panika a kopa dymu, ale... inak nič. - pomáha mi pridŕžať uvoľnené rozpletené očká, aby som sa mohla pretiahnuť do areálu.

  Naozaj ešte všade je cítiť dym a kdesi vpredu preblikujú svetlá hasičov a pobehujú ľudia eliminujúc následky lokálneho požiaru za sanitárnymi skladmi miestnej nemocnice. Do toho všetkého brechá pes. Psy. 

  Zo dvaja vlčiaci na vôdzkach sa správali totálne neprofesionálne, lebo ich do nepríčetnosti dovádzala akási pouličná zmes pobehujúca im pred  papuľami s náhubkami. Miznúca a znovu sa objavujúca v burine a v tme. Šli sa zaškrtiť, aby tomu malému ukázali, kto je tu vyššia šarža, ale márne. Psovodi neriešili zverencov. Ani malého zatúlaného tajtrlíka, ktorý si z ich vyšľachtených a vycvičených vlčiačikov robil dobrý deň. Všetko bolo otázkou priorít a tá aj pre nich bola: najskôr požiar...potom sa budú hľadať vinníci, prípadne obete.

   - Toho čokla poznám... aj jeho majiteľa. Je to... ten psíčkar, čo ju vtedy našiel. Bezdomovec... s gerberou...od Lili. - zašepkala som polohlasom.

   - Výborná partia. Asi ich adoptujem. Nebyť jeho a toho jeho psa, okamžite vyňuchajú Lili v jednom z tých kontajnerov. Ostatne, tí vycvičení maníci ju aj stopro vyňuchali, ale ten krpáň zablšený odvádza ich pozornosť, aby si páni mysleli, že tu ručia kvôli nemu.-  

  - Ty si napchal Lili do koša na odpadky?! – s hrôzou opakujem započuté indície.

  Pozrie na mňa, prikývne, akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete unášať z nemocnice pacientov v kóme, strkať ich do kontajnera za nemocnicou a... - ...ty si ju upálil?! – takmer skríknem a hoci mi prilepí ústa dlaňou, ktorá stále smrdí od ohňa aj od mentolky, mám pocit, že som sa práve len zbláznila, alebo len spím a toto je len pretavený posledný týždeň.

   A tomuto mužovi ja bezmedzne dôverujem a urobím pre neho čokoľvek na svete?!

  - Belle, zatiaľ je tam. Bude síce smrdieť, dokonca ju už dvakrát zaliali vodou, preventívne, aby sa nechytil jej úložný priestor, ale o to lepšie. Tie psiská stratia stopu a my ju môžeme preniesť do bezpečia. –

  - Prečo si ju vôbec unášal?! Veď v nemocnici bola v tom najlepšom bezpečí...- nedochádza mi, ale Adam je už zaujatý pozorovaním situácie vpredu a nemá čas mi vysvetľovať trápne detaily.

  Ja sa cítim trápne! S nočnou košeľou ledabolo napchatou do riflí, s taškou „prvej pomoci“ s vecami, čo mi tam musel nahádzať Adam, lebo som si nevedela narýchlo vybrať, ktoré šaty sa mi páčia a podľa akých kritérií by som mala brať, čakám pritajená pod plotom areálu nemocnice medzi podpapiernikmi a vyschnutými kríkmi na to, aby dvor stíchol a ja som mohla pomôcť frajerovi vyhrabať z odpadkov babu, s ktorou ma s najväčšou pravdepodobnosťou podviedol, a odniesť  ju...

  - Kam s ňou chceš ísť? – pýtam sa maximálne vážne.

  Adam sa ku mne natočí. Zdvihne a spustí ramená.

  To som mohla tušiť.

domiceli

RUMBELLE - Akty "X"- GOLD Zberačka nádejí, 12. kapitola

AKTY „X“- GOLD

Zberačka nádejí

XXI.

