Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
33.kapitola
Peľové
zrnká
Vzduch bol teplý a to ráno ešte
ani netušilo, že má už kúpenú miestenku aj na toto nádvorie. Uzívaný Gaston sa
ošíval a kopal do malých kamienkov pod nohami, opretý zadkom o dvere auta,
šúchajúc si nervózne raz nos zvnútra, raz slabiny zvonka, mysliac si naivne, že
ho nikto nevidí. S nevôľou sa díval na muža s mokrými, dozadu
začesanými vlasmi, čo mu vôbec nepristalo, vychádzajúceho z vchodových dvier,
ako sa snaží ležérne si nasadiť šiltovku.
- To by som asi vzdal. – uškrnul sa sarkasticky
a chcel prejsť okolo auta, aby „šéfovi“ otvoril dvere.
- Zabudni! Som odhodlaný odteraz brať len
víťazstvá. Prehrávať kontumačne ma už prestalo baviť. – vrazil mu šiltaňu na
hlavu a rozstrapatil si vlasy, vediac, že na kráse mu to síce nepridá, ale
zostane aspoň sám sebou.
Nadôvažok sa strčil pred šoféra a odsunul
ho od auta, pribuchnúc zas dvere spolujazdca a vykročiac k miestu vodiča.
Skôr ako nasadol, pozrel smerom k zámku. Pred ním, akoby ešte noc nestihla
zvliecť posteľné prádlo, za ním už jedovaté slnko vyťahovalo svoje vlastné
krikľavé povlečenie.
Na balkóne z knižnice stál muž a trel
si zimomravo ramená a ani netušil, že potrvá ešte hodnú chvíľu, kým sa
lúčom uráči preplesknúť aj týchto pár metrov mramoru, ktoré tu od rána stráži.
- Viem, že si s mojím bratom rozumieš lepšie
ako ja, ale Henry vás oboch aj tak spacifikuje, ak by bolo treba. – hodil na
chlapa škrabkajúceho sa teraz zas pod šiltovkou
na čele pohľad a ironický úsmev zas na balkón. – Chvíľu tu nebudem a tú
chvíľu si užite, lebo...potom sa, verím tomu, veľa vecí dosť radikálne zmení. Na
dnes máš voľno, alebo si vymysli niečo zmysluplné, prípadne buď k dispozícii
Henrymu, už som ho inštruoval. – mykal prstom raz na neho, raz na muža na
balkóne a chudák Gaston aj tak nevedel, kde je sever.
- Môžeš
niekam zaliezť?!... a vezmi aj jeho! Budeš mať u mňa malé bezvýznamné
plus. – ukázal na balkón, nervózne odrátavajúc sekaný čas na náramkových
hodinkách, čo si vytiahol z vrecka a skúšal sám zapnúť na ruke,
dokončujúc tým svoju dnešnú garderóbu, čo sa nepodobala na tie doterajšie...že
by športová elegancia? Trochu chabý pokus, ale to chce čas...
Gaston dvihol holé dlane a zvrtol sa na
opätku rád, že sa môže ešte na pár hodín vyvaliť, kým ho Henry aj tak vydurí
z pelechu a nakydá mu kopec roboty.
V obrovskej hale to vrelo, šumelo. Do
prebleskujúcej svetelnej show sa začínali prebíjať prvé údery na bicie, najskôr
len občas, rytmicky, takmer pochodovo, no stále údernejšie a akčnejšie až
malo publikum pocit, že sa ich bubeník snaží dostať do varu skôr, ako na pódium
vletia hviezdy...
-
Slečna Belle...-
Nie, nie, to nie je moderátor večera
ukazujúci do zákulisia, ktoré praská a rúca sa a...
Zaklipkala rozospatými očami a nadvihla sa
na pažiach, ležiac v posteli dolu bruchom. Skrz žalúzie sem už prenikali
prvé lúče, takže žiadna svetelná show a buchot stále robil Henry, jednou
nohou už v izbe, druhou polkou tela ešte na chodbe, vybuchoval intenzívne,
aby ju prebudil.
Sklamane pozrela vedľa seba. Na zváľanom
mieste už nikto neležal. Neváhala k nemu prešuchnúť ruku. Ochladlo. Zrejme
už dlhšie neležal.
- Pán opustil zámok už zavčas rána. Prikázal mi
zobudiť vás, pripraviť raňajky a vonku vás už čaká Gaston. Času veľa
nemáte...pridlho som klopkal...a vy nič. – približoval sa komorník k cieľu
– oknu, s úmyslom vystreliť jej rovno do očí salvu z ohňostroja.
- Kam odišiel? – stackávala sa z postele,
s naisto slnkom práve vypálenými očami, naťahujúc popamäti cez seba
plachtu, lebo po pyžame nebolo chýru ani slychu.
Henry si ju spokojne premeriaval, ale keď na
neho vzozrela, vymenil zhovievavý fejs za príkry a vážny, ktorý sa dal
jednoznačne dešifrovať len ako: nestaraj sa, vylez z postele, osprchuj sa,
zjedz čo máš na tácke a ťahaj do školy. Medzitým sa aj láskavo obleč!
Podkýnajúc sa o plachu spredu,
neuvedomujúc si, že jej ju odzadu nič nepridŕža okolo tela sa vliekla do
kúpeľne a Henry sa radšej „odniesol“ do kuchyne, preniesť raňajky sem,
lebo táto očividne pokrčená, polonahá a polovyspatá mladá zrejme nestihne
nič.
