Mr.Gold Obchodné tajomstvá, kapitola 17. AKCIA

Obchodné tajomstvá

kapitola 17

Akcia

     Posuvné dvere sa rozleteli a dnu vplával Hopper s Pongom v závese. Tomu sa nohy síce na lesklej dlažbe rozbehli každá iným smerom, ledva to ustál, ale vedel, kam ísť aj koho hľadať.

   Roztržitý psychiater si všimol smer, ale dôležitejšie bolo zistiť, kde je Whale a čo ho zamestnáva. A či dostatočne, aby nezavadzal...

  Whala nebolo.

   Pongova hlava sa objavila za rohom a štekla. Podišiel k nemu, ale nikoho  zaujímavého nevidel. Chodba  síce plná, ale človek, ktorého tu čakal, nikde.

  Pongo si sadol a nespustil oči z dverí v rohu. Masívne dvere so snímačom a výstražným svetielkom nad verajami pôsobili nedostupne.

  -  Kód... – doplo Hopperovi.

   „Buď je Jefferson už vo vnútri, alebo ...alebo nie.“ Klopkať nemalo zmysel.

  

   Tma sa dala krájať, navyše táto rozložitá budova nemala ani osvetlené vývesné štíty a ani žiadna pouličná lampa v jej okolí ako natruc nesvietila. Skôr ...ako náročky. Zboku stálo odstavené rovnako temné súkromné starostkino auto.

  Dohora sa zlovestne týčila hrubá veža s nefunkčnými hodinami ako starý spiaci obor.

  Už trochu ľutoval, že poslal Ponga preč.

  Cez zadebnené okná a novinami polepené dvere sa nedalo nič vidieť. Márne hľadal štrbinku, ale bol presvedčený, že mama s Kráskou sú určite dnu.

  Napadlo ho skúsiť dvere...

   Hopper vzdychol, pozrel na psa a oprel sa o chladné dvere. Povolili...

   Pes vyskočil na rovné nohy a bez povelu sa pretlačil dnu. Zmätený Archie za ním.

   Oproti dverám bola slabo osvetlená miniatúrna recepcia. Dnes prázdna.

   Keď tu bol nedávno, za stolíkom sedela sestra v naškrobenom čepci a čosi vypisovala, nestarajúc sa veľmi, kto a prečo sem vošiel, zvlášť, ak  šlo o doktora  alebo starostku. Nikto iný sem vlastne ani nevkročil. Vtedy si vyčíhal sanitárku s jedlom a tváril sa ako na vizite...Zranenie Belly mu potom poslúžilo na jej nenápadné vyslobodenie...Preväz?...už ani nevedel, čo si to vtedy vymyslel. Hlavne, že to znelo latinsky a dôležito...

   Chodba bola temná, v suteréne nebolo žiadnych okien, len rúry potrubia rôznych veľkostí nad hlavou a slizké, vlhké, olúpané steny pod nimi. A ešte kopec dvier. Chladných, plechových dvier.

   Ponga nebolo. Zrejme sa všuchol do jediných pootvorených skoro v strede.

   Vedel, kam vedú.

   Zaváhal a prstami ich mierne odtlačil. Ukázal sa mu priezor do  známej cely, ale nič v nej nevidel, len tlmený pás nočného svetla na podlahe.

   Potlačil viac.

   Zboku spoza dvier ho čosi inzultovalo ranou rovno do čeľuste.

   Odhodilo ho bokom, ohlo  v páse, ledva stihol napriamiť ruku pred ďalším úderom a zasipieť:

   - No, táák...Dosť ! Prestaňte !...Som vám prišiel ...pomôcť... - a sŕkol do seba od krvi sladkastú slinu.

    Keď sa  pozviechal, pred sebou mal do pol pása vyzlečeného Jeffersona šúchajúceho si boľavú päsť.

Za ním stál Gold v pyžame. Mlčal a mračil sa.

   - Že by vás trápili výčitky ? – ozval sa napokon ironicky, striedavo hľadiac z jedného záchrancu na druhého, vyhŕňajúc rukávy spodného odevu, aby mu netrčali spod  Klobučníkovej košele, do ktorej sa starostlivo zapínal.

  - Hopper s Jeffersonom pozreli na seba nedôverčivo.

  - Whale vám dal voľno ? – zaškľabil sa strapatý mladík.

  - Regina poslala poskoka ? – nedal sa Archie, znechutene.

  - Ale, ale páni, strávil som tu dosť nekonečných hodín svojho drahocenného času v pokojnom rozjímaní nasávajúc výhody  absolútneho ticha, chcete, aby som teraz dostal šok? – usmial sa na pol úst a pokračoval. – Nie, že by ma nezaujímali dôvody prečo ste tu a hlavne, prečo som sa tu ocitol aj ja, no myslím si, že je čas opustiť túto párty...- ukázal na dvere.

  - Nič v zlom, ale keď odtiaľto uvidia vychádzať splašeného dalmatína, polonahého chlapa s krvavými očami a so všetkou úctou, pán Gold, staršieho pána v pyžame s džínsovou  košeľou na ňom a k tomu psychiatra s krvavou škraňou, neviem či sa dostaneme po prvé dvere... – dal si Hopper prst na čelo.

   Mal pravdu.

   Dvere neboli zamknuté. Čo najtichšie ich pootvoril, všuchol sa ako tieň dnu a opäť ich pozorne privrel. Po chvíli sa mu rozjasnilo a uvedomil si, že všade naokolo sú vysokánske police s čímsi naukladaným tesne vedľa seba. Knihy. Je to knižnica...

   Nikde sa nesvietilo, len kdesi vzadu sa mihalo svetielko a ozývali sa odtiaľ hlasy. Ženské hlasy.

   Vykročil po špičkách takmer nedýchajúc.

   - Uvoľnite mi miesto, prosím, pacient omdlel... Sestra, je tu niekde vozík ?!... rýchlo, privezte mi ho... – volal Hopper postaviac sa na vonkajšej chodbe tak, aby si nikto nevšimol, z ktorých dverí vyšiel.

   Gold ovesený mu pod ramenom sa nestačil diviť, kde sa to v tom chudákovi berie toľká energickosť a aj fyzická sila, lebo svoje omdletie nemusel veľmi predstierať. Bez svojej vychádzkovej palice nebol schopný chodiť a Hopperovo rameno mu padlo veľmi vhod.

   Jefferson zostal v cele strážiť Ponga.

   Na volanie pribehla sestra a všuchla pod Golda pojazdný vozík, jeden z tých, ktoré stáli vedľa vchodu. Pacienti sa tu presúvali po chodbách útrob nemocnice pekne v pohodlí.

   Gold sklonil hlavu čo najnižšie, vlasy mu zakryli celú tvár, stiahol plecia a tváril sa čo najnenápadnejšie. Aj tak bolo riskantné s vozíkom prefrnknúť von z nemocnice.

   Z dvier operačky na prízemí práve v ten moment vychádzal Whale s mobilom na uchu.

domiceli