RUMBELLE
Paralelné
vrstevnice 5
49. kapitola
Baelfire....
Pootočil hlavu a natiahol k nej
dlaň. Nezaváhal. Ani na chvíľu. Poprosil i plachým úsmevom...
Vstala, poslušne vykročila, ale minula jeho
ruku, zostala stáť až o kúsok ďalej tak, aby na ňu nedočiahol. Zahľadela
sa pred seba, na miesto, kde pred chvíľou vlnilo sa ešte veľké čarovné jazero
Nostos.
Pochopil jej obetavé gesto. Pokorne stiahol odmietnutú ruku,
zostala odvisnutá pozdĺž tela ako krídlo unavenej vážky a zadíval sa tým
istým smerom, ktorý práve kreslil rozčarovanie do beztak smutnej tváre Krásky.
- Verila som, že si to rozmyslí...a pôjde so
mnou... Prosila som ho...- vyriekla nakoniec, pochopiac, že všetky nádeje vpila
vysmädnutá zem s poslednou kvapkou vody jazera. Nádej na lásku, na domov,
na návrat syna, ktorý by im vniesol do života, spoločného života, nový rozmer.
Čítal si jej myšlienky a bol na
rozpakoch. Tak málo jej za posledné dni veril a pritom ona jediná stála
pri ňom, hoci tu nebola a každý jej krok i ten inými nariadený, vždy
šiel len v ústrety jeho srdcu. A on to nevidel. Nechcel vidieť...O to
viac ho bolelo jej nešťastie, pretože tušil, že vo svojej dobrote mu opäť
nebude chcieť ublížiť a radšej pošliape vlastné túžby, akoby ho mala
ohroziť...akoby mala ohroziť jeho sen, získať si syna opäť späť.
Pristúpil k nej a skôr, ako si to
uvedomila a učinila niečo na obranu, zovrel ju v objatí, položiac si
rozhorúčené čelo na jej plece. Zaťala pery, aby sa uistila, že ich má pod
kontrolou a objatie mu vrátila.
Stáli tam bez pohybu, bez slov, odkázaní na
nevypočitateľné nitky osudu a čakali, kto nimi pohne a ktorým
smerom...
- Neopováž sa mi ho ocucávať, jasné?! Je síce
najmocnejším z najmocnejších, ale proti mágii pravého bozku je bezmocný! A tá
lempa sprepadená, našuchorená, vychudnutá to pridobre vedela, keď ju na teba uvalila! – stala si vedľa
nich nerozlučná Maleficent, doteraz sa prehrabujúca v močaristom dne medzi
udumierajúcimi rastlinkami, mäkkýšmi a naplaveninami, čo na kopu strhol
vír, pohlcujúci do nedoziernych útrob zeme vody jazera.
Odtiahla sa od neho a mlčky prikývla.
- Ty si tu ešte?! ...Máš nebodaj nejakú
ďalšiu jóbovku, ktorou by si nám spríjemnila noc?! – zdrapil ju nešetrne za
pačesy napáchnuté uhynutou rybinou a vyvrátil jej tvár.
- Rumpel...! – stopla ho Kráska.
- Jóbovku som nenašla, ale...Mám toto...-
zaškripela Maleficent a natrčila mu pred nos čosi malé a špinavé, čo
sa v tomto momente nepodobalo na nič.
Mávol nad tým rukou a v jej dlani
sa zaskvela v pôvodnej kráse malá škatuľka na šperk.
Kráska pristúpila, stiahla si z prsta
prsteň a položila ho vedľa nej.
- ...ešte toto...ti patrí. Ospravedlňujem sa,
vypýtala som si to, ako pamiatku, keď som...musela portálom opúšťať náš
Začarovaný les...ale nie je mi súdený...- sklopila oči, aby si nevšimol, ako
jej zovrelo srdce a vytlačilo k slzným kanálikom príval sĺz.
