Rumbelle - PREBÚDZANIE MÁP ... 1. kapitola ČAS ZIMY

RUMBELLE

Prebúdzanie máp

nadviazanie na ff ZRKADLENIE

1. kapitola

Čas zimy...

        Na parapetnú dosku scupitali ľadové kvapky vody, dohnané sem prudkým vetrom. Fŕkali na sklo, ukradnúc zvuk piesku, ale menili sa na vodu a tá hneď na stopený ľad, takže sa zdalo, že okná sú čoraz mohutnejšie a nepriehľadnejšie. Stečené nánosy stavali prvé priesvitné pohoria, chrbtami budúcich monumentov stále prilepenými k oknám.

  Iba pouličnej lampe sa páčil povlak. Aj na sklách, parapete, omietke domu i posledných zošúverených listoch ťahavého kríka pred vchodom vily. Rozliezala sa po vrstvičkách, kochajúc sa v tom, že jej každá inak, a predsa pristane. Aj do nej sa vietor opieral, ale na jednej nohe stála pevne, s hlavou pyšne dvihnutou, poprašovaná drobným sypkým snehom, ktorý nemilosrdne pálila pohľadom.

  Dívala sa do najvyššej table, priamo do tmavožltého rozpitého svetla, ale monotónna melódia vetra a dnešnej nečakanej snehovej nádielky ju neupokojovala, práve naopak. Prerušila jej spánok nadobro a ani teplo tela, čo ju trochu sebecky a trochu majetnícky objímalo celou svojou polovicou, ju nedokázali ohriať a navodiť v nej pocit bezpečia.

  A za privretými očami to bolo ešte horšie. Unavené dúhovky, pridlho vystavené svetlu zaboleli, tak radšej opatrne nadvihla rožok prikrývky, potom jeho ruku a vyšuchla sa z lôžka, aby zastrela výhľad von, na ulicu, kde sa práve zbláznilo počasie.

  Dívala sa chvíľu na jednotlivé okienka filmu. Dážď, sneh, vietor, svetlo, tma, amorfné abstraktné obrazce na lesklých tabliach, ktoré až tak amorfné zas neboli...

  Precitol. Vždy precitol, keď ju dlhšiu chvíľu necítil vedľa seba. Vedel, kde ju pohľadom nájde. Pridobre poznal jej nočné mory. Prichádzali každú noc už takmer rok.

  - Je tu...- zašepkala, akoby tušila, že je tiež hore, ale neodtŕhala pohľad z diania vonku.

  Podoprel si hlavu a zhlboka sa nadýchol.

  - Prechladneš. Poď, vráť sa ku mne. – nadvihol mäkkú prikrývku, ako pozvanie.

  Neodpovedala, len si dlane pritlačila o lesklé plochy okna a tvár priblížila tak, že sa skle zjavil nepriehľadný obláčik jej horúceho dychu.

  Aj ju chcel pochopiť, aj tolerovať často scestné maniere, ale strach o jej zdravie mu v poslednom čase nedovoľoval nechať všetko tak.

  - Belle, sľubujem ti, že hneď ráno zájdem do obchodu a prvé, čo urobím, bude, že sa spýtam glóbusu na miesto... ostatne, veď to robím aj tak denne. – prevalil sa na chrbát a založil ruky pod vyvrátenú hlavu.

  Po strope tancovali tiene, čo mu pripomenuli škvrny na kúzelnom predmete, ktorý vlastnil, ale ani jedna z nich mu nikdy neukázala to, čo obaja chceli vidieť.

  Vidiac, že sa bez pohnutia utápa zas vo svojich víziách, hoci sa jej fyzické telo už trasie od podchladenia a nohy ledva držia ho v stoji, zamračil sa úzkosťou a prešvihol sa cez jej stranu, rázne vykročiac k oknu.

  Neobjal ju zozadu, ako čakala a ako mával vo zvyku. Drsne jej odlepil ľadové dlane zo skla a odsunúc ju trochu nabok postavil sa jej do výhľadu, držiac ju za zápästia, ktoré sa obranne spätili a stiahli ako pazúriky divej mačky.

  Vedel, že nemá dosť síl odporovať a vzpierať sa. Choroba ju vysilila natoľko, že sa mu pomaly strácala pred očami. Ani mäkké svetlo zvonka nedokázalo zafarbiť jej takmer priesvitnú pokožku na prijateľnú farbu a vystupujúce lícne kosti z kedysi plnej, sviežej tváre, trčali ako memento prebdených nocí a preplakaných dní.

  Pritiahol ju k sebe a zovrel. Cítil, ako sa trasie, ako vnútorne vzlyká a nevníma jeho objatie tak, ako by si bol býval prial.

  - Poď. Potrebuješ sa vyspať, aby si mala dosť síl ísť zajtra zas so mnou. Uvidíš, všetko sa teraz začne na dobré obracať. – chlácholil ju, ako každú noc, aby ju zas ráno videl odchádzať z jeho obchodu so sklonenou hlavou, čoraz ubolenejšiu, sklesnutejšiu a o poznanie z prehry skeptickejšiu.

  Nech sa snažil akokoľvek, s mágiou, či bez nej, nedokázal jej od toho osudného dňa vrátiť úsmev na tvár a akoby ani krv do žíl.

  Poddala sa bolesti natoľko, že ju tá prijala, za svojho osobného pacienta, bahniac si v tom pre ňu prajnom osude a hlodala jej telo zvonka i zvnútra. Archie Hopper bol u nich denno-denným hosťom, ale tiež sa len bezmocne dokázal dívať do vyhasínajúcich očí a dôrazne žiadal jej hospitalizáciu na klinike, inak neručí za nič...

  Ani jej to nepovedal. Napriek bolesti, primkla sa k nemu, ako k jedinej nádeji. To vedel.

  Ale ten rok bol tak nekonečne dlhý...

domiceli