Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE IV. 34. kapitola SCHÁDZANIE

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 4

34. kapitola

Schádzanie....

       Noc vyzerala, ako by aj sama spala. Všade ticho, pokoj, siluety nehybných, tmou ochromených vrcholcov stromov, namiesto čiel postele a oblé kopce kdesi ďaleko, v ľudským okom neviditeľnom priestore, ako periny v čiernom saténe. Ani vietor nebavilo podsúvať jej svoju roztopašnú hru na mrazivé ochládzanie odokrytej kože. Zaliezol kdesi za komíny a ani nezaskučal, zvyknutý už na tichú samotu v tomto odľahlom kúte sveta.

  Sedel vo svojom obľúbenom kresle a hral sa s prstami, s pohľadom zabodnutým kdesi do prázdna. Vyzeral pokojný, ale mozog mu šiel na plné obrátky, až mal pocit, že to vzrušenie nevydrží a vykričí do tmy svoje pocity.

  Videl svojho syna. Konečne po nekonečných rokoch. Aspoň na okamih. Dospelého muža s vlastným životom, ale stále...svojho syna.

  Už len krôčik, malý krok a môžu byť opäť spolu.

  Neobával sa stretnutia. Veril si. Je mocným Temným pánom. Všetko môže. Všetko smie. Všetko bude mať! Vsugerovával si a veril tomu.

  Cítil, že sa blížia.

  Tri ženy, tri čarodejnice, ktoré dostanú jedinú príležitosť...Jedinečnú.

  Dívala sa, pritajená, dúfajúc, že je nikým nepozorovaná, zo zničeného altánku na cestičku, ktorá viedla ku vchodu do paláca. Kamienky praskali a postave, ktorá tieto zvuky vydávala, akoby to robilo náležité potešenie. Vyžívala sa v tom ničivom zvuku a pomaly kládla nohu pred nohu v úzkej, na telo priľnutej lesklej, akoby miliónmi drahých kamienkov vykladanej sukni, vytáčajúc priveľmi afektovane boky a s vypnutou, takmer celkom odhalenou hruďou, ktorú nezakrýval ani vlások z dovysoka vyčesanej koruny krásy, zakončenej tou skutočnou, diadémovou, svietila do noci. Farba kameňov a látky mala odtiene noci, a predsa očividne žiarila, hoci mesiac sa radšej skrýval za oblakmi a nijaké fakle tu nehoreli. Skrátka, aj tak žiarila...

  Mohla sa zneviditeľniť a zhmotniť rovno na mieste, očividne jej však záležalo na dojme, ktorý vyvolávala, hoci ju pozorovali nanajvýš očká nejakého hmyzu, hlodavce či hady. Nech. Každý pohľad sa ráta...

  Podvihla kútik. „Lana sa má ešte čo učiť, aby takto famózne zahrala zlú kráľovnú. Táto je dokonalá, vizážou, vystupovaním a tie šaty...vraždila by pre ne...“ s nevôľou pohľadom zavadila aj o svoj úbohý, obyčajný modrý kostým poslednej slúžky. 
  Zložila  herečke, stvárňujúcej Reginu v duchu poklonu a zamyslela sa, prečo ju sem vlastne volal. Pokiaľ vie, nijak zvlášť sa nikdy nemuseli. Navyše konfrontácia s ostatnými kolegyňami z fachu tiež nemusí vypáliť dobre. Ktovie, či táto tu vie vôbec o ich pozvaní...Ktovie, čo za kasting sa tu ide takto tajne, uprostred noci, odohrávať.

  A ju nepozvali...povzdychla si.

  Už ho nebavilo zízať doprázdna. Vstal a díval sa von, do tmy. Kráska pritajená v altánku mu neušla, ale nemal záujem sa ňou zapodievať. Kráčala sem však Regina. Konečne! Kým prídu zvyšné dve, pohovorí si najskôr s ňou.

  Nestihne...

  - Prečo tvoja slúžka nocuje v altánku, drahý priateľ? – vplávala ladne do sály.

  - Lebo sa mu nezdala jej izbová teplota, drahá sestrička! – odpovedala namiesto neho Zelena, nebahniac si v pomalom osobnom príchode.

  Urazená navyše, že tu nebola včas. Ako prvá.

  Zhmotnila sa v zelenom dyme v tesnej blízkosti „svojho snúbenca“, takmer mu už stojac na špičke topánky.

  Znechutene cúvol. Neznášal ženské doberačky. Ako to, že vopred nepredpokladal takýto scenár. Nejaký je nesvoj...nie vo svojej koži. Pretrel si suché hánky a zamračil sa na obe.

  Každá trhla hlavou iným smerom a ignorovali sa navzájom. Regina sa tvárila, že si so záujmom obzerá inventár miestnosti, Zelena Rumpla.

  To, že si nespomenie na nejakú tú Belle ešte nebude stačiť na to, aby si ho získala ona sama. A ona ho chce! Za každú cenu! Musí ho mať! Musí!...Jediná je ho hodna a jediný ON je hoden jej!

  Našťastie nemal čas čítať jej hriešne samoľúbe myšlienky.

  Dolu v altánku jeho slúžka práve zabávala poslednú z očakávaných čarodejníc.

  - Vraj, priateľka! ...Sketa vypĺznutá, zmaľovaná! - odpľula si Maleficent smerom k zhoreným pahýľom popínavej ruže. - Ani len do koča ma nenechala nastúpiť! ...aby som si vlastné krídla drala cestou sem! – prskala ako marcový jež na Reginu, nerozpakujúc sa, že jej nevraživé slová počuje obyčajná slúžka. Aspoň niekto sa tvári, že ho zaujíma.

  - Je už v hlavnej dvorane, štúdiu, na placi, čo ja viem, čo to tu je. Tam, kde sme raňajkovali. – navigovala ju sklesnutá Emilie, zimomravo si šúchajúc plecia.

  Rada by sa umrmlanej ženy čím skôr zbavila a zostala radšej sama so svojimi otázkami a boľavou hlavou. Nemala to šťastie. Dračica si k nej prisadla a zhlboka dýchala.

  - Privádza ma do šialenstva!... – nasala vzduch s prižmúrenými očami a zadržala ho v sebe, až začala červenieť.

  Vôňa Emilie dráždila ju a musieť sa v jej blízkosti takto neľudsky-nedračo ovládať, bola skúška. Vskutku tvrdá skúška. Smrteľne jedovatá pre jej tráviaci systém.

  - Je neznesiteľná! – pritakala jej úprimne, nepochopiac, kam mieri, spomenúc si, kto hrá v kastingu za každú cenu prím, koho stále všetci obletujú, kto vedie v rebríčku obľúbenosti po celom svete, vyhráva všetky prieskumy obľúbenosti...bŕŕŕ...- ...ale koniec aj tak nebude mať šťastný! – potmehúdsky sa usmiala a Maleficent vypleštila oči.

  - Naozaj? – neveriacky sa od vzrušenia roztriasla dračica, už teraz si predstavujúc varenie, pečenie, grilovanie...skrátka lukulské hody. – Kedy?! Dúfam, že čím skôr! – vyšvihla sa z mramorovej lavičky, ešte raz sa zhlboka nadýchla s tvárou skoro v Emiliinom výstrihu a pohla sa do zámku.

  - Sympatická baba, normálne ju žeriem...- usmiala sa pobavene Emilie a utrela si nos opakom skrehnutej  ruky. Nočný chlad jej neprospieval, ale aspoň tá sprostá hlava toľko nebolí.

  domiceli