Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 13. kapitola

ROZMRVENÉ III

13. kapitola

 

      - Usmievaš sa? – neveriacky sa na neho natočila, prv než otvorila dvere na taxíku.

  Prikývol. Vystúpil, pribuchol, oprel sa zloženými rukami o strechu auta, počkal, kým sa tiež z auta vynorí a zrazu bol akýsi zhovorčivejší.

  - Spomenul som si na jeden motivačný citát. Vstúpil som totiž do seba. Respektíve,  stúpili mi do svedomia iní. Asi by si nečakala odo mňa, že sa pridám na nejaké tie sedenia, ale... hľadal som cestu a toto bol jeden z pokusov. Márny, aby som upresnil, vzdal som to po prvom stretku a účte zaň. Ale niečo z neho vo mne zarezonovalo.  „Dávajte pozor na veci, ktoré vás uvádzajú do pohybu a snažte sa pochopiť, prečo. Meníte tak svoju dušu. Milovať iných znamená milovať seba samých, nenávidieť iných znamená nenávidieť seba samých. Rásť začnete vtedy, keď začnete zbierať časti svojho ja a dávať ich znova dokopy prostredníctvom svojej JEDINEČNOSTI!“ – nahol sa uchom  k plecu, čo Emma na to.

  Emma vykrútila pery ako Juno z divadelnej masky a predstavila si akurát tak stretnutia anonymných alkoholikov, kde by tento zapadol, prípadne sedenia u psychiatra, čo by mu tiež neuškodilo, ale ktovie. Možno chce naozaj na sebe pracovať. A možno už aj začal.

  - Tak počúvaj, ty pán JEDINEČNÝ, ak ti smiem poradiť, pri zbieraní tých kúskov, mysli tak trochu aj na ňu a na to, že tiež „zbiera kúsky svojho ja“ a skladá si puzzle svojho ďalšieho života. Tak sa láskavo ráč vyškrtnúť zo zoznamu vzácnych chránených živočíchov na pokraji vyhynutia, taký jedinečný zas nie si, to mi ver! – naznačila, že sa má zložiť z taxíka, lebo ten má v úmysle vycúvať.

  Sklamaný sa zložil. Na túto kaleráby nezaberajú. Odprevadil auto pohľadom a otočil sa k cieľu cesty. Konečne ho vzal na milosť. Ktovie, čo očakával. Ktoviečo neočakával. Ale ak tu bude „ONA“, dá tomuto Bohom a ním samým zabudnutému miestu ešte šancu. A ona ho pozvala. Ona...sa ozvala ako prvá! To by si sa mal radšej hanbiť, ty hrdina, nemyslíš? Nemyslí. Odkedy je sám, myslel priveľa a nič z toho. Zrazu zavolá Emma, že „ona“ sa chce stretnúť a už nemusí myslieť! Už musí len konať! Teraz! Hneď!

  Prižmúril oči. Roztvoril oči dokorán. Trhol hlavou dozadu, potom hodil pohľad na Emmu.

  Tá sa tvárila, že jeho šok nevidí.

  - Nuž, kde je vôľa, tam je cesta, keď už sme pri tých múdrostiach. Teda bude. Raz... – zakopla do makadamu, ktorým bolo podložie zatiaľ vysypané. – Tým chcem povedať, že nový majiteľ, ktorému si ráčil predať váš domov, - neodpustila si rypnúť, - nesedel so založenými rukami a získanú nehnuteľnosť postavil z popola...ako vidíš. Môžeš len ľutovať a ticho mu závidieť. A pritom si toto všetko mal... Všetko si mal vo vlastných rukách a čo ti v nich zostalo?! -

  - Tak to preháňaš! Zas až v takom dezolátnom stave môj dom nebol. Nedávno sme s Belle čistili aj komín. Vynovil som spálňu... – a na nič viac si nespomenul.

  - Nie, to máš pravdu, slovo „dezolátny“ je slabý odvar toho, čo som poznala aj osobne, nezabúdaj! Chodila som s tvojím synom. Apropó, toho svojho dokonalého podareného synka si sem včera poslal tiež ty? Aby sa pokochal?! – kula železo za horúca, nech má tie najnepríjemnejšie body za sebou.

  - Neal tu je? Bol...?! Ako? Prečo?! Nedal som mu ani vedieť, že som to tu predal cakumprásk ako to stálo a ležalo. Predpokladám, že si prišiel po vreckové, ale má smolu! Predal som aj dvere, na ktoré by mohol klopkať... – zatiahol nenávistne nepreglgnúc ešte, ako sa jeho krv zachovala k Emme, Monike a vlastne ako sa správa ku všetkým. Stelesnená sebeckosť.

  - Nenašiel ťa...tu... a obávam sa, že ťa bude chcieť nájsť. Ja len aby si bol pripravený. Tvoj syn bez teba asi nevie žiť. Tento jeden určite. Ten druhý sa má dobre, ...ak by si chcel vedieť, – mykla bradou dopredu.

  Belle s Gideonom sa boli prejsť. Vynorili sa práve spoza domu a pokojne, z kroka na krok kráčali k návšteve, čo zatiaľ zostala na okraji lesa. Všetci tam zostávajú. Asi má to miesto nejakú tú miestnu mágiu. Emma k nej vykročila a pohla do kroku. Prevzala malého a pokračovala v prechádzke namiesto jeho mamy.  Nech má párik trochu súkromia.

  Belle zostala stáť. Zrazu stratila všetku guráž.

  Obaja jej nemali na rozdávanie.

  Vykročil ako prvý. Hlavou sa mu preplietli spomienky, čo kedysi mohol, smel, si dovolil a dovoľoval by si ďalej...a rád. Každý krok mu odstrihával z možností. Šmyk objatie. Šmyk tvár v dlanich. Šmyk bozky. Šmyk pohladenie. Šmyk, šmyk.

  Stojí jej zoči-voči.

  Pripravovala si prehovor dopredu, ale kdesi cestou od domu, ako kráčala a ako sa dívala na muža pred sebou, s ktorým kedysi strávila mesiace a roky, sa z neho vyparovali slová. Výčitky. Nadávky. Otázky.

  Stojí mu zoči-voči.

  - Spomenula si si? – spýtal sa napokon ako prvý. Opatrne. Šeptom,  tónom, ako keď vánok spakruky pohladí líce.

   Iba prikývla.

   Tak rád by ju objal a skryl v náručí. Bez ďalších slov.

   - Aj ty si si spomenul? – skúsila nebyť rozhodená, ale veľmi jej to nešlo.

  Belle, Belle, hádam si len nemyslíš, že si priskoro vyhodila šálku, čo bola len puknutá?! Haló, zobuď sa! Spomenula si si... spomenula na všetko, nezabúdaj! Nie iba na tie roky, ale hlavne na posledné mesiace!

  - Prečo si sa vrátil? -

  - Prečo si sa vrátila ty? – vystrelilo z neho, ale skúsil sa ovládať. Tak od začiatku. Pokojne. Rozvážne. – Pozvala si ma. Ani nevieš, ako som rád, že si sa ozvala. Vieš, aj ja som sa chcel ozvať. Mám pre teba novinku, čo ťa prekvapí a možno...teda iste, verím tomu, že aj poteší... – začal sa mu hlas triasť a slová motať.

  - Priniesol si mi duplikát návrhu na rozvod? Vieš, priznávam, v slabej chvíli som ten prvý roztrhala. –

  To zaznelo ako bzučiaci šíp. A zabodlo sa hlboko.

  - Neposlal som ti...nijaké papiere na rozvod. Belle, ja sa vás nechcem vzdať. Ja... -

  - Ja! Ja! Ja! A kde sme „my“? Adam, sú veci, ktoré sme si mali najskôr vydiskutovať. Pozhovárať sa, odkomunikovať si to, hľadať a nájsť riešenie. Kam si zmizol? A... prečo...si sa ...vzdal...nášho domova? – pristúpila ešte bližšie. Takmer na doraz, ale ruku natrčila za chrbát, kde sa rozprestierala usadlosť.  

  Tá ho však momentálne nezaujímala. Ona, áno. Už cítil ako vonia, ako dýcha, aká je rozochvená... a on nemôže nič. Len blbo pritakávať.

