...pre všetkých tých, ktorým už liezlo na nervy, že sa stále nedali dohromady a len sa to naťahuje a naťahuje...na ! ...Tu to máte... sladké-romantické-lepkavééé...
:-)
Obchodné
tajomstvá III
kapitola
31
Ranná
Ráno ešte neprišlo. Čakalo na zmeškaný spoj niekde na hraniciach mesta.
Možno zámerne sa mu sem dnes veľmi nechcelo. Niečo sa v Storybrooku zmenilo.
Obloha zostávala sinavá a ani vtáky neotvárali zobáky ako inokedy
o takomto čase. Len chlad si hovel hojdaný spomienkou na noc ešte stále vo
vzduchu a obaľoval všetko, o čo zavadil.
Veľký pohár s horúcim nápojom sa obielil parou, ktorá šteklila
studený vzduch na pätách. Rosa prefackaná chladom padala na croissanty
zlizujúc z nich práškový cukor, do džemu, kde sa už tvorilo jazierko
spustenej šťavy zmiešanej s vodou a zmatňovala aj výhľad na maslo pod
priesvitným skleneným zvonom, zgrupujúc sa do kvapiek.
S rukou vo vrecku stál len v košeli a rovnako tmavých
nohaviciach a díval sa niekde do stromov. Dve kolmé vrásky mu rozrezali
čelo. Premýšľal. Nechával nevľúdne sychravé ráno vpíjať sa mu do kože
a netypicky ledabolo nahodeného oblečenia aj znehodnocovať raňajky,
čo priskoro pripravil.
Vzal pohár s kávou, zdvihol ho k očiam a hľadel na svoj
odraz vo vyprchanej pene. V mantineloch porcelánu bol čierny ako tá káva.
Prebdená noc a včerajšie udalosti sa popodpisovali do tváre každá
niekoľkokrát, podľa toho, čo si premieľal častejšie.
Nahol šálku a svetlohnedá tekutina v tenkom prúde kropila
hriadky pod terasou, prskajúc a zanechávajúc na zábradlí i dlažbe
svoje hnedé oči. Jeho hnedé oči.
„Tvoje mäkké hnedé oči...“ Mäkké ? Dokreslil kvapkám na podlahe zreničky
aj viečka a nechal ich hľadieť na seba. Mäkké hnedé...Nezdajú sa. Pridal
farby...Nevydalo...Mäkké hnedé...
- Čo tu robíš tak zavčas rána ? – Usmievala sa na neho
z francúzskeho okna. Iba v okrovej košieľke, ešte z nej sálalo
teplo len pred chvíľou zrušeného spánku.
- Skúšam maľovať, ale káva nie je veľmi vďačný materiál – ukázal na
fľaky po podlahe.
Podišla k nemu. Bosé nohy ťapali po studenej dlažbe, chladilo to,
radšej zrýchlila a pritisla sa zimomravo k nemu, nechajúc sa objať
a pritúliť. Pobozkal ju na čelo a nechal kochať sa jeho dlaždičkovou
galériou.
- Povedala by som, že ide o nočnú oblohu s hviezdami. –
zhodnotila dielo.
- ...a kde si videla hnedé hviezdy ? – zapochyboval.
- V tvojich očiach... – usmiala sa.
Hľadel na ňu s plachým úsmevom, stále neveriac očiam, svojim hnedým
očiam, že tu stojí, prešľapuje stúlená v jeho náručí a bozkáva ho
svojimi dúhovými očami.
Zohol sa k nej a pobozkal ju nežne na pery. A znova
a znova, kým neprivrela oči a neovila mu ruky okolo krku stanúc si až
na špičky. Zem prestala chladiť. Jeho teplé náručie a horúci bozk vlievali
do nej pokojné teplo domova a vzájomnej spolupatričnosti. Nepotrebovala už
slnko ani teplý šál. Stačila jeho náruč.
Pohladil ju po rozpustených vlasoch opakom dlane.
- Som rád, že mám konečne majiteľku galérie, ktorá umeniu skutočne
rozumie... Ktorá ...mne rozumie...- dodal ešte šeptom tesne pri uchu,
pobozkajúc jej ho skrz vlasy.
Keď sa jej pozrel znovu do tváre, už sa neusmievala. Stála tam vážna
a zamyslená.
Vedel, čo ju trápi, aj na čo sa chce pýtať...
- ...ja... prinesiem ti novú
kávu...a asi aj raňajky – odstúpil od nej, vykročil ku kuchyni obzrúc sa na
stôl so zvlhnutými kôpkami raňajkového menu.
Zachytila ho za ruku.
Neujde...Zatvoril viečka a bál sa otočiť a pozrieť sa jej
znovu do očí.
- Stačí mi to, čo si pripravil. -
povedala bezprostredne, sadla si za malý okrúhly stolík
a s chuťou sa pustila do mokrého koláča, akoby to bola tá najväčšia
lahôdka pod slnkom.
- Ty to chceš jesť ? – neveriacky zmraštil tvár.
- Ty si to nepripravil pre mňa ? – pokývala hlavou a pokynula, aby
si tiež sadol. – Možno ti kúsok aj nechám. – schuti si zahryzla.
- Ďakujem, zvracal som nedávno... – neodpustil
si iróniu.
- Si hnusný ! –
- To si ešte neochutnala ten džem, drahá...
- oprel sa so skríženými rukami
o pletenú opierku prúteného kresla.
Nabrala si plnú lyžicu
a vyštartovala oproti nemu snažiac sa trafiť jeho ústa.
Chytil ju za zápästie, vyfrknúc nechcený náklad za chrbát
a pritiahol si ju k sebe na kolená.
Smiala sa a odtláčala rukami od jeho pliec.
Márne.
Schytil ju za pás a prudko pritlačil k sebe.
Díval sa na ňu zdola a hoci bol pánom situácie - pokorne prosebne.
Ruky z pliec mu zaborila do vlasov. Začesávala ich dozadu, okrúcala
na prsty a zohýnala sa stále nižšie a nižšie. Jej bohaté kučery ho
šteklili na lícach až náhle zrušili výhľad na svet z oboch strán.
Vyzeralo to, že ho už-už pobozká. Prižmúril v očakávaní oči... Bola
tak blízko jeho pier...keď sa zrazu vymrštila a presadla si na svoju
stoličku opäť zahryznúc do mazľavého koláča, až jej nad hornou perou zostal
rozmazaný spola spustený cukor posýpky.
Naoko sklamane, ale s úsmevom plesol po opierkach kresla priznajúc tým
malú prehru.
„Ten cukor aj tak o chvíľu bude môj...“
Sledoval, ako sa schuti napcháva a bol rád, že sa nič nepýta.
Pohľadom zavadil o kalamitu v jeho galérii. Hnedé, už skoro
vyschnuté škvrny od kávy boli potriesnené obrovskou krvavo-červenou lekvárovou
inváziou.
Zvážnel.
Už to nebola obloha...už to neboli mäkké hnedé oči...Opäť videl obraz
nešťastia, tragédiu plnú nevinnej krvi a zničujúcej bolesti.
Prudko vstal a bez slova odišiel so zaťatými päsťami.
domiceli
TI
OdpovedaťOdstrániť