Kým vyliezla zas páchnúca levanduľou, lebo
nič iné nenašla, káva bola práve pitná, ale nič iné do seba aj tak nedostala.
Znechutene pozrela na kopec kníh, ktoré včera takmer úplne odignorovala. Aspoň, že tú
blbú prácu má, nejako cestou nacvičí obhajobu.
- Henry, nemohli by ste mi požičať nejaké
pánovo sako? – požiadala medzi dvoma hltmi, odkašľajúc si nevôľou, lebo horčina
jej nechutila a cukor odmietla, lebo naň už nezostával čas. - Viete, nemám tu veci, ktoré by sa hodili na
skúšku...som nepredpokladala, že na ňu pôjdem odtiaľto...veď viete. –
poťahovala si biele, zúfalo obyčajne bavlnené tričko nižšie, aby zakryla
brucho, ale neveľmi sa jej darilo. Jej outfity sa hrdili akútnym nedostatkom
látky na svoju výrobu.
Povýšenecky zahmkal a hrdo jej otvoril
šatník, kde po jeho automatickom vysvietení rozkvitla temná lúka zväčša
ponurých oblekov a tmavých košieľ.
Ľaľa! Jedna biela. Zachytila svietiť v kúte
jediný exemplár a skôr, ako jej Henry mohol zabrániť, strhla košeľu aj s vešiakom
a ráčila sa do nej navliecť. Veľká, samozrejme, ale v kombinácii so
sakom, to ešte uhrá na slušniačku. Vždy lepšie ako vyťahané tričko a tenisky.
- Henry, prosím, prosím, prines mi z mojej
izby tie vysoké topánky, čo som minule dostala... – zaškemrala dvíhajúc sa na
špičky pred obrovským zrkadlom, predstavujúc si, ako porastie od pýchy v takýchto
kvalitných veciach.
- Slečna, váš šofér už trúbi a dusí sa
výparmi nafty, čo je už dávno naštartované... – skúšal starec urýchliť jej
módnu prehliadku, ale poslušne šiel po inkriminované, vytúžené topánky.
Obúvala sa do nich cestou, prehadzujúc
zavadzajúce fascikle spod jednej pazuchy pod druhú, ľutujúc, že si zo šatníka
nepožičala aj nejaký kvalitný kufrík, ktorých tam bolo vzorne uložených
niekoľko.
Na zadné sedadlo auta vleteli najskôr
papiere, potom akási knižka a nakoniec sa ledva vsúkala sama, lebo vratké
podpätky sa akosi bránili udržať ju v rovnováhe s jednou nohou v aute
s druhou ešte vonku. Sukňa to vzdala úplne a zavrela radšej od hanby
svoje gombíkové očko.
- Soráč, Gaston, budeš musieť porušiť zopár
predpisov, ale ty to dáš! – kopla kolenom do sedadla šoféra a nadvihnúc sa,
skúsila sukňu podložiť pod holý zadok.
Pod kolesami zaprašťali kamienky a auto sa
pomaly pohlo.
Nechal ju, kým sa domorduje so zaseknutým
pásom a vykričí mu sedem smrteľných hriechov, kým sa ozval.
-
Dúfam, že svadobné šaty máš tiež,
drahá...-
Nezachytený pás jej skoro vyrazil zub a sama
si len-len, že neodvalila druhý, keď sa nahla cez sedadlo, či dobre uvidí, lebo
počuje neuveriteľné.
Ukážuc si pod krk, žmurkol do spätného
zrkadla.
- ...ja len, že moju svadobnú košeľu máš na
sebe, aj sako si celkom vhodne zladila...- široko sa usmial nad jej prekvapeným
výrazom a venoval sa ďalej riadeniu, nechajúc ju vnútornému kolapsu
napospas.
- Dobre. Hádam si si nemyslela, že ťa v tom
nechám samú. Idem s tebou a budem ti držať palce. – pokračoval pokojne.
– Nech už skúška dopadne akokoľvek, máme pred sebou celé leto, aby... – všimol si,
že sa mračí.
Stíchol.
- Prepáč...- poošívala sa, konečne spamätaná
zo šoku. - Nechcela som sa ti hrabať vo veciach, ale zmizol si tak rýchlo,
nestihla som poprosiť...- nasypala trochu popola na hlavu narovnávajúc si límce
košele pozornejšie si ich obzerajúc, ako sa rozoznáva svadobná košeľa od
obyčajnej bielej. Nič podozrivé, z čoho ju obvinil, nenašla.
Opäť sa mu vrátil letmý úsmev na tvár.
- O nič nejde. Teda, ide o veľa. Ja...chcel
by som, aby sme...veci odteraz robili spoločne. Ak ti to nevadí...aby som ja
mohol byť pri tebe...bližšie. – trochu hľadal slová a hoci mal košeľu bez
kravaty a hlboko rozopnutú, predsa ho čosi škrtilo.
Tentokrát sa usmiala ona a za jazdy sa
pretlačila na predné sedadlo, dopadnúc naň ako vrece zemiakov a najradšej by
ho objala, ale uvedomila si, že šoféruje. A že veľa vecí už bez tak
zmeškali...túto skúšku nemieni!
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára