RUMBELLE - Peľové zrnká... 41. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

41.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Zobudilo ju ticho. Ticho vie byť pekne nepríjemné, dobiedzajúce, dotieravé a hnusné. Presne do takéhoto ticha sa strhla, zaprela o paže a vystrelila do polosedu, v prerušenom, v tom okamihu beztak zabudnutom sne. Zostal jej z neho len nepríjemný pocit a isté nepomenovateľné očakávanie.

  Zosúladila aspoň parametre reality formou básnických otázok nevyžadujúcich odpoveď, ktorá sa tam sama aj tak nanominuje, i bez pozvánky. Hotel? Hotel.  Zotmelo sa? Zotmelo.  Sama krížom cez posteľ? Sama. Krížom. Posteľ... Šiel niečo vybavovať. Čo navybavuje po zotmení?....

  Zvliekla sa z lôžka. Najskôr upravila župan, aby ho následne aj tak vyzliekla a natiahla na seba vzorne cez stoličku prevesenú blúzku s univerzálnou áčkovou sukňou. Mini. Nové. Pre ňu. Pousmiala sa. Neriskoval, že by nič nevidel. Čiže spodné prádlo bude hľadať zbytočne. Uvidí všetko...ako na dlani. Do detailov so zámenou predložiek ani nešla...

  Aj ona uvidela telefón vo vintage štýle na nočnom stolíku. A špendlík...

  - Recepcia? Tu je...aj tak je to jedno, neviem ani číslo izby a na mňa bude ťažko písaná.  Idem dolu. – vybavila hovor, od ktorého si čosi nejasne sľubovala a zaváhala, ako zatvorí izbu, keď nemá kartu ani kľúče. Takže si ide prečítať číslo izbietky z dvier a recepcia po druhé...

  Dozvedela sa kopu vecí a vlastne nič. Pán Gold odišiel pred tromi hodinami. Zrejme pešo. Auto parkuje na parkovisku pred hotelom. Nenechal nijaké bližšie  inštrukcie. Ponáhľal sa. Kľúče od izby sú zavesené pri dverách zľava. Sú zavesené. Večera bola formou rautu, ale už je po nej. Môže si objednať za príplatok v reštaurácii vedľa hotela. Arašidy, chipsy ani alkohol v baroch na izbách hotel nevedie. Ahá, takže hotel, nie hostel. Aký je rozdiel medzi hostelom a hotelom? Toľko informácií a nič nevie... Skúsi vygúgliť. Raz. Možno.

  Vzdala vychádzku z izby. Skrsol v nej naliehavý plán súvisiaci s jeho vecami. OK, možno sa nahnevá, keď sa to dozvie. Každý by sa. Aj ona... A predsa neodolala.

  Sako. Akési púzdro na doklady. Doklady. Pár drobných. Kľúče od auta. Prázdny obal od liekov. Lieky? Nitro...Nitroglyc...dotrhaný obal. Mobil. Nevzal si svoj mobil. Mobil sú čísla...Nie, nebudeš sa mu hrabať v mennom zozname, ani v SMS, ani v hovoroch a spol.  A basta! Zastokla aparát späť do vnútorného vrecka. Gombík. Žltý. Dámsky. „Jéééj...to je môj. Z tých nádherných šiat. Aké milé. Nosí ho zrejme ako talizman. Aha,  druhý!“...jasné, potrhala ich dosť a nenašla ráno ani jeden. Už nebude nič hľadať v jeho veciach. Má jej gombíky...Paranoja zažehnaná. Ty si žiarlila, Belle?!

  Zamkla. Zostúpila do vestibulu.

  - Dobrý deň, máte tu prosím pripojenie na wifi? Potrebujem si niečo...pozrieť. – zaprela sa otvorenými dlaňami o vysoký pult a párkrát nimi nervózne pleskla o dôkladne vyleštenú  obrubu.

   - OUAT...- napísala jej recepčná na papierik a ústretovo sa usmiala.

  -  Priam rozprávkové. – vrátila jej úsmev s úľubou sa dívajúc na prazvláštne heslo wifi.

  - Ste predsa v Storybrooku, slečna. Madam... Pani... prepáčte. – zlyhalo zrazu dievča, porušiac nejaké to pravidlo bontónu.

  - Ahá. Už teraz to viem. Viete, nevšimla som si tabuľu...len prechádzame. Zrejme... A môžete mi tykať. Ahá. Nemôžete. - porušila  preventívne etiketu aj Belle, aby jej to neprišlo ľúto a uvoľnila stres. A nevyzerala na milenku. Alebo jednorázovku. Alebo jednarázovú milenku.

  Recepčná jej to však naoplátku neuľahčila. 

  - Pán Gold je naším častým hosťom...- zahryzla si  do jazyka zas neskoro a stuhnutá sa poobzerala, či niekde nablízku nie je niekto z nadriadených, čo ju bude džubať.

