Rumbelle - PARALELNÉ VRSTEVNICE IV. 37. kapitola ZÁHRADA Z KAMENIA

RUMBELLE

Paralelné vrstevnice 4

37. kapitola

Kamenná záhrada....

       Z ničoho – nič sa rozfúkal silný vietor. Jednoznačne ho stvorili obrie vchodové vráta, ktoré práve otvorili obe krídla, aby tri, vskutku rôznorodé ženy, plné ešte rôznorodejších myšlienok, vypľuli do tmy pokročilej noci.

  Žiadna z nich sa neusmievala, žiadna nebola spokojná. Žiadna víťazom. Zatiaľ...

  Navyše zabezpečil, že odteraz sú jeho zámok s okolím vrátane neho samotného pre ne nedosiahnuteľné, tým pádom nedotknuteľné a nech sa aj rozlejú na trojfarebnú kolomaž a spoja svoje prekliate zvrátené a podlé sily v akejkoľvek kombinácii, tu...žiadna z nich nič nezmôže.

  Predpokladal, že sa ho pokúsia vytiahnuť mimo, ale nepredpokladal, že by sa im dal. Punktum! A vybavené.

  Postrkali sa už pri východe z paláca, takže sa ani veľmi neobával, že by v tejto veci spolupracovali. Dôležitejšie bolo, že im predložil, patrične oklieštený, vlastný plán a inšpiroval ich novým svetom, ktorý čaká už len na nich...na ne...a ktorá bude šikovnejšia, tá, povedľa neho, samozrejme, môže mu vládnuť za predpokladu, ak mu teraz zabezpečia svoju loajálnosť a použijú svoje jedinečné schopnosti v jeho prospech.

  Možno nakoniec nebude potrebovať ani jednu z nich, ale je potrebné, aby boli rýchlo niečím zamestnané, najlepšie každá za seba a nemotali sa mu pod nohy.

  Dostali tri dni. Rozprávkové tri dni...potom sa uvidí...alebo ich už neuvidí a ani ony jeho.

  Regina, kráčajúca najrýchlejšie z trojice, náhle prudko zastala a zdvihnutou dlaňou nad hlavou stopla aj ostatné dve ženy.

  Ku podivu poslúchli.

  Iba bradou pohla smerom k zdevastovanému altánku a upriamila ich pozornosť na dievča skrútené na lavičke v ňom. Nič nepovedala, nenaznačila, zodvihla len nebadane kútik úst a opäť vykročila, tentokrát rýchlejšie, istá si toho, že obe ženy ju pochopili a ochotne budú nasledovať.

  Keď sa za nimi zatvorila okovaná, husto zamrežovaná brána, spadla ďalšia, zadebnená navyše s hrmotom sa dvíhajúcim padacím mostom, vietor náhle ustal.

  Oveľa silnejší sa však rozpúta ďaleko za múrmi jeho paláca...

  Paradoxne ju priveľké ticho prebudilo. Pomaly narovnávala stuhnuté svaly a ledva udržala oťaženú hlavu, zúfalo si trúc sánky, aby konečne začala fungovať.

  - To vyzerá na riadne maléry, drahá...až je mi ťa skoro ľúto! - ozvalo sa spoza nej.

  Stál tam vystretý, s rukami za chrbtom, mierne rozkročený s podivným úsmevom na tvári.

  - Prespala si práve dôležitú návštevu...- ukázal smerom do vzduchu nad hlavou, kde sa ešte vznášali posledné čiastočky fialového a zeleného dymu, v ktorých zmizli Regina so Zelenou a pomedzi to plávali kúsky sadzí, čo cestou domov Maleficent zrejme popálila zopár zavadzajúcich stromov, prípadne dedín.

  - Čo? Nebodaj tu boli Spielberg alebo Cameron ? ...a hľadali hlavnú hrdinku do najbližšieho projektu? – zatiahla cynicky, nezabudnúc mu tú slamu a to, že ju vlastne pred pár hodinami doslova vyhodil.

  - Tých mágov nepoznám...- zamyslel sa nahlas, vážne a znepokojene.

  Poklopkala si nechápavo v strede čela.

  - Tých predsa pozná každé batoľa už v jasliach! - striasla sa nad jeho medzerami v klasickej filmografii.

  - Jasličky, jasličky... Betlehem...Ježiš...Gašpar, Melichar, Baltazár...niečo sa mi marí... - márne labzoval po mozgových závitoch, ale  na žiadneho Camerona a Spielberga tam nenatrafil.

  - Robíš si srandu? Ty si nevidel Jurský park, Avatara, alebo... – natiahla k nemu tvár aj celé telo  .

  - Jááj, Avatááár!...ty myslíš tých modrých prerastených trpaslíkov?... To len Regine ušla jedna ingrediencia pri tvorbe armády skazy. Tí Na´viovia boli neschopní, totálne mierumilovní a  úbohej Modrej víle takí sympatickí svojím sfarbením, že im darovala Pandoru, kde si chodieval ten dobroprajný hmyz  za dávnych čias oddýchnuť od smrteľníkov. Ešte tam nevykapali? – zmraštil sa a otriasol hnusom.

  Emilie prekrútila očami.

  - No, jasné...Tvoje tri priateľky! Produkčné na pohľadanie!...obsadenie Jurského parku, Čeľustí a E.T.Mimozemšťana, by som tipovala na Maleficent, dokonca aj Terminárora by som jej priradila a slečna Zelena, tvoja snúbenica, bude mať zrejme na svedomí Titanic! Schopná toho je...- napojila sa na jeho hru.

  Tentokrát si na čelo klopkal On. Nemal tušenia, o kom, ani o čom, to tu toto pojašené dievčisko hovorí...zrejme jej načisto preskočilo. Rozrušilo ho však slovo snúbenica.

  A nielen jeho...

    V úzadí ich už hodnú chvíľu pozorovala pritajená Modrá víla, urazená, s akým dešpektom sa o nej práve vyjadroval a teraz už pevne rozhodnutá, že vyhovie Zelene v prosbe nevrátiť mu spomienky za nič na svete.

  ...ale Zelena, ako snúbenica sa jej nejako nijako nepozdávala... 

  Fandila totiž, ako pravá víla, pravej láske, a tak jej tu čosi nesedelo... „Nie, nie, nie...Zelena a Rumpelstiltskin nemajú tvoriť pár...Lenže o takomto čase by už k sebe blízko mali mať práve títo dvaja, ktorí však vyzerajú, akoby si šli vzájomne vyškriabať oči!“

  - Snúbenica! – došlo jej a takmer vykríkla, ale, keďže bola vílou, očami sa prebodávajúce postavy v altánku ju nezapočuli. - ...tak je to teda! Zelena nechce, aby si spomenul, že miloval Belle! ...žiadny dobrý skutok, ba práve naopak! – zaťala malé pästičky do útlych bokov a premýšľala, ako vykĺznuť zo sľubu, ktorý tak zbrklo dala sprepadenej falošnej čarodejnici.

    Musí nájsť nejaký spôsob, ako dať všetky veci do poriadku...

  Alebo nemusí?!...zneistela, všimnúc si, ako sa mladá žena díva na monštrum pred sebou.

  Už ho neprebodávala pohľadom, ona ho...

  ...ale čo ON?! ...bez spomienok.

domiceli