RUMBELLE
Depozit krídiel
2.
kapitola
Žmúril do skrkvaných roliet. V krku mravčenie
z príliš vykrútenej hlavy. Pri každom sebe menšom pohybe inzultovaný
vlastným pachom podpazušia. Ale neriskoval vytiahnuť stŕpnutú ruku z chumáča
vlasov. Zapadla by do prevaleného bezfarebného matraca a ani Boh by ju doobeda
už odtiaľ nevydoloval. Panoptikum biologických katastrof. Zatajil dych.
Ten vedľa neho bol konečne pravidelný. Ešte
sa zbaviť nahého stehna, čo mu nešetrne kempuje skrz slabiny. Zrušil neznesiteľného
podpažového snajpera a opatrne prehodil kus plachty z vlastného cez cudzie
obnažené telo. Zafungovalo okamžite. Žena čosi zašomrala, odkopala sa
a našťastie prevrátila na svoju stranu postele. Bol slobodný.
Ešte keby ten pridrbaný rošt tak nevŕzgal. Asi
si zapamätal skladbu noci a spustil replay. Žena sa však už ani nepohla. Celú
noc sa ani nepohla. Ak si dobre pamätá, alkoholový doping ju vyradil hneď v
prvom kole. Znechutene skonštatoval, že
odtiahla do depa, nechajúc šoféra na
trati. Postávať... Tento monopost už mal opustiť dávno. Neskoro je plakať nad
rozliatym...fuj.
Chvíľu postál nad posteľou a bol rád, že
je ešte tma a jeho tieň je tiež na jeho strane. Zo ženy sotva trčala
doprefarbovaná štica, ako prezreté fontánky horúčavou olúpanej kukurice, ostatné
pohltil tmavý povlak.
Popamäti našmátral vlastné zvršky a nahádzal
ich na seba, prehrabol polodlhé vlasy. Spomalene vytiahol bundu spod znôšky
iných šiat a vytratil sa z prehriatej izby.
Smrad v medzidverí nebol o nič
prijateľnejší, ako ten, ktorému práve pribuchol dvere pred nosom.
Z toalety na konci chodby sa ozývalo striedavo zvracanie s akýmsi asi
prostaticky naladeným introm. V poslednom čase všetko vnímal skrz prizmu
hudby. Už ho to začínalo štvať. Ešte prekročiť muža natiahnutého cez celú
medzichodbičku, čo si tiež niečo dirigoval pred nosom so zvyškom vyhasnutej
cigarety. Hlavu mal zasnívane zaklonenú na hrudi v kúpeli slín a v momente,
keď ho zasiahol svojím tieňom, ušiel sa mu baladicky podfarbený, precítený prednes, ako epitaf ďalšieho,
dnes ešte neuznaného umelca.
- ...táto izba je preplnená výparmi lacného
vína a vôňou semena polepeného na ohorkoch cigariet...- “ Amen.
Prevrátil oči. Ak ten chuj ešte spomenie „občianku
ošľahnutú vetrom barového ventilátora“, prisámvačku ária z konca chodby tu
nebude na rannom playliste jediná.
Cintorín v hube priam volal po výplachu
a bolo mu jedno, z ktorej strany príde.
Snažil sa nestúpiť budúcemu nositeľovi
Nobelovej ceny za literatúru na práve umretú ruku. Zvyšok, ako si všimol, ešte
stále tlejúcej cigi mu akiste o pár sekúnd pripraví ďalší zo zázrakov
zmŕtvychvstania. Už vedel, ako to
sakramentsky bolí a to on, nenosí kovové opätky. Skúsil pomykať prstami na
zranenej ruke, ale bolesť mu to raz-dva vyhovorila a strelila zvyšku
zdravého rozumu facku za nápad. Bol jej svojím spôsobom vďačný, že vôbec nejaký
našla.
Až chlad svitania bol k nemu
milosrdnejší a konečne mu napľul do tváre trochu čerstvého vzduchu.
Rozotrel si ho s nadšením a s ešte väčším nastavil obe líca
znova.
Nesmie však strácať čas. Mliekari už
vyrážajú, technické služby im robia predvoj. Čo ak príde neskoro.
Tak ruky na bradavky a „maratón“
v priamom prenose. Sotva mu stačil dych. Hrmot smetiarskych áut
zaparkovaných na hlavnej ho ešte dakus popohnal. Našťastie sú vo vedľajšom
bloku. Má nejakých pár minút...
Precitla. Kanyla v ruke sa jej osobne
chcela predstaviť. Už-už kývala na pozdrav. Radšej vrátila ruku pozdĺž tela a vtiahla
nutkanie v nose len jeho pokrčením. Zelenkastý odtieň izby vôbec nepôsobil
upokojujúco a to už po toľkých hospitalizáciách mohla mať pomerne slušnú
rutinu v obdobnom byvakovaní. Nemala. Obťažovalo ju to. Čím bola staršia,
tým viac.
