RUMBELLE - Depozit krídiel 1. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel

1. kapitola

     Tma jej nevadila, ozvena krokov však hej. Iritovala ju monotónnosť, akou sa ohlasovala a sprevádzala ju bez pozvánky i schváleného povolenia. Uvedomila si, že zvýšenie rýchlosti by len zbytočne prezrádzalo strach a predstava, že ju pravdepodobne aj tak nenechal vracať sa domov samú a kdesi za pätami jej robí nenápadný tieň v nádeji, že si to pred vchodom rozmyslí a vezme ho zas na milosť, dovolila jej kráčať pomerne pokojne. 
  Nikdy! Už nikdy viac. To, čo dnes predviedol, jej nadobro stačilo, aby vymazala všetky imaginárne siete, v ktorých figurovali jeho oči. Hadie, sliedivé, pažravé...Už sa nenechá znovu nachytať.

  Predsa len pridala do kroku, ozvena do taktu. Kovové podpätky vyludzovali v spojení s chladným asfaltom tlmené tóny.  Ktosi kdesi otvoril kontajner, tresol poklopom aj dverami zadného východu. Čosi popri stene prebehlo. Zašuchotali odkiaľsi priviate listy a skrkvané papiere. Z preplnených kontajnerov sa každým závanom vetra katapultovali zle ukotvené odpadky. Puch začínal byť neznesiteľný, otravný, doslova obťažujúci. Už teraz dýchala trhane, opatrne, aby ho nenasala priveľa. Tento úsporný systém jej spomaľoval chôdzu. Zdravý rozum zrýchľoval. Nepáčilo sa jej to. Hlúpa skratka! Už nikdy viac! Koľkokrát si to ešte povie?!

  - Ty musíš byť totálne mignutá...- precieďal medzi zuby vychudnutý mladík, kolenačky šmátrajúc na zle osvietenom mieste okolo kovovej rohožky po čomsi, čomu sa  znudená, pôvodného make-upového náteru tejto noci už zbavená dievčina, prilepená k verajám, len mdlo vysmievala.

  - Vajgel ako vajgel. – prerolovala lopatkami po zárubni a venovala sa svojim obhryzeným nechtom.

  Pritiahla kôpku kníh a skrípt k hrudi, sklonila do nich hlbšie hlavu a snažila sa nenápadne preplachtiť okolo párika. Nenápadne však nekorešpondovalo s výkrikom, ktorý sa ozval, keď chlapovi, čo sa priveľmi rozťahoval rukou po úzkom priechode medzi domami prišliapla hánky.

  To, čo následne povedal, bolo viac ako vulgárne, tým pádom jej nestál ani za ospravedlnenie sa. A nestál oň zrejme ani sám. Nadskakoval od bolesti, triasol rukou pred okamihom prišpendlenou o špinu podložia ako zle vypreparovaný motýľ k polystyrénu budúcej zbierky, čo ešte nezabudol, na čo má krídla.

  Jeho doteraz apatická priateľka, to však videla inak.

  - Tak pŕŕŕ, slečinka. Niečo môjmu kamošovi dlžíš! – zastala jej cestu a takmer sa nosom prilepila o ten jej.

  Páchla alkoholom a akosi sladkasto. Jasné. Mariška. Možno aj čosi viac. Možno menej. Vyzerajú obaja skôr ako bezďáci a zrejme aj to, čo po zemi naháňajú bude nedofajčená cigaretka. Ešte pár ťahov k dobru...ktovie?!

 Obzrela možnosti, ale tých pár centimetrov, čo jej žena nechala z oboch strán, nestačilo na pretiahnutie sa a už vôbec nie na útek. Aj keby ju zvalí, neprekročí ju a váľať sa s nejakou zhúlenou dievčinou v zapadnutej ulici, na to dnes nemala chuť.

  Inštinktívne sa obzrela, v nádeji, že ako predpokladala, ju iste... hej, jej bývalý frajer pozoruje a práve priskakuje na pomoc... Figu borovú!

  Za ňou stál vztýčený chlap. Už doskackal. Polovicu tváre v dlaniach, ako sa snažil pripáliť si cigaretu. Zrejme našiel, čo hľadal. Ju nikto nenašiel. Teda aspoň Gaston určite nie. Sviniar. A že gavalier! Nechá ju ísť o polnoci samú. To sa zas vyznamenal.

  - Dáš si šluka? – muž za jej chrbtom práve sa vynárajúci zo sladkého dymu natrčil jej pred tvár cigaretu. Skôr jej zvyšok. Úbohý rozšliapnutý nedopalok.

