Rumbelle
kapitola 1
Dieťa
...ešte bola dieťaťom s knižkou
v lone pod stromom nad jej rodným zámkom.
Nahlas čítala príbehy, potom sa rozprávala
so svojimi hrdinami z prečítaných stránok, kým sa jej družky naháňali
s chlapcami po lúke. Ona opakovala frázy princezien a princov, tajne
nacvičovala melódiu hlasu v prehovoroch.
Aká len bola pôvabná, aká romantická,
citlivá a nežná...ako sa preľakla, keď sa jej po prvýkrát, len tak
z rozmaru a nudy ozval,
zahalený neviditeľnosťou a so zmeneným hlasom odpovedal na jej slová.
Myslela si, že je ozvenou, len preludom jej
fantázie. Radšej nikomu nič nevravela.
...ale prichádzala každý deň. Prichádzala za
ním...Za hlasom, ktorý nepatril nikomu, a predsa sa stal jej najlepším
priateľom. Jej jediným priateľom. Druhom v samote, keď ju jej otec
zatvoril do veže, pretože sa hanbil za dcéru, ktorá sa vyhýba ľuďom
a rozpráva sa sama so sebou.
Nikdy nezabudne na iskričky v jej
očiach, keď prehovoril na ňu, smutne z veže hľadiacu pod starý dub na
vŕšku nad zámkom, kam už kvôli zákazu otca, nesmela chodievať.
-
Vedela som to ! Ty ma nikdy neopustíš ! ... zostaneš pri mne. Navždy ! Navždy
budeme spolu! – povedala mu v tú noc a potom sa do samého rána
rozprávali o všetkom, ako starí známi, ako priatelia, ako ...
A z jeho rozmaru sa stala závislosť,
ktorej sa nedokázal, nechcel brániť...
Tak nerád ju vždy opúšťal schúlenú do klbka,
zmorenú únavou, ale s úsmevom na perách. Úsmevom, ktorý patril jemu. Len
jemu...
...Len jeho hlasu... Tak veľmi sa tešil, keď
mohol zas v noci prísť a rozveseľovať ju príbehmi, o ktorých si
myslela, že sú iba rozprávkami...
A potom si po ňu prišiel. Vytrhol ju
z rodného hniezda, pretože si myslel, že tam nemôže byť šťastná...
... „Šťastná bude so mnou. Iba so mnou ! Navždy...“
Ako veľmi sa mýlil. Dni, týždne, mesiace
plynuli a ona sa zakaždým strhla, keď zazrela jeho drobnú postavu
s ohavnou tvárou. Odvracala sa, keď na ňu prehovoril svojím škrekľavým
hlasom...Vyhýbala sa mu a tajne plakala vo svojej cele márne volajúc svoj
hlas...
Nedokázal sa dívať na jej utrpenie. Prestal
veriť nádeji, že si zvykne na jeho podobu, že pochopí, kto v skutočnosti
je, že...že ho začne ľúbiť.
Pochopil, že ľúbila iba hlas. Ten nehmotný
šepot, ktorý ju sprevádzal väčšinu jej života.
Dlho
sa jej neozval...Ale keď videl, ako chradne, nedokázal sa dívať na jej
vyplakané oči, na smútok, ktorý sa jej usadil na hebkých pleciach
a viditeľne ju ťažil, až sa mu začala strácať pred očami.
Nechcela bohatstvo, pohrdla šperkami
i darmi, krásnymi šatami, bohatstvom prekypujúcimi komnatami. Odmietala
honosné hostiny...Pookrievala, len keď sa noc začala rozlievať po kraji, vtedy
priam utekala, zatvárala sa do cely v najvyššej veži s nádejou,
ktorej sa nevzdávala. Dívala sa z okna a čakávala...Čakávala...
Dlho márne čakala svoj hlas.
Vrátil sa. Vrátil sa hlas smutný, temnejší,
s hlbokou, nezahojiteľnou ranou v srdci. Nikdy mu neopätuje lásku. Tú
skutočnú lásku, o ktorej sa toľko rozprávali, toľko snívali, o ktorej
vymysleli toľko príbehov a šťastných koncov.
Nie, nebudú už žiadne šťastné konce...
Kráska dospela.
Už nebola dieťaťom, ktoré chcelo počúvať
rozprávky.
Brala svoj „Hlas“ vážne, zverovala sa mu so
svojimi snami a túžbami. Úprimne, otvorene, ako najlepšiemu priateľovi.
A on počúval. Počúval, hoci každé slovo zabodávalo mu dýku do srdca
toľkokrát za noc, že mal pocit, že ďalej sa už nedá... A predsa prichádzal
a nechával sa týrať jej krásnymi predstavami o láske, o živote
vo dvojici, v rodine, tak odlišnými od jeho ohavnej skutočnosti.
Čím krajšie boli tie jej, tým silnejšie si
uvedomoval svoju škaredosť, svoje skutočné ja, ktoré ublížilo toľkým, svoju
tragédiu, ktorej nedokázal zabrániť, postaviť sa jej a bojovať s ňou.
Bol iba zbabelcom. Zbabelcom, čo sa skrýval
za svoj hlas.
* * *
- Prečo nič nevravíš ? Hneváš sa na mňa ?
Hneváš sa, že som dobrovoľne odišla...s ním ?... Preto si nechodil ?
...Netrestaj ma, prosím, svojím hnevom...Musela som to urobiť...-
- Viem ! – povedal tvrdo, ale zaznela
v tom aj trpkosť. – Temnému nikto nemôže vzdorovať. Dohoda uzavretá
s ním je nad život i nad smrť...- vravel šeptom pomaly s hlavou
sklonenou, akoby iba sám pre seba.
Keď s povzdychom zdvihol hlavu,
v svetle mesiaca sa zaleskla malá perlička slanej slzy pod jej viečkom
zastretým okom.
Vzdychol. Aké to musí byť pre ňu, tak
nádhernú, mladú, sviežu, plnú života, z ktorého nemohla ešte nič okúsiť,
žiť zatvorená v temnom strašidelnom zámku plnom tieňov zločinov jeho pána.
Žiť s vedomím, že jedinou živou bytosťou v týchto chladných múroch je
odporné monštrum, ktorého duša je ohavnejšia ako jeho výzor, pred ktorým sa aj
hmyz schovával do dier a vtáci menili smer letu, len aby sa mu vyhli....
A predsa, nikdy z jej úst nepočul
hanlivé slovo na svoju osobu. Nič urážajúce, nič škaredé... Ale ani nič
príjemné...Nič. Radšej nikdy nepovedala nič. Iba smutne sklopila oči. Tak, ako
teraz. Akoby sa bála, že niekto uvidí jej slzu, napriek tomu, že celé mesiace
dobre vedela, že je tu iba ona jediná a... netvor.
Poodchýlila hlavu nabok k pravému plecu,
do tieňa okenice. Snehobiely mesiac osvietil jej teraz krk a poodhalené
rameno, na ktorom v slabom vánku akoby šumela jemná látka rukávu nočnej
košele.
Aká
je prekrásna. Taká jemná, zraniteľná...
Končekmi prstov pomaličky plával od jej
hánok cez zápästie, predlaktie, rameno, nedotýkajúc sa, takmer ani nedýchajúc. Zastanúc nad plecom
nedokázal už odolať. Spustil svoju dlaň. Mäkko pristála na jemnej koži
a jeho horúce pery prisali sa jej na belostné plece.
V tej chvíli si uvedomil svoju
neopatrnosť. Bolo neskoro. Kúzlo neviditeľnosti sa rozplynulo skôr, ako by tomu
stihol akokoľvek zabrániť.
Kráska netušila, čo sa deje, cúvla
o piaď, ale naraziac o špicu jeho topánky stratila rovnováhu
a bola by sa zviezla k zemi, keby ju nezachytilo čiesi mužné rameno.
V záhrade zašumel ostrejší vietor
a rozhojdal trojružu všetkými smermi.
Obe postavy zatajili dych.
Kráska s doširoka otvorenými očami
neveriacky hľadela do veľkých, vypúlených očí v spleti vlhkých sinavých
vrások svojho väzniteľa.
Díval sa na ňu, prevesenú mu bezmocne cez
rameno, nevediac, čo teraz robiť. Až keď zbadal hrôzu, čo prebleskla jej čelom
v podobe kolmej vrásky a ľavá ruka jej zakryla ústa, z ktorých
sa dral do tmy srdcervúci výkrik zdesenia, akoby sa náhle prebudil.
S prudkým nádychom vymrštil jej útle
telo od svojho, sotva udržala rovnováhu. Rozhodil zúrivo rukami, zaboril ich do
jej ramien a nešetrne ňou kymácal zboka- nabok zúrivo vreštiac.