  - Bolo to na mňa priveľa. Priveľa spomienok na každom kroku. Zostal som sám. Nemohol som tu byť bez teba. Bez vás. Dlho som váhal, ale... ty si sa nevracala... a ja som to vzdal. Presťahoval som sa do hlavného mesta. Mám tam prenajatý byt. Som slaboch Belle. Bez teba, nie som nikto. Tak, ako kedysi. A je jedno, či v polorozpadnutej chatrči na kraji lesa, alebo niekde v intimite paneláku vo veľkomeste. Nemyslíš?! – pozrel sa na ňu tým svojím mäkkým pohľadom strateného šteňaťa, ale... videl aj sám, ako stvrdla.

  Už sa do neho nevpíjala. Už sa v ňom neroztápala. Zrkadlil sa jej v očiach, ale nič viac. A čo si čakal? Hádzanie okolo krku? Smoklenie do tvojej hnusnej košele? Odprosovačky? Ponúkačky? Toto je Belle! Zabudol si?

  - Zabudol si?! – prekvapila ho otázkou, akoby mu čítala myšlienky.  – Opustil si ma rovno v pôrodnici. V tej najťažšej chvíli. Keď som ťa najviac potrebovala. A pokiaľ viem, nejavil si záujem celé dlhé týždne. Ani o mňa, ani o svojho syna. -

  - ...zranená ješitnosť... – precedil cez zuby a cítil sa už aj fyzicky zle. Všetko vytesnené sa mu vracalo ako bumerang.

  - Stop. Už žiadne výčitky, žiadne obhajoby. Sme tu a teraz. Ty a ja. Čo bude s nami? Máš vôbec nejakú predstavu...čo by mohlo byť? Čo chceš, aby bolo? – vyložila karty rovno na stôl. Prázdny stôl. Do jeho prázdnych dlaní. Až teraz úplne precítil Emminu poznámku, že vo svojich rukách mal všetko. A teraz? Čo v nich má teraz? Prázdne dlane... a ňou vyložené karty. Vrátil jej ich.

  - Na mne nezáleží. Nezáleží na tom, čo chcem ja. Ty si sa rozhodla. A ja nemám právo ti nič vyčítať. Áno, prial by som si, aby si...aby ste sa ku mne vrátili, aby sme začali niekde odznova, ako rodina. Lebo my sme rodina, Belle. – skúsil zatlačiť na citlivú strunu.

  - Mohli... sme byť... – zašepkala a bolo jej zrazu do plaču. Ani nevedela prečo.

     Tak rád by ju objal a skryl v náručí. Bez ďalších slov.

     Natočil sa radšej smerom k domu. V túto hodinu bol už osvietený predpoludňajším slnkom, čo vystrkovalo rožky spoza lesíka. Bol svetlý, nanovo omietnutý, s novou strechou. Všetko tu bolo nové, krásne, čisté, neutrálne, antiseptické, vydezinfikované... nič napáchnuté človečinou, čo tomuto miestu vdychovali storočia. A predsa...

  - Závidím novému majiteľovi. – založil ruky radšej za chrbát, aby neučinili niečo neuvážené. Odmietnutie, odstrčenie by jeho ego teraz nedalo... -  Pozri, ako krásne si to tu nový majiteľ predpripravil. Iste pre svoju rodinu, ktorú sem raz privedie. Budú všetci híkať, nadchýnať sa, achkať, jojkať. Prípadne, čo by bolo ešte lepšie, si to tu  budujú pekne spoločne. Každý víkend sem nabehnú, ako rýchla rota a vytešujú sa z prírastkov. Ty si vedela, že to tu takto rýchlo prestavujú? – usmial sa smerom k nej. Ako prejav dobrej vôle...

  - Nie, netušila som. Netušila som, že si to predal. A to...že sa tu stavia a prestavuje vo veľkom, bolo aj pre mňa prekvapením, – usmiala sa smerom k nemu. Ako prejav dobrej vôle...

  - Rád by som videl, ako to teraz dnu vyzerá. –

  - Tak poď, rada ťa prevediem. –

   Úsmev na perách mu zamrzol.