Už sa nepatrilo šmýkať sa po chodbách v návlekoch,
ani hrať sa s vydrankanými striekačkami na ďalšiu mimo kalendárovú Veľkú
noc. Pobyty sa stávali z roka na rok nudnejšie. Menili sa len počty
infúzií. V poslednom čase ich ani nerátala. Jedno vrecko hore dolu. Mrkla
na posledné, práve vytláčajúce ďalšiu kvapôčku do tenkej hadičky.
Otočila hlavou radšej k stolíku. Iba
pohár. Bez vody.
Ešte chvíľu váhala, či privolá sestričku,
alebo sa pokúsi zas zaspať. Otec už iste narobil paniku, pravdepodobne sedí odpálkovaný
na recepcii a čaká na službukonajúceho lekára s klasickým scenárom: „Prečo
zas? Dokedy ešte?! Čo niečo nerobíte?!“ Replika dva: „Všetko máme pod
kontrolou. S astmou sa dá žiť. Treba byť len zodpovednou...“
A je to tu! Bude treba nachystať spoveď
o nočnom návrate, navyše pofidérnymi priechodmi, kvázi skratkou. A potom
lekcia o zodpovednosti, ponocovaní a... alkohole. Došľaka. Akurát
dnes musela odkväcnúť! Prečo ju ten hňup tak vytočil, že sa neovládla a ixla
okrem svojho prídelu aj kokteil, čo si Ruby prácne šanovala, aby v podniku
bola za dámu. Tekuté svinstvo. Skoro ju prizabila. Najmä vyčíslením jeho ceny.
Pánabeka...to bol iný level... Toto sa bude ťažko vysvetľovať. Zaregistrovala
erárnu košeľu. Ani na vešiaku nič z jej vecí... Veru ťažko.
Zvolila akciu sestra. Nech vie do čoho ide,
kým k nej vpustia otca.
A predsa už nebola prázdna. Ranná zmena
gumovala stopy včerajšieho večera. Nevyspatý chlap šimoril vypelichanou metlou
chodník, v snahe rozmazať zvratky a nahrnúť všadeprítomný odpad ku kontajnerom. Kým
prídu smetiari, zmizne, nech si šomrú koľko chcú, on to do igelitových vriec
nazad pchať už nebude.
- Sprosté mačky, sku...- zasŕkal namiesto
zvyšného zostavenia profilu páchateľa každé ráno rozbordelovaných vriec s odpadom, lebo mu z úst skoro vypadla zle prilepená cigareta.
Stihol pribehnúť a ponúknuť ho svojou.
Poslednou, ale účel svätí prostriedky.
- Ser na to, Sam a urob mi službičku. Večer
som si nechal vzadu v sklade bundu. Nechcem sa šéfovi moc ukazovať na
oči...vieš, trochu sme to zas pretiahli, bude lepšie, keď ma zjatrí až
večer, keď vychladne...- ošíval sa a kopal adresátovi do metly.
Zarastený chlapík zažmurkal svojimi prasačími
očkami. O čo je on horší, ako tento tu? A predsa, tento tu noc, čo noc „preťahuje“
a on zametá grcky.
- Zabudol si si tam riť babkinu. O čo zas
ide?! – skúsil vyjednávať.
Keď sa už tento tu ošíva ukázať sa šéfovi na
oči, to nebude len nedodržanie prevádzkovej doby a pokútne karty v sklade.
A jeho tu majú za vola?!
- Ok,
mám tam tržbičku. Dakus viac sprepitného. Šak vieš. Dostaneš odškodné...- potľapkal ho po
pleci a frnkol do vyťahanej červenej čapice, čo z debilka robila
dvojnásobného debila.
Drgol ho predávanou metlou a znechutene sa
poslušný plazil do útrob stuchnutého baru.
Málo času. Uchytil prvé poloprázdne vrece,
vysypal jeho vnútro, vyvrátil na čistejšiu stranu a napchával dnu to, čo
Sam už zmietol ku kontajnerom. Stihol skoro všetko.
- Mrte vtipné! – tresol napajedený chlapík
dverami a natrčil mu dámske sako. – Toto ti chýba? Akože skalp?! – šmaril mu
ho, ledva ho zachytil. – A pozdravuj Koru. – odpľul si bokom.
- Patrí Zelene kámo! Zoznámim ťa?! –
pritiahol si k nosu úplne cudzí zvršok a tváril sa, aký blažený
pocit v ňom vyvoláva vťahovať jeho puch do svojho končistého nosa. Bohvie,
ktorej zo zákazníčok patril. Ale funkciu maskovacieho manévru splnil dokonale.
Daruje ho Zelene, namiesto ospravedlnenia, kam zas ráno zdúchol.
Odcúval nadávky, aj nechápavý pohľad, prečo
miestna pomerne známa „úspešná firmička“ odchádza s vrecom odpadkov...
domiceli
od ďalšej Rumbellovky som moc nečakala, ale toto je mega dobrá kapitola!! :) ak bude taký aj zvyšok, budem poslušne čítať :) fakt dobré toto!! :) ale nemäkni prosím :D
OdpovedaťOdstrániťSuhlasim s Majkou! Tato bola ako delo :D
OdpovedaťOdstrániťchvíľu som polemizovala, či to bola Zelena, ale evidentne bola :D
OdpovedaťOdstrániť