OUAT - Pešiaci medzi prstami... 47.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

47. kapitola

U anjela

      - Už otvára oči! Ahaho, pozrite sa, už otvára oči! -

   - Ticho! Potrebuje pokoj...a ticho! –

   - ...kňaza... –

   - Čerta starého!...Ticho  a basta!... –

   Útržky slov a viet, spola nezrozumiteľných, akoby rozmazaných, sa vírivým pohybom točili okolo Gastonovej ťažkej hlavy. Nie a nie zastať, rozostriť sa. Prekliaty kolotoč...

   - Stoj! Stoj... -

   - Ticho, tíško... – čísi chrapľavý, súcitný  ženský hlas sa mu prihováral odkiaľsi zďaleka.

   Patril vcelku mladej žene. Keď pootvoril oči, uvidel ružové svetlo so zlatou aureolou okolo.

   - Anjel... – zašemotil nečujne. – Snáď nie som v nebi ?! -

   „V pekle! Tam patríš... Dlho si kráčal, dlho, ale konečne si v ňom... Vitaj, pešiačik! Vitaj v samom pekle, na samom dne! Úplne dolu... v prachu...“ čertil sa Loničov starý známy jedovatý  vnútorný hlas. Akoby ani nebol jeho. Cynický, sarkastický. Snažil sa ho ignorovať.

   - Aj v pekle sú anjeli? – vydýchol ružovému stvoreniu do príliš blízko naklonenej tváre.

   Žena sa oviala. Stuchnutý, horúčkou zosmradnutý dych jej nebol po vôli. Okolo nej sa rozprúdil živý šum.

   - Hovorí!... On hovorí!...Konečne...prehovoril... -

   Kvílivé hlasy utekali od neho, iné sa zas približovali ako kyvadlo na hodinách, raz tu, raz tam, raz blízko, raz vzdialene. Svetlo nad ním potemnelo od tvárí naklonených mu nad hlavou. Chcel sa podvihnúť, no pravú polovicu jeho tela preťala ostrá bolesť ťahajúca sa zľava.

   - Vaša ruka, - povedala ticho, akoby nenápadne žena. – A tu je moja ruka, - bojazlivo ju jemne  mužovi vsunula pod šiju s úmyslom podržať mu  horúcu, spotenú hlavu, aby sa mohol aspoň napiť.

   - Kde je... –

   Naliehavú otázku prerušil dúšok vody, ktorý uviazol Gastonovi v hrdle. Spuchnuté podnebie nedovoľovalo prehĺtať, akokoľvek bolo telo dehydrované a smädom zúbožené. Chrapľavo sa rozkašľal ofŕkajúc všetko navôkol a znova zacítil nepríjemnú páľavu v pravej ruke. Vynorila sa mu spomienka na zabudnutú nevytiahnuteľnú triesku. Nadvihol ruku nad tvár. Bola celá pozababušovaná do akýchsi handier. Mal pocit, akoby mu niekto do nej zvnútra neprestajne bodal, akoby mu svaly rozožierali drobné ostré čeľuste. Bolesť so svrbením sa už nedala vydržať. Bezmyšlienkovito odmotával kusy handier, strhával listy a šnúrky stvrdnuté zaschnutou krvou a napojené páchnúcim hnisom, a keď odtočil poslednú špinavú pokrývku a uvidel skoro do pol lakťa sčernievajúcu opuchlinu, začala ruka skutočne bolieť.

  Zo deväť vyhúkaných tvárí v tom momente iba nemo, nasprostasto hľadelo na utrpenie, čo sa mu dralo s triaškou z tváre.

   Gastonove oči sa začervenali od potláčaných sĺz, do šera vyceril zuby stisnúc ich od bolesti a prepustiac cez ne:

  - Kde je...kráľovná ?! –

  - Máme iba pijavice. Mysleli sme, že tie skôr pomôžu... Ale nechceli cecať, potvory. Ani sa im nedivím, keď zbadali tú ich ruku... -

   Mocoval sa hodnú chvíľu v snahe posadiť sa, ale nikto z prítomných nehrnul sa mu pomáhať. Báli sa jeho hnevu. Konečne donútil svoje telo sadnúť si, ešte raz si neveriacky prezrel svoju zohyzdenú ruku a vzhliadol na prítomných s tou istou otázkou.

   Tmavú kuticu  osvetľovalo len chabé svietidlo zavesené a dožívajúce na stropnej hrade. Okná potiahnuté polopriesvitnou blanou z akýchsi čriev prepúšťali len málo svetla a cez zle utesnené dvere vťahoval sa dnu po prúdoch ostrý, nepríjemný, studený vzduch nesúc si ako batožinu zápach maštale a slepačincov, čo pozbieral cestou k dverám. Tri veľké, nedbanlivo poutierané stoly obkolesovali rady jednoduchých, dosť opotrebovaných lavíc, kde-tu pokrytých zvyškami ručne tkaných koberčekov z nekvalitnej, inak na nič súcej vlny.