      Manžetové gombíky sa snažili nenápadne uzatvoriť ten kúsok kvalitnej látky, čo sa trochu vystrčil spod rukáva saka, keď sa muž snažil ohlásiť čašníka. Celkovo nečakaná kombinácia zvrškových ingrediencií, keď očakávate bavlnenú trigovicu s flanelovou košeľou. Mohlo mi dopnúť, že ani názov podniku nezodpovedá očakávaniam. Ostatné bude len reťazová reakcia.

  Ostatné bola len reťazová reakcia.

  - To je ale náhoda, ujo. - začínam pohotovo cestou sem už najmenej stokrát precvičenú svoju hereckú etudu. - Zazrela som vás cez okno, aj som rozmýšľala, ste to vy, nie ste to vy...- nejaký impulz mi posunul ruku a priložil ukazovák k manžete košele. Chcela som na vlastnej koži pocítiť kvalitu materiálu, ale on mykol rukou a moje brušká mu pretierali živú kožu. Oboma prešla triaška a jeho pohľad, spočiatku klasicky prekvapený a nechápavý sa otočil o stoosemdesiat stupňov. Môj život v tom momente tiež.

  - Prepáčte, ja...už musím ísť...- vykoptávala som sa zo stoličky zhrozená víziou, ktorú som zhliadla, úplne zabudnúc na pôvodný plán, rušiac ho v jedinej sekunde šoku.

  - Zostaň, Belle. – zachytil mi ruku spôsobom, ktorý zabolel. Akoby stlačil bod, ktorý ma paralyzoval a z mozgu prišiel príkaz: Sadni si na riť a buď poslušná.

  Nechala som ho, aby si ma poobzeral, nechala som ho objednať mi pohár vody a nechala som ho sa pýtať. A ja som odpovedala. A zistila, že ten muž oproti nie je ten, ktorého som hľadala, vystopovala a bola ochotná posledné prachy minúť na zájazd sem, do krajiny, kde sa snáď ešte voda sypala a piesok lial. A ešte nikomu o tom nepovedať.

  Ak jablko nepadá ďaleko od stromu, tak v tomto prípade dokázalo zrušiť akúkoľvek „diaľku“. Predo mnou sedel Adam, len trochu v staršom vydaní. Rozprával sa so mnou Adam, usmieval sa na mňa Adam, fascinoval ma, rovnako ako Adam. Bola som stratená...

  - Zajtra odlietam. – roztiahla som prsty a predstavovala si cestu späť, hoci som stále, telom aj dušou, bola na tejto. Prilepená lícom i dlaňou na jeho hrudi.

  Bubnoval mi nežne po holom ramene a pritakával. Pohla som hlavou a podložila ruku pod bradu. V ostrých črtách jeho tváre z podhľadu hľadala odpoveď na budúcnosť. A dostala ju.

  - Prišla si poriešiť svoj vzťah s mojím synom a spýtať sa na radu. Dostala si viac. – mierne sa usmial, pohmýril sa a nechajúc ma spadnúť na vankúš si sadol a začal sa obliekať.

  - Ty si to vedel odzačiatku. – skonštatovala som namiesto odpovede.

  - Ty si to videla. Alebo sa mýlim? – natočil hlavu ku mne.

  Nemýlil sa. Nemýlil sa ani v tom, čo rozprával následne, ale to som vstrebala až na palube lietadla, trochu pripitá a rozhádzaná, zneistená, ale zároveň akási slobodnejšia, voľnejšia a pripravená začať nový život.

  Stropiť žiarlivostnú scénu a trochu si zavydierať nebol problém. Dokonca mi to šlo od srdca a cítila som sa v práve. Lili nechápavo zízala, ako metám blesky a ostentatívne si balím  veci z Adamovho bytu. Potom sa zbalila sama a ja som nechala Adama celú noc mi vysvetľovať teóriu médií a ich možnosť využitia v zatiaľ fiktívnej firme, ktorú však mieni založiť. Mienime založiť.