  „Neopováž zblednúť, alebo sa niečo pýtať. Vyzvedať. Snoriť. Belle, Belle...žiadne čísla v mobile sa lustrovať nebudúúú!...“ kričalo na ňu svedomie, keď brala po dvoch schody do izby, vykašľúc sa na celú wifinu, aj hľadanie rozdielov a liekov...Nitroglycerín! Už to má... liek na srdce. Treba ho vkladať pod jazyk v prípade pocitu, že sa niečo deje.

  Zakopla o posledný schod, lebo chodbou sa niesol dutý zvuk. V čejsi izbe práve vyzváňal mobil. V ich izbe. Jeho mobil. Stihla odomknúť. Stihla zodvihnúť. Nestihla si pozrieť, kto to volá...

  - Belle, to ste vy? To som rád, že ste spolu s pánom Goldom. Môžeš mi ho dať, prosím, k telefónu?! – snažil sa Henry byť primerane formálny aj familiárny v jednom, ale vedela si predstaviť, aký je nesvoj s týmto krehkým nevyspytateľným výdobytkom techniky vo veľkej dlani.

  Ešte rozdýchavala šprint k mobilu, tak bola stručná.

  - Dobrý...nemôžem...som tu...sme v hoteli, hej... je to hotel, lebo máme svoju kúpeľku, hostely majú spoločnú...na chodbe. Kúpeľku. Aj vecko...a kuchyňu...s ním...máme svoju...vlastnú...teda...nie je tu. – prehodila telefón k druhému uchu.

  - A...aha. Zavolám neskôr. – sklamaný, že zrejme aj ruší, prijal trhané informácie.
   Nepochopil aj tak nič, ale stihla ho pribrzdiť, kým zas postláča niekoľko tlačidiel naraz a zrejme odstaví svoj aparát z prevádzky dovtedy, kým mu ho niekto z personálu zas nespojazdní. A to môže trvať hodiny. Aj dni.

  - Henry, Henry, nepokladaj! Prosím. Potrebujem vedieť, čie to boli lieky v jeho saku...som našla. – takmer nadskakovala, akoby to malo zabezpečiť neprerušenie hovoru  a stály dosah vĺn.

  Bum. A je vonku, že sa mu hrabala vo veciach. Teraz sa len spoľahnúť na Henryho diskrétnosť.

  - Belle, nevravel ti, že...vieš, vrodená srdcová vada. Zdedil po matke...Myslel som, že sa zdôveril, ale asi ... – Henry radšej nedopovedal.

  - ...asi hrá hrdinu! ...lebo odišiel pred tromi hodinami, Henry...vraj si potrebuje niečo zariadiť... a nechal tu všetko. Aj mňa.   – skladala pomaly. - Kľúče od auta. Mobil. Doklady a ...našla som ten prázdny obal od liekov. Poznám ich. Brala ich babka...párkrát som jej ho ako decko pchala pod jazyk, keď hadicou zaháňala svoje dve výstavné ovce do ohrady, aby jej neobžierali kmene ovocných stromčekov... – hrýzla si Belle do spodnej pery, lebo na čítačke sa jej zjavila poblednutá tvár, meravý pohľad a stratený dych a hadica, odkväcnutá, s ležérne vytekajúcou vodou, robiaca mláku v babkiných papučiach. A ruka na prsiach a jej beh do kuchyne medzi  tanieriky po sklenenú hampulku s miniatúrnymi tabletkami...

  - Kde si, Belle. Teda, kde ste...? – zobudil sa aj Henry s takmer rovnakými predstavami.

  - Recepčná vravela...spomínala mi to...nejaký Storybrook. – mykla plecami. Aj tak netušila o ďalších súradniciach. Pohľadom hľadala uterák, zápalky, čokoľvek, čo by nieslo meno hotela, ale nič.

  - ...u mojej Belle...? - zašepkal ticho muž na druhej strane.

  - Prosím, Henry?! – krútila hlavou, lebo jej nedochádzalo, o čom to ten starec melie.

  - Nebude na cintoríne?! – ledva zo seba vysúkal, obávajúc sa, že prezradil nejaké tajomstvo, s ktorým sa pán Gold ešte nezdôveril a možno sa ani nechcel. To by ho mrzelo. To by ho veľmi mrzelo...ale keď ju vzal so sebou...nikdy nikoho nebrával so sebou. Sem. Tam. Dokonca ani jeho...

  - Myslím si, že nie. Tam sme boli spolu okolo obeda. Doniesol aj kvety, aj sviečku...pre svoju matku. Neboj sa, Henry. Povedal mi všetko. Všetko viem, ale...neviem...kde môže byť teraz... Tak dlho. A čo tie lieky. Dnes bol mimoriadne ťažký deň. Veľa sa toho udialo. Bol celý nesvoj...Hneval sa...Vyprskol zas aj na mňa... Čo ak...Bojím sa, Henry. – nastupovala na scénu panika.

  - Nájdi ho, Belle...- zaprosil muž na druhej strane takmer zúfalo. – Ja sa vydám na cestu, hneď. Prídem. Len čo niekoho nájdem...Prídeme. Čakaj nás... -

  Mobil sa odmlčal.

domiceli