RUMBELLE - Depozit krídiel 4. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

4. kapitola

   Vďačne na ňu pozrel. Aspoň si myslel, že to tak vyznelo, ale podľa toho, ako rázne zozbierala zvršky okolo neho, čo tam zavčas rána po príchode nahádzal a s funením ich odniesla k pračke, v tomto byte hučiacej snáď večne, sa to veľmi vysokým percentom vyhodnotiť nedalo. Stiahol sa, keď prechádzala okolo, aby vykázal aj nejakú tú dobrú vôľu spolupracovať.

  Slnko mu už pražilo na hlavu, nútilo silnejšie žmúriť, linoleum balkóna sa začínalo plniť kôpkami natriedeného „odpadu“ a sám bol čoraz nervóznejší, lebo stále nenašiel, čo hľadal.  

  Nahol nos k rukávu bieleho trička. Potreboval konečne pocítiť niečo príjemnejšie, než humus, čo už pár hodín premieľal pomedzi prsty a zamestnával ním svoje konšpiračné teórie, o ktorých musel mlčať, až mal pocit, že má bariéry aj sám v sebe, to preto sa nedokáže dopracovať k nejakému uspokojivému výsledku.

  Vtiahol vôňu.  Jej aviváž nesklamala. Neriešila, čo perie, dupačky či montérky, "schovatý-neschovatý IDEM",  jeden a ten istý sajrajt na zmäkčenie. Voňal ako bábätko, čo by nebolo také hrozné, ale nanešťastie mu to prinieslo inú asociáciu, než čakal...

  

  - Ty mi furt pripomínaš deculo. Také to úplne malé, tučné, mäkké a chutné, čo sa bezmocne trepe ako taká húsenička... – zakutrávala si Zelena, občas rodovo infantilne nariedená, nos skrz tričko do jeho pupka a jej červené zelektrizované vlasy bláznivo lietali nad ním. Skúšal prstami preplávavať pomedzi ne a prachové čiastočky nájdené lúčmi slnka, hoci pridobre vedel, že o chvíľu si ju za ne radšej pritiahne hore k tvári a nechá sa zasypať nimi aj výčitkami, že jej ani tú trochu radosti z dementného zňuchávania sa nedopraje. Zatiaľ si môže naivne trepať stále to isté dookola a štekliť ho stále sa zväčšujúcimi okruhmi okolo preliačiny, nenápadne sa stále viac približujúc k aktivácii epicentra budúceho elektrického výboja.

  -  Moja mama vedela, ako milujem týchto tvorčekov...- nenápadne sa presunula až kdesi ku skladovým priestorom elektrárne. Prižmúril spokojne oči.

   - ...večne ich ťahala k nám... od susedov a mne potom nadávala, že mali tie mňamkové vyduté brušinká zababrané od môjho rúžu...si myslela, že sa dám nalomiť a konečne sa tiež usadím. – vynorila sa na okamih spokojná so svojou nekalou rozviedkovou činnosťou v tomto pre ňu sakramentsky strategickom podniku, lebo biologické hodiny, svine neprajné, neoklame, ale vidiac, že jeho strážna služba za viečkami so spokojným úškrnom si len lebedí a doslova si užíva doobedné živé vysielanie, neostýchala sa v ňom pokračovať. Prijímanie pod obojím...

  - Leda tak uležím...- otierala sa mu o čisto vypraté tričko a bolo jej šuma-fuk, koľko farebných čmúh na ňom zakaždým nechá.

  A že nechávala statočne. 
  Bolo mu ukradnuté jej "nenápadné" zňuchávanie sa, lamentácie a nemienil sa spolupodieľať ani na žvástoch o usádzaní sa a prirodzenom klonovaní dvoch stratených existencií, akými boli oni dvaja. Slovne ani fyzicky.  Tváril sa, pokiaľ to šlo, neutrálne, ale dával si radšej sakramentsky bacha, a keď ho už štvala, skopčil reakcie divej zvery a zatiahol ručnú brzdu. Hovno, hovno, zlatá rybka, akvárium nebude! Zapálil si ostentatívne cigaretu a zmizol k oknu, alebo na vecko. Dokonáno jest...

  - To je zas tej sprostej nadržanej šľapky? – letelo ružové sako veľkým oblúkom späť na balkón, jednoznačne a bez kompromisne  vyradené z procesu očisty.

  Rozhodila mu zopár kôpok. Nádych – výdych. Rozhodol sa ustáť to diplomaticky.

  - Nevyšiluj. Neviem, komu patrí. – vytiahol zo zadného vrecka zmačkané cigarety, jednu vložil do úst a nechal tam visieť.

  - To vyznelo povzbudivo. Mám sa tešiť na nejakú tú novú samičku - čakateľku na obrúčkovanie? – približovalo sa od chrbta, nahlo sa to cez neho a vyzdvihlo si letiaci artefakt späť do  starostlivosti svojej priaktívnej leteckej spoločnosti.

  Párkrát sakom praskla, vyrovnala fazónu, odtiahla od seba, lebo pach a vonkajšie prídavky mu stŕhali body za umelecký dojem.

  - Jasné, táto bude drobná, útlejšia...- vyskakovalo z nej hodnotenie, ktorému sa začínala nečakane usmievať. - ...bez vkusu, chuderka... – uzavrela.

  Zvrtol sa k vysielaniu vzadu v kuchyni a prižmúril oči. Z úst mu vypadla cigareta. Prekrútil telo a skúsil,  čo najrýchlejšie vstať a zmocniť sa „lietadla“. Žena dnu sa konečne skutočne rozosmiala na plné ústa a skryla zvršok za chrbtom.

  - To by sa ti páčilo...Figu borovú! Dám ti ho, až keď mi o nej povieš viac...! - cúvala k dverám, zrejme sa dobre baviac.

  Zamračil sa.

  - Nič viac nie je. Ti vravím, že nemám tucha, koho to je. – skúšal ju oklamať hrou na pomýlené strany, ale vyspatá bola o krok obratnejšia ako on, čo už nezažmúril oka viac ako je prípustné a zdravé.

 - Informácie, lebo ho šmarím do pračky...- zastrájala sa blbo a klbčila s takou vervou, až sa vážne zamyslel nad jej zdravým rozumom.

  - ...ti už ...asi mlieko tlačí na karbit, drahá sestrička...ale ja ti nič...nepoviem...navaľ sem to sako, je to dôležité, dočerta! – kymácal sa nekoordinovane a neúspešne.

  V boji so súrodencom prehrával na body čoraz viac. Asi bude treba zmeniť taktiku. Skúsi.

  – Dobre...priznávam, bez mučenia...malá, hnedovlasá študentka a teraz mi ho navaľ! – zakvačil sa doň s úmyslom neprehrať už ani slovom.

  - Študentka? Chceš povedať, že si konečne presedlal od radodajok k seberovným?! – povolila žena vykmásanú obeť a natrčiac mu ju, dívala sa už na zvršok, ktorému pozorne prehľadával vrecká s väčšou dávkou rešpektu, dokonca sa zdalo, že aj obdivu.

  Nemal výčitky svedomia, že jej klame. Že sa mu pred oči dostal zrovna obraz dievčaťa, ktorému v noci asi zachránil život, bola náhoda. Ozaj. Kde asi bude? Ako jej je? Čo ho to má čo trápiť...

  - Kedy mi ju predstavíš? – narovnala stále veselo naladená žena límec saka, akoby sa už rozprávala priamo so švagrinou čakateľkou.

  Pozrel na ňu spýtavo. Zahájila ústup.

 - Dobre, dobre, veď nerýpem. Len som sa na okamih potešila, že si konečne dostal krapet rozumu a konečne bude u nás pokoj. Prepáč! – rozhodila rukami a šla to dorozprávať pračke.

  Osamel so sakom. Určite nebolo tej, komu ho pred sestrou venoval. Takýto nevkusný brak by to dievča na seba zaiste nedalo. Paradoxne si nevedel vybaviť, čo vlastne na sebe včera v noci malo. Blúzku? Len blúzku? Holé nohy, to iste. Tak potom kraťasy. Sukňa. No musela byť riadne krátka, keď z nej si nepamätá vôbec nič.

 Smrad, čo šiel zo saka ho však odnavigoval smerom k sestre.

  - Však budeš taká zlatá a vyperieš ho. Je to...moja chyba, že skončilo takto. Nepatrí sa, aby som jej ho vrátil...v tomto stave. – žmurkol sa segru a skúsil tiež úsmev.

  Za to všetko, čo pre neho robí, si túto milosrdnú lož zaslúži. V dvojitej porcii. Keď jej to robí radosť. Nemohol si nevšimnúť, ako pookriala. A Zelene predsa tiež nebude dávať zasraté sako.

  - Až keď mi sľúbiš, že s touto to už neprepískneš a vydržíš sekať dobrotu. – natrčila na neho prst, premýšľajúc však už skôr o tom, na koľko to čudo oprať, aby ho nebodaj nezničila.

  -  Dva prstočky do nebíčka, neoklamem andelíčka...- odmprovizoval malé decko.

  - Ty buď rád, že toho andelíčka pri sebe máš a vždy ti drží oblak po ruke... A hybaj už spať, nedá sa na teba dívať. A ten bordel na balkóne si upraceš, aby si vedel! – strčila sako do vedra s predpierkou a priliala čosi na škvrny.

Vystrúhal urazený ksicht.

 - Ten bordel, je moja práca! Vyprosujem si... -

 - Vyprosiť si môžeš akurát tak to, že smieš dnes dopiť kakao po malom. Ty starý mlso! Nemusíš mu ho tajne kradnúť. Aj tak... zas nič nechcel. Vždy je taký, keď ho niekto nasilu ráno zobudí. Ešteže sa mi podarilo ho zas uspať. – usmiala sa na neho s trochou pochopenia, aj výčitiek v jednom.

    Bol rád, že ju má. Čo by bez nej robil.

domiceli