Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 17. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

17. kapitola

 

      Dom zvnútra mlčal. Akoby spal. Rozhodla sa v poslednej sekunde radšej ho nebudiť. Emma nežne hladkala malého po chrbátiku. S vankúšom pod celým telom, ktorý objímal celou silou všetkými drobnými končatinami ako obrovského hodvábneho plyšiaka si v jej pozornosti spokojne bahnil a tiež už takmer prispával. Na rozochvených viečkach sa ešte triasli uplakané mihalnice, ale ostatné nepríjemnosti pchal spánok do svojich veľkých vreciek a naopak, vyťahoval z nich ticho a rozkladal ho opatrne všade ako ďalšie ozdobné vankúše.

  To pokojné ticho vidieckemu sídlu pristalo, ale ona má toľko toho na duši a chcela mať aj na jazyku. Radšej si doň zahryzla.

  Stál v okne. Zízal von. Iste ju videl prichádzať. Vedel, že vošla. Neotočil sa. Mlelo sa toho v ňom priveľa. Len aby neprikročila a nechcela...niečo. Čokoľvek. Teraz nie, teraz radšej ...nie.

  Úchytkom pozrela k Emme, čoby šepkárke. Správna voľba. Tá hneď vyhodnotila situáciu a pokynula jej, aby podišla radšej k prispávajúcej dvojici na gauči. Tamten solitér potrebuje čas a zrejme zopár vnútorných lekcií jogy alebo podobných meditatívnych techník na vyhnanie zlej energie z tela. A z jazyka. To najmä.

  - Hlavne nič nevysvetľuj. Niektorí aj tak budú počuť len to, čo chcú počuť... – potľapkala ju po stehne ako poslušného psíka a mykla bradou na zmeraveného chlapíka, ktorý tiež trochu mykol hlavou smerom k ženám, či to ráčia točiť o ňom. Ráčili. Tvár mu stvrdla ešte viac. Aj ju zabudol odvrátiť.

  - Nepozeraj po nás, zamysli sa radšej, ako aktivuješ systém protimačacej obrany! – zašepkala praktická Emma jeho smerom, aby nezobudila malého.

  Belle jej smutne prikyvovala. Bolo jej mačičiek trošku ľúto, aj keď odzačiatku tušila, že súžitie s nimi nebude možné. Akceptovala ich len kvôli nemu a jeho rozprávke o chudinke, čo sa mu ovila okolo nohy kdesi na smetisku a takú skrotenú ju tam nemohol už nechať. A žrala aj pizzu. Aspoň nemuseli nikdy kupovať špeciálne granule pre mačky.

  - Pamätáš sa ešte na Háda?  - natočila sa zrazu Emma k Belle. - Bol inštruktorom vtedy na hrade, kde sme v to leto pred maturitou za trest brigádovali. Jéžiš, tie verejnoprospešné práce, ja keď si na to spomeniem ...kde sú tie časy... – prekrúcala medzi rečou očami, neuvedomujúc si zatiaľ, koľko nemilých spomienok to popri tom vyplaví, - ...ale viem, ..aby som sa dostala k podstate, že kedysi makal aj u svojho fotra, hrobára  na cintoríne, ...nie, nie, neplaš sa... len, vieš, hneď vedľa cintorínskej márnice bol útulok. Chápeš? Útulok! Možno ešte je. Skúsime získať na neho číslo a popýtame sa... Možno sa ich ujmú a nájdu im dočasku alebo také čosi. Čo ty na to?! – začínalo konečne aj Emme dochádzať, koľko iných spomienok to práve exhumovalo, aj bez Hádovho cintorína. Ale bolo neskoro. Vystrelený šíp a vyslovené slová už ani Boh nevezme späť.

  Zhrozene sa na ňu pozrel vidiac, ako Belle zbledla a ...áno, trasie sa.  

  Neustála to. Ani v sede nie. Vystrelila z gauča a rozbehla sa von.

  Viac už na Emmu zagániť nemohol. Mohol sa len vybrať po stopách ženy, ktorá ...mu ušla. Dúfal, že nie ďaleko.

  Emmu napadlo to isté, takmer sa zrazili vo dverách.

  - Dnes je deň blbec, Adam! Jeden prešľap za druhým. Neviem, ako ty, či si tiež vstával hore vňaťkou alebo bude niečo rozprášené vo vzduchu a  tie mačky sú v tom nevinne a len vesmír sa tak rozhodol, alebo sú tu napriek prerábke nafigu geopatogénne zóny, v každom prípade ...dnes... sa s ňou nehádaj! Prosím, nechaj hovoriť ju. Má toho v sebe dosť. Povedala by som, že to potrebuje von... Upozorňujem ťa, že to nebude bezbolestné. Belle nie je hlúpa, na veľa vecí prišla aj sama. A ja by som sa bála jej mlčania... Ak smiem poradiť, zmeňte terén. O malého sa postarám, – uvoľnila mu cestu a dala prednosť, nech si za Belle beží sám. A zlizne si, čo zasial. Aj to, čo celkom nie, ale vzišlo.

  - Vďaka, koučka, - povzdychol. Vedel pridobre, o čom točí...

  Prikývla namiesto „nemáš zač!“. Ale preventívne doplnila do tréningového programu.  

 - A nezabudni si opakovať: čo sa ti podarilo, čo si dosiahol... a hlavne, čo by si mal zajtra ráno, keď vstaneš, urobiť inak, aby sa situácia nezopakovala, - ukazovala na prstoch číslo tri.

  Porátal si to aj sám. Eliminovať z mysle, aj zo života, aj zo sveta a priľahlého vesmíru troch ľudí: pána spisovateľa, jeho podareného pána syna a toho... „pána“ doktora, ktorý bol asi zreinkarnovaným vysávačom, lebo z nich vysal všetku pozitívnu energiu. Aspoň z neho určite. Premúdrelý  všetkovedko! „On vie, čo je pre Belle najlepšie!“ Nie on, ale ON...

 

  Stála až takmer hore pod lesom. Zadýchal sa, kým k nej došiel.

  Stála tam, dívala sa kdesi hore a tiež zhlboka dýchala.

  Stála tam a čakala, čo on na to.

  On sa potreboval v prvom rade vydýchať. S dlaňami zapretými o kolená, v predklone chytal druhý dych. Aj ten prvý. Ktorýkoľvek mu vráti normálny hlas. Narovnal sa. Preslov mu prefúkalo, prečistilo. Jej drobná tichá do seba vtiahnutá silueta mu pripomenula dôležitú vec. Miluje ho. Inak by bežala ďalej...

- Nie sú ani také dôležité udalosti, ktoré sa okolo nás dejú, ako náš pohľad na ne... – vychrlil s posledným zrýchleným výdychom. Potom už pokračoval v pokojnejšom móde. - Nie, nie je to moja myšlienka, niekde som to čítal. A ešte čosi o „vzťahových kliatbach. “ Počula si už o nich? Vieš, to sú tie vety, že nikdy nebudem „ako otec.., ako matka...., ako ja ...v prvom manželstve...“ Slová, slová, slová. Iba nahradia v tebe jeden mantinel druhým. Belle, poďme spoločne vybuchnúť! Rozkopme tie mantinely! Čo ty na to? – ponúkol nečakane, otvorene, dôrazne, takmer rozkazom.

  To ju neznepokojilo, ale obsah slov hej. Otočila sa k nemu a nechápavo zažmurkala, prekladajúc si jeho slová do vlastnej podoby reči.

  - Mám ti tu vykričať všetko... čo sa mi nepáči, čo ma štve...?! – ostatné dopovedala rukami rozhadzujúc ich všetkými smermi, odkiaľ dnes prichádzali jóbovky vo všetkých možných formách.

  Prikývol. Vyzeralo to, že nadšene.

  - Krič a ja sa budem snažiť zminimalizovať hrozby a možné straty.  A potom ti to vrátim...aby si vedela! S tým by si mala počítať!  – nepozrel zboku, akoby sa díval, keby to myslel len ironicky. Myslel to smrteľne vážne.

  - ...to...to akože budeš po mne kričať, nadávať mi a vyčítať... –

  A on prikyvoval. Vážne prikyvoval.

  - Tak poď, Ideme do toho?! Alebo sa poďme z toho spolu, prípadne každý sám vyšportovať, vyvýletovať, vywelnesovať... Vypadnime odtiaľto niekam, kde beztrestne a bezbrežne explodujeme, a potom sa sem vráťme bez strachu o to, že sme zničili náš vzťah. Alebo samých seba vo vzťahu, v ktorý neveríme... – už ten strach začínal fyzicky pociťovať. - Belle, začni, prosím! Krič, plač, nadávaj, vyčítaj mi všetko... čokoľvek, len nemlč a nenechávaj ma v neistote, že duchom mi odchádzaš niekam, kam ma už nevpustíš. Tú samotu by som  nezniesol... -

  - Bojíš sa, že ma stratíš? – overovala si.

  - Čuduješ sa, kam až som schopný zájsť, aby som tú stratu nedopustil?! Áno, zmanipuloval som podpisy za predaj domu a pridal k nim aj tie rozvodové papiere! Áno, prekopal som tu kameň cez kameň, aby tu po tamtom nezostalo nič a ja by som tým eliminoval každú tvoju cestičku vrátiť sa niekam. K niekomu...! Nikam!  – takmer už aj sám skríkol. -  Nikdy už nechcem zažiť tú bolesť ...keď som ťa stratil... To preto, preto som to všetko robil... ale nebudem sa obhajovať. Nebolo by to fér a je to aj márne. Som aký som. Toto som ja! Poznáš ma. Som manipulátor a som monštrum!... Ale toto som nechcel. Nechcel som ťa vidieť smutnú, sklamanú a nešťastnú... – stišoval preslov.

  Mlčala.

  - „Ty nie si monštrum...“ ...by zaznelo z úst Krásky v jednej rozprávke... Ale obávam sa, že na rozprávku je ešte priskoro. A čo box? – skúsil odľahčiť situáciu.

  Mlčala.