Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE V. 48. kapitola VARIANTY

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 5

48. kapitola

Varianty....

    Ďalšia z obrích kvapiek ho prebrala. Strhol sa, nadvihol na lakťoch a zažmurkal do nepriehľadnej tmy vôkol. Mračná už zatiahli na svetlo beztak skúpy mesiac.

  Aj v šere bola prekrásna, skonštatoval, keď stále neveriac, že je tam, pri ňom, natočil tvár k žene spokojne ďalej, schúlenej na boku, doteraz kopírujúcej jeho telo, spiacej a snívajúcej iste o niečom peknom, pretože sa letmo, aj v spánku usmievala.

   Polosuché vlasy posplietali sa s trávou v symbióze bezfarebnej blízkosti noci a ťahali sa dostratena tmy. Odev, ešte stále celkom nevyschnutý, obkresľoval panorámu oblín jej dokonalého tela.

   Až teraz si uvedomil, že to, čo má na sebe, nie je zďaleka oblečenie, ktoré nosievajú ženy...v Začarovanom lese a priľahlom okolí.

  Ešte chvíľu sa nepriznaný, tajne pokochal v priesvitnej, kde-tu o telo prilepenej, či naopak hladkú kožu obnažujúcej  blúzke a očami párkrát prešiel cestu od ústia po  koniec dlhých, štíhlych nôh, ktoré odev tesne obopínal, kým s povzdychom nepremenil, podľa jeho úsudku, zjavne nepohodlné, spola zničené šaty na šaty ozajstné, aby sa necítila strápnená, vediac, ako si ženy na zovňajšok potrpia.

  Do záhybov žiarivobieleho hodvábu sa však začínali rýchlo ukladať nedočkavé kvapky dažďa, poháňané vetrom, čo sa tu zjavil, ako nepozvaný hosť.

  Spolu s ďalším...

  - Hľadala som ťa doma. Čakala. Nič nejedla...prisahám, ani kvapku z tvojich pivníc!... ale dajako si prepadol tomuto naturalistickému spôsobu života. – ukázala na zem a ich kempovanie na nej. -  Chápem, je to také neodolateľne pudové, živočíšne. Zlanáriť samičku svojím divým ručaním, keď ju predtým necháš vyzimiť sa v altánku, aby bola krotkejšia, poddajnejšia tvojej žiadostivej, horúcej túžbe zaprieť sa o ňu od chrbta zadnými nohami, zahryznúť sa do krku a v jej orgazmickej agónii...-

  - Sklapni, lebo ti tu vykopem noru a zatlačím ťa do nej po posledný chlp na hlave, drahá! – vyskočil na ňu jedným dychom, hoci by radšej všetkými desiatimi prstami, pričarujúc si pazúry nejakej  mačkovitej šelmy.

  - Konečne!... Si to ty! Taký, akého ťa zbožňujem!...To jazero je fakt zázračné! – nadchla sa Maleficent, ignorujúc jeho hrozbu. – ...vrátilo ťa do pôvodnej podoby môjho Rumpelstiltskina – Temného pána...Nevrátilo...- sklapla sklamaná na koniec preslovu, vidiac, ako pozorne prikrýva Belle pričarovaným plášťom a nad jej hlavou vytvára nepreniknuteľnú bublinu, aby ju ani šum dažďa neprebral.

  - Drahý, toto mi predsa nemôžeš urobiť...- zakňučala bolestne, hoci sa jej ešte ani nedotkol. – Pokojne ma aj priveď do iného stavu...je mi jedno či bude plynný alebo kvapalný, len sa jej, pre všetko, čo ti je nenávisti hodné,  prosím, nedotýkaj! – klesla normálne na kolená pred zošokovaného muža, ktorý nechápal, čo má zas táto neriadená strela za ľubom. Niečo určite hej...

  - Starám sa snáď ja do tvojich intímnych záležitostí, drahá?! – skúsil zhovievavo, spomenúc si, ako ho nedávno uspala a tým zabránila jeho nerozvážnemu činu, znásilniť v hneve Krásku, za čo jej bol teraz vlastne povďačný.

  - Nemusíš, momentálne sa neháram, prešvihol si čas ruje...nabudúce ti dám vedieť vopred, keď už máš záujem...niekedy zjari...- zaváhala, zamrvila nozdrami, ale uspokojená, že Reginu ani Zelenu na blízku necíti, natiahla sa k nemu a radšej, predsa len pošepky, prezradila, čo ju sem prinieslo.

  - Rob si s ňou, čo chceš... nie, že by ma neštvalo, že plytváš svojím vzácnym materiálom na kadejakú smrteľníčku,... len ju... ne-boz-ká-vaj! Za nič na svete! – zdvihla prst.

  - Maleficent! – prestával sa ovládať. – Som, ako vidíš, dospelý muž, viem, čo mám...čo môžem...ako...- strácal niť prehovoru s touto chúlostivou témou, stále nechápajúc, prečo mu tu robí prednášku o...

  - Stvrdol ti už aj mozog?! – zadrela svetaskúsene stále nepochopená dračica.

  Stiahol sa od nej a radšej vymrštil, formujúc už v rukách ohnivú guľu, odhodlaný stopnúť jej drzý jazyk raz a navždy.

  - No, len si poslúž, drahý! Nič iné nevieš, len ješitne dokazovať svoju samčiu prevahu... Poslúž si, šmar svoje gule do mňa!...Pokiaľ ich ešte máš! – vstala aj sama a dívala sa mu priamo do očí.

  Nevyslovil otázku, hľadela mu z kolmých vrások nad nosom..

  Usmiala sa silene.

  - Bude stačiť jeden, jediný maličký dotyk jej pier a si v...- koncoch! ...Fúúú! ...tvoja moc vyšumí ako pena na jazere...Dočerta, kde je jazero?! ...ešte pred chvíľou tu žblnkotala voda a...- trhlo Maleficent,  nervózne sa už teraz zaoberajúcej novou kauzou vo svojom plytkom dračom živote s pomerne krátkodobou pamäťou a schopnosťou sústrediť sa na jeden problém dlhšie.

  Ustrnutý stál a bál sa obzrieť. Slová, čo práve počul o prekliatí Krásky sa mu necitlivo zabodli do tela a zabárali sa ďalej a ďalej, hlbšie a hlbšie.

  - Povedz, že to nemôže byť pravda...- ozvalo sa za ním ticho.

  Sedela tam Kráska a dolu lícom jej tiekla kvapka.

  Nebol to dážď...

domiceli