  Rozobrali sme posty a ja som sa nanominovala do frakcie vedenia, aj do jeho postele. Konečne. Konečne som pochopila, aký rozdiel je v sexe na jednu noc a pravej láske.

  Výčitky svedomia trochu zaliala správa o nepodarenom teroristickom pokuse, kde zahynul hlavný aktér niekde na konci sveta. Kde sa voda sypala a piesok sa lial.

  Dovolila som Lili, aby Adama utešovala so mnou. Ale len zdiaľky. Médium potrebujeme.

 Do tretice sa musel vysporiadať s mojím spontánnym potratom. Pojem "otec" sme nadobro zlikvidovali a uzavreli do pandorinej skrinky našej minulosti. Každý tú svoju verziu, ale ako sa ukáže vo všetkých bodoch spoločnú.

   Iné nebezpečenstvo. Neotvárať!

  Pár rokov všetko klapalo. Už som nebola čudná, už nikdy sme neprekvapili nijakého priateľa a hoci Adamovi zostal smútok vpísaný v tvári, kedykoľvek sa na mňa díval a ja som sa tvárila, že to nevidím, eliminovali sme to vedomím, že my dvaja patríme k sebe a práve takto je to najlepšie, ako môže byť. Nechala som svoje výčitky pretavené v tých jeho, že je zodpovedný za to, že som prišla o schopnosť média, lebo on neudržal svoju lásku ku mne na uzde. Cítila som to v nehe, ktorou sa mi snažil vynahradiť „stratu“ a celé roky naivne tomu verila, netušiac, že on pravdu vie odzačiatku...

  Pandorina skrinka.

  - Ja som sa sama rozhodla nebyť médiom! Nie je to dar! Je to prekliatie a ja som odmietla byť celý život prekliata. Môj život, môj obyčajný život s tebou má pre mňa väčšiu cenu, ako tie sprepadené schopnosti, ktoré sa dajú speňažiť alebo pretaviť do služby vlasti. Myslela som si, že to cítiš rovnako. – vyprskla som a oprela sa o skalu, pod ktorou sedel a zízal do doliny.

  - Sú späť, však? – prekvapil ma otázkou. - Ako inak by si ma zakaždým našla. – odpovedal si obratom, odtrhol akúsi burinu a strčil si ju do úst.

  Ďalšia malá skladačka do mozaiky.

  Nikdy som sa hlbšie nesnažila ponoriť do celej tej mašinérie a pochopiť detaily. Túto časť som nechala na Adama. Ten presne vedel, ako celý systém médií a zberateľov funguje. Ja som mala na starosti iné veci ohľadom firmy. Až teraz som niečo pochopila. Niečo, čo mi unikalo celé roky. 

  Médium je zviazané so Zberateľom.

  Moje schopnosti sú späť, lebo je späť on. Môj Zberateľ...

  Stála som tam ako svätý za dedinou, ktorému práve odstrihli svätožiaru. Beztak bola bezcenná, len provizórne zmotaná z drôtu.  Naprázdno som  habkala ústami. Chvíľu sa mi nesnažil pomôcť a nechal ma vyčvachtať sa v tom bahne vlastných tajomstiev a klamstva, s ktorými on obetavo, pokorne a z lásky ku mne bojoval celé roky ako s veternými mlynmi.  Možno čakal, že začnem prosiť o milosť a o pomoc. Nečakal. Poznal ma pridobre. Obaja sme za ten čas natoľko zracionálneli, že obdobné citové výkyvy vieme spracovať rýchlejšie a efektívnejšie. Aspoň navonok. Aspoň Adam určite.

  - Teraz ide o to, koho alebo čo skôr, budeme zachraňovať. Je naivné si myslieť, že sa nás to netýka všetkých. Mňa, teba, Lili aj...jeho. – vypľul trávu a s dôverou sa na mňa obrátil.

  Bola som mu za ten pohľad povďačná.

domiceli