- Tušil som tvoju zradu ! Chcela si ma
podviesť ! Oklamať ! ...Mňa temného ?! Ako si sa len opovážila...Ako si si dovolila
...- ani nevedel, čo povedať, a predsa mu bezmocnosť prinášala na jazyk
tie najnevľúdnejšie slová a vyhrážky. – Chcela si mi ujsť ! Priznaj sa, ty
podvodníčka ! Priznaj, že si zosnovala niečo proti mne ! – na um mu prišla
spásna myšlienka.
Nahol
svoju škaredú tvár tesne k tej jej a začal s neskrývaným
sarkazmom.
-
S kým si sa to tu rozprávala ?! Hááá ?!... Odpovedz mi ! Kto je
tvojím spojencom ?! S kým spriadaš svoje hnusné úmysly ?!... Chceš sa ma
zbaviť ? Chceš ma zničiť ?! Zabiť ?!...Toto by si chcela ?! Moju smrť ?! Aby si
bola voľná ?... Máme dohodu !!! Dohody so mnou nikto neporuší ! Budeš tu
zavretá navždy !!! Počuješ ?! Navždy ! ...- vrieskal.
Rozbehol sa, stratil v dyme, aby sa
v mžiku zas objavil. V rukách držal svoju dýku.
Kráska sa na smrť vyľakala a skryla si
tvár do dlaní.
Chvíľu bolo ticho. Akoby obaja váhali, čo
robiť.
Pomaly zložila roztrasené dlane a hrdo
si stala zoči-voči mužovi, odhodlaná, že už mu neuhne pohľadom.
Zaváhal. Ale len na chvíľu. Jeho škaredú
tvár preťal ako blesk z jasného neba štrbavý úškľabok. Oči mu potemneli,
tvár ešte viac zosinela. Kropaje potu leskli sa mu v každom záhybe. Koža
na krku bola napnutá, že ohryzok vyzeral, akoby z nej chce rovno vyskočiť.
Neuhla pohľadom. Tentokrát nie. Vydrží, nech
by sa dialo čokoľvek strašné.
Začal
skoro milo.
- Tak na čo čakáš ? – pred očami sa jej
zaleskla jeho dýka. Kúzlo jeho moci. – Na ! Tu ju máš ! Chcela si sa ma predsa
zbaviť ! Prosím, len si ju ber ! Na !... Ber !... No, na ! Ber...No ber! –
ziapal ako zmyslov zbavený natŕčajúc dýku len tak ledabolo položenú na dlaniach
a po krokoch sa blížil priamo k nej.
Cúvla. O krok, o dva.
V očiach sa jej zaleskli slzy. Nie, nezabije ho. Nedokáže to. Aj keď by
tým zachránila toľko ľudí, zbavila svet najväčšieho zla, ktoré nosí...Nie. Nie.
To nemôže. Nedokázala už zadržať plač.
Ozýval sa ešte dlho chodbami zámku, kým
utekala do svojej komnaty vo veži.
Zostal sám. Zase sám. Ako už toľkokrát
predtým. Ako stále.
Triasli sa mu pery, dlane pod dýkou. Triasol
sa celý. Neľudský výkrik vydral sa mu z hrude.
Otrčil dýku mesiacu a mrmlal hrozné
zaklínadlá. V dvorane sa zablyslo a potom pustošivý uragán pustil sa
do diela skazy. Bolo počuť rinčania skla a porcelánu, lámanie dreva, vyvracanie
koreňov a šum kymácaných konárov kríkov. Zúrivo metal dýkou a jej zlá
moc zasiahla každú vec a zničila ju.
Všetko trvalo iba chvíľu a obraz skazy
bol dokonaný.
Len v tme záhrady, tesne pri múre,
zostala nepohnuto stáť jediná nedotknutá trojruža.
Stál,
stále sa trasúc zapretý oboma rukami o parapetu a vzlykal. Prúdy
zvlnených vlasov padali mu do tváre a skryli jeho zúfalý nárek. Po chvíli
sa odlepil od rozbitého okna a nevnímajúc spustošenú záhradu ani dvoranu
pomaly, tackavo odchádzal, s dýkou spustenou popri nohe.
Dvere s hrmotom zarachotili
a vpili nešťastného hradného pána.
domiceli
ZLATOU
OdpovedaťOdstrániť