  Trhla sa, ale pochopila, že ponuka nepatrila jej, ale jeho spoločníčke. Tá nezaváhala, siahla po nej. Jej sa ušiel len jeho hnusný výdych. Rovno medzi oči.

  Nasledoval kašeľ. Lapanie po dychu. Po kabelke. Po stene i po žene s mužom...

  Dvojica stála a dívala sa na dievča zasypané papiermi, čo sa im práve zviezlo pod nohy a zostalo nehybne ležať.

  - Padáme! – strhla sa prvá baba a zaťala obhryzené pazúry do ramena nič nechápajúcemu parťákovi.

  - Nič som jej nespravil...- zavyl ten fistulou a hlava sa mu roztriasla. Pár polepených zvlhnutých vlasov padlo do očí, čo neveriacky žmurkali.

  Striasol kamoškinu ruku z ramena. Nahol sa nad dievča, zmätený sa v blesku poobzeral a siahol trochu roztžito po jej kabelke, šuštiac narozhadzovanými papiermi, pod ktorými ležala zasypaná.

  - Drbe ti? Musíme vypadnúť!... Nie som chudera, čo sa ulakomí na jej kabelku, beztak tam má len lesk na pery a permanentku do knižnice...Pohni si! Došľaka! Nepotrebujem ďalší prúser!  – súrila muža, sama už dva kroky vpred.

  Nepočúval ju. Dopadol na kolená, vytriasol kabelku. Bolo tam, v čo dúfal. Na dlažbe po dopade zunivo zazvonili vykotúľané spreje. Poznal ich. Pridržal jeden aj druhý proti svetlu, pokúsil sa dievčaťu nadvihnúť hlavu a uložiť si ju na kolenách. Najskôr jeden, po chvíľke aplikovať druhý.

  Mrmlal si niečo popod nos, ako zariekania a pocítiac, že dievča začína prichádzať k vedomiu, roztriasol sa väčšmi ako doposiaľ.

  Ešte cítila, ako jej pod hlavu čosi strká... asi jej kabelku. V akejsi hmle videla, ako sa hmýri, hľadá čosi vo svojich vreckách. Len modrá farba džínsov, tmavšia ako obloha. Obloha tmavla. Hmla hustla.

  Svetlá sanitky preblikovali, v uličke bolo tesno.

- Vy ste volali záchranku? - otočil sa na neho službukonajúci sanitár.

  Preľakol sa. Zakýval záporne hlavou. Otázka sa opakovala ešte niekoľkokrát, vždy smerom k inému očumovačovi, čo sa tu napriek nočnej hodine zgrupili v pomerne slušnom počte. Nevnímal ju. Čakal, kým sa z uličky vynoria záchrankári s nosidlami.

 - Dokedy tu chceš tŕpnuť?! Kým prídu poliši a zalomia nás ako možných svedkov?! – drgla mu pod rebrá spoločníčka. – Stačí im lokalizovať mobilný hovor a sme v riti! – nedala sa odbiť. 
  Musel ju počúvnuť.

  Ešte sa mu ruky triasli, keď opätovne vyberal aparát a z neho SIM kartu. Nedarilo sa mu ju zničiť medzi spotenými prstami. Šmaril ju pod nohy a len zašliapol. Aparát odhodí o niečo ďalej do kontajnera. Beztak bol kradnutý.

  Vzdal to. Pre dnešok. Trochu cúvol, odhodlaný stratiť sa nenápadne v dave. Ale tak chcel vedieť, že je všetko OK. Potrebuje to vedieť! Nikdy sa to nedozvie. Pravdepodobne.

  Ženská, čo sa mu zakvačila do ramena, sa zas rozrehotala.

  - V jednom momente som v tebe, normálne, že videla pána hrdinu. Normálny že superboy! Ako si sa skláňal nad tou sliepkou a sa fakt čudujem, kde sa v tvojej chlastom vymletej hlave zrazu našli tie...oné...základy prvej pomoci. To jak si vedel, čo jej akože  je?! - žvatlala do hlúpeho rehotu ešte hlúpejšie poznámky.

  - Nevedel. – skúsil ju odzbrojiť klamstvom, ale práve napodobňovala nejakého akčného hrdinu a lietala okolo neho ako nočná múra.

  Bola to nočná múra. Mora. Celý tento deň. Celá noc. Všetky posledné dni a noci...

domiceli