   - Táto krčma patrí mne, – ozval sa z rohu do ticha ženský hlas. – Ja a moja sestra, jej muž a švagriná s asi troma deťmi, ich stará mať a prababka so synovcom zo siedmeho kolena, jeho ženou a jej nevlastnou sesternicou a prabratrancom, ktorý je tu so svokrovcami, testinou svojej družky a malou neterou, aj s jej mamou a otcom jej dvoch nedonosených bratov, čo si sem navyše priviedol aj svojho senilného dedka a jeho kamaráta chovanicu, akoby sme nemali aj svoju pastorkyňu, slúžku a čeľadína, sa tu pekne sami o toto všetko staráme. Aj krčmu vedieme, naozaj, nikto nám nepomáha. Čo si dogazdujeme, to máme, aj miesta ešte nadostač, napríklad hen sme ubytovali tie tri pijavice, čo sme na radu prababky nalovili v močiari. Ale vy tu nemôžete zostať... – dodala dôrazne.

   Gaston uprel na ňu prosebný pohľad.

   - Naozaj nie, neproste ma...Vy nie. Vy potrebujete funduvaného lekára, prosím ich pekne. -

  Zúfalý ubolený muž si ľavou rukou zaclonil oči a pozorne si premeral pôvabnú statnú a hlavne ráznu krčmárku. Dlhé, ako zhorené obilie vlasy prisilno spletené do vrkoča a tuho stočené na vrchu hlavy, robili jej tvár ešte ružovejšou, než bola v skutočnosti. Chudobné, ale pomerne čisté oblečenie povyšovalo ženu na princeznú v obkľúčení nekonečne dotieravej rodiny a slizkých prepitých korheľov. Jej zrobené prsty sa nervózne prepletali jeden cez druhý v rozpakoch, do ktorých Gaston krčmárku svojím dlhotrvajúcim, neostýchavým pohľadom a zamyslením sa voviedol. Preto radšej začala znova naliehať.

   - Myslím si, pokorne, že už ste dosť silný na to, aby vás mohli odniesť, prípadne odviezť, ako bude nutné a potrebné, hen, do najbližšej osady. Tam vám bývajú umnejší ľudia. Aj zelinky poznajú, aj im tam rastú. Isto vám pomôžu... – poošívala sa trochu, nabrala odvahy od pritakávajúcej rodiny a rýchlo, aby ju náhodou neprerušil, pokračovala.

  - Keď ste sem, totižto pred  štyri a pol dňami ráčili boli dopadli... privliekli  sa ako zašliapnutý had, na môj pravdu, vyzerali ste skoro ako mojej nevlastnej sestry bratranec z maminej strany, čo skočil pod dedkov mlyn, keď sa spolu s jeho vnukmi pri babkinom výročí nedožitých asi stoštrnástych, alebo stopätnástych, Krista nepamätáš sa na ten deň?!  ...jáj ty si tam nebola, teda ja sa dobre pamätám, lebo naša baby bola najstaršia zo všetkých sestier starej kmotry, čo mala s prvým mužom, s druhým mala potom dvoch synov, ale tí sa už neoženili, len jeden mal decko, ale tú jeho prespanku sme veru do našej počestnej, aj už pravda dosť početnej rodiny nevzali a malé aj tak skoro pošlo, len do takej plytkej hliny sme ho ráčili, jamu sme moc nehĺbili, aby do nej ten bratranec nepadol, lebo jednu nohu ťahal za sebou a podkýnal sa a hoci mal aj sestru, čo ho večne podopierala a s tou som si rozumela, velice dobre sme spolu aj vychádzali, aj pred dom, aj z maštale, ako prišlo, ale jej mati nám nepriala, praj jej odoháňam ženíchov, mohla som si aj ruky v bok podoprieť od jedu, ona nemohla, lebo, pravda, podopierala toho svojho brata a on aj tak spadol pod tie kamene, dobreže ju nestiahol so sebou a nebyť paholka, čo bol tiež prespanča dcéry mlynárovej švagrinej, čo sa privydala kdesi až za chotár a toho tu spátky ujcovi vyslala na kost, no nebyť jeho, je po ňom. A keby ste videli ten jeho ksicht, teda toho bratranca, čo sa bol skopŕcol medzi kamene, no čo vám poviem, s poníženým odpustením hľadiac na vás, ničím vás nchcejúc uraziť, jak by som ho včul naskutku videla pred sebou, teda tak ste mi pripadali, keď som vás tu pred štyrma, alebo je to už päť dňami videla. Strašne biedno ste vyzerali. Aj čil tak vyzeráte... Jój, nehľaďte že na mňa tak, ešte ma urieknete... A za čo? Za moju dobrotu? Za milosrdenstvo? No, za čo na mňa tak hľadíte, oka nespustíte, veď ja by vám aj posledné dala. Dala by vám...dala. – rozplakala sa krčmárka. Spľaskla rukami, ohla sa dozadu, akoby sa chcela vyhnúť pohľadu klátiaceho sa muža.

   - Pred pol týždňom vravíte?! – vytasil Gaston hlučne svoje zdesenie.