- Správne, nie je! Vráť sa pekne domkov,
k tatkovi, bude celý bez seba, keď ťa zas uvidí takmer kompletnú...síce
navyše so srdcom narvatým Temným pánom, ale vždy lepšie, aj keď pre mňa v konečnom
dôsledku, pre môj úbohý dohladovaný tráviaci trakt, horšie, keby si pamiatku na neho mala narvatú
pod srdcom! To by ťa Sir Maurice asi zachlomaždil hneď ...a zdochliny sú len o málo chutnejšie ako panny! – zafilozofovala si, kývajúc súhlasne hlavou aj rukou, dračica na
rozlúčku, vypoklonkovávajúc Belle, pokiaľ zas nedostala od neho po pracke, kým druhú jej zovrel
v zápästí, aby z nej nevypadol vzácny prstienok.
- Drahá, čo by si povedala, keby si ty teraz
bola chvíľu „bez seba“, na ceste „domkov“ do svojej smradľavej sluje, kým si ešte
„kompletná“, lebo ak nám tu budeš kázať a kaziť vzduch, tak ťa
pridám k tej kope rozkladajúcich sa rybičiek do sortimentu! – ukázal za seba na spúšť po
vpitom jazere.
- A rozlož ma pekne rovnomerne!
...Odmietam ťa totiž prestať strážiť a basta, kým máš v hlave semeno namiesto zdravého rozumu! – zaprela sa nepoddajná
dračica oboma nohami pevne do zeme a skrížila ruky na hrudi.
- Nech sa stane! - vyhŕkol.
Vzduch sa rozvíril, vietor ponadvihoval, čo
bolo ľahšie, poprehýbal krovie i trávu do rôznych smerov, zablyslo sa
a v dyme sa stratila „ochrankyňa“.
Kráska zhrozene pootvorila pery.
- Neboj sa, neublížil som jej. Je to predsa
len, naša priateľka...Je na dobrom mieste, kúsok od brehu mora, v jednom
z mojich zámkov, trochu síce prikovaná o stenu, v podobe sane,
ale bude v poriadku...Len som chcel byť s tebou chvíľu...sám. –
upokojil ju.
Vzal do dlaní jej studenú rozochvenú ruku
a opätovne navliekol na prstenník malý, vzácny prstienok.
- Belle, ...- začal vážne, pateticky, stále
pevne držiac jej chvejúcu sa dlaň v hniezde svojich. - Keď sme sa stretli, nebol som iba
nemilovaný a nemilujúci. Bol som nepriateľom lásky. Láska mi priniesla iba
bolesť. Uzavrel som sa do seba... – chvíľu akoby naberal guráž vyjaviť svoje
city, lebo to ešte nikdy doteraz neučinil.
Nadýchol sa a pokračoval úprimne
a otvorene.
- ...ale ty si tie múry prerazila. Vytvorila si mi
domov. Priniesla si svetlo do môjho života a odohnala všetku tú temnotu.
...a sľubujem, že nikdy nezabudnem rozdiel medzi tým, kým som bol a... kým som teraz. Dlhujem ti
viac než dokážem povedať...ako si dokázala vidieť človeka za maskou netvora, sa
nikdy nedozviem... – na okamih zas zastal v prúde reči, kým sa zhlboka
nadýchol a dokončil svoju spoveď. Svoj sľub. – Tak rád by som sa stal
obyčajným smrteľníkom s vedomím, že po mojom boku stojí žena, ktorá ma miluje
a ja ju...-
- ...pśśśt... – priložila mu ukazovák na
chvejúce sa pery. – To mi stačí. Ten pocit, tvoj sľub...- pousmiala sa
zhovievavo. – Viem, že nateraz musíš zostať Temným pánom, lebo len tak máš
šancu zachrániť svojho syna, priviesť ho späť, domov, aby sme boli rodina...
Nájdeš ho a nájdeš zas aj mňa a potom sa rozhodneš...Až potom. –
pozrela mu vážne do tváre, aby si bola istá, že chápe jej pohnútky a že ho
ľúbi natoľko, že ani táto obeta pre ňu nebude ťažkou.
- Ďakujem, Belle...- zašepkal.
domiceli
čo by boli Vaše fanfiky bez Maleficent? super oživí každú časť v ktorej sa objaví :) ale aj zvyšok je nádherný :))
OdpovedaťOdstrániť