   - Hej, verabože, tak je, tak. Najmenej päť a možno aj šesť dní ste preležali v horúčke... To tá ruka... Blúznili ste, aj zo sna vykrikovali ako moja svokra, teda mať môjho prvého muža, buď mu zem ľahká, aj jeho bratom, čo sa nedožili ani matkinho a ani tatkovho pohrebu, lebo ten ešte žije. On neni taký labilný ako jeho deti, to tie, čo splodil, lebo mal aj nevlastné, vyženené, ale pokapali jednako. Dajaká pliaga ich zmietla vedno... Jedno po druhom, po druhom tretie a štvrté s piatym naraz. Ani šieste nezostalo, lebo ešte nebolo na svete a ani neprišlo, vykapalo ešte v tele, tam zhnilo a strašnú galibu matke spôsobovalo, rozkladajúc tam svoje nenarodené ručičky a nožičky a trupček, plesnivejúc a na smradľavé tekutiny sa meniac, asi ako tá vaša ruka... Tak tá svokra strašne kričávala, doslova revávala. No, ukážte deti, ako sa reve, ukážte ujovi, nech sa vcíti do nás, úbohých poddaných. Aj vo dne revávala, aj v noci revávala. Presne takto! Keby pri nej neni jej vnúča, teda moja najstaršia... Hej Onufa, kde si? Kde sa motáš? Nože sa poď ukázať ujovi... Ona vám pri nej spávala a držala jej ruku, hľa túto malunkatú ručičku, aha... aha aká len je dohryzená a už koľké roky uplynuli odvtedy. To na papu... na ústach jej ju držiavala, aby sme celá rodina a najmä ten najmenší, posledný, slabunký, šak som po ňom, benjamínkovi najsammenšom, ďalšie ani nemala, aby sme spávať mohli. Aj vy ste tak kričali...no... -

   Mladá žena na chvíľu zaváhala.

   - Volali ste... prepáčte, je mi to smiešne, tak veľmi smiešne ste blúznili... no..volali ste kráľovnú a potom ešte nejakú vílu, no, pravdu povediac samé ženské ste zvolávali, až sme sa červenali a skoro aj vám na tú papu... ústa tú jej malunkatú ručičku položili, ale uznajte, zvedavosť bola väčšia, viete, tu ďaleko od ľudí sa jeden noviniek moc nenadovyzvedá, len leci-kde niekto sem zájde, ale viac troví ako vraví, tak sme aj vás nechali. Takto sme si všetci pekne, ja a moja sestra, jej muž a švagriná s troma deťmi, ich stará mať a prababka so synovcom zo siedmeho kolena, jeho ženou a jej nevlastnou sesternicou a prabratrancom, so svokrovcami, testinou svojej družky a malou neterou aj s jej mamou a otcom jej dvoch nedonosených bratov, ich senilným dedkom, jeho kamarátom, chovanicou, slúžkou a čeľadínom posadali a počúvali. Ako na kázni. Ticho sme boli. – zmĺkla aby dodala svojim slovám váhy.

   - Kde je kráľovná ?!... -

   - A fakt nechcete radšej tie pijavičky?... No tú ste najviac volali, ale potom aj nejakú Bertu, hej, hej Bertu a Tomiku a aj víly ste spomínali.. .lesné nejaké divožienky azda, jak vás nakopali do... no, ale nikto sa nezasmial. Veru, na môj dušu nikto sa neodvážil, takému pánovi sa rehotať. My sme poriadna rodina... Aj sme si pomysleli, že to vás nebodaj takto Gosťo so svojimi pomarančovými kumpánmi dokaličil. Už od minulej zimy sa premáva naším krajom a kála všetko, čo mu príde do cesty a smrdí Gregorom II... aj vy ním smrdíte, verte mi, ja mám na vône dobrý čuch. Som krčmárka! Musím vedieť, ktoré víno je zrelé, ktoré skysnuté, do ktorého je naš... našťastie len voda doliata, veru, čuch musím mať hodný. Aj mám. -

   - Kráľovná... – zašepkal Lonič takmer nečujne a zosypal sa na drevenú pričňu. – Odpusť mi Ionesa, odpusť, nehodnému služobníkovi... Nedokázal som ťa ochrániť! Ani teba som nedokázal...dostať....z nebezpečenstva... –

   Skupinka ľudí si začala priťahovať lavice, v domnení, že príbehy idú pokračovať, ale krčmárka ich razom zrušila a prísne pozrela na muža v poslednom rade. Ten vstal.

   - Je čas ísť. Prv než sa celkom rozvidnie. Potom to už nepôjde nenápadne... mohli by nás zbadať a aj...- nedokončil a zamračene pozrel na Gastona, muža, čo pre neho znamenal prácu navyše, oštaru a koniec zábavy, pri horúčkovitých preslovoch počas posledných dní. Budú aspoň spomínať.

   - Odvezie vás dolu. Do dediny, medzi ľudí... Tak sa pohnite. Tu mi už nehnite... – vstala i krčmárka a odvrátila hlavu, aby nevidel smútok, ktorý na ňu doľahol.

  Tak málo rozptýlenia je na lazoch...

  

Domiceli, Fra Vargelico