Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 18. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

18. kapitola

 

      Až pri odomykaní dvier mu došlo, čo je inak. Všetko. Obrazy, zvuky, pachy, aj na dotyk bola kľučka chladnejšia, prítmie bytu temnejšie a nádych neoslovujúci. Nevrátil sa domov, len do bytu, v ktorom teraz býval. Akurát v hlave mal väčší bordel, než bol tu. Chýbal mu jeho inšpirujúci neporiadok niekdajšej pracovne. Ktorou bola celá usadlosť. Obe poschodia... každé so svojskou, ale atmosférou. A atmosféra je kladný atribút. A  nie toto tu.  Neútulná prepchatá chodba, čoby... chodbička, chodbičôčka smrdiaca vyčamblanými papučami a nevyneseným odpadom hneď pri dverách v zle zaviazanom sáčku, šumiaci splachovač otravujúci zvukom aj smradom vyrážajúcim zo šachty, namiešaným lepšie ako drink „zo zlivkou“, čo barmani nechávali pre bezďákov po nedopitých štamperlíkoch zliatych v jednej fľaši, v tomto prípade z výparov všetkého, čo sa vo vchode varilo od prízemia po sedmičku. Ponúkalo sa to ako facka zo zle tesniacich umakartových dvier.

  V kuchynke na konci tunela sa ešte svietilo. Miešala čaj veľkými oblúkmi, lyžičku držala všetkými piatimi prstami, aj keď pálila. Aj bude páliť... Asi by si už mal zaobstarať nepriestreľnú vestu. Alebo ohluchnúť. Zastal vo verajách, či príde aj nejaký žurnál pred dnešným premietaním.

  - V robote si nebol! Volala som tam, netušili o tebe ničovaté nič. Čiže ani o voľno si oficiálne nepožiadal. Vieš, ako sa takým za mojich mladých čias vravelo? Fluktuant! Tak! A zatvárali takých do basy. Za príživníctvo. Tieto vaše voľné nohy! Na, tu je výsledok! Kedy sme my mali čas byť na nejakej tej voľnej nohe?! ...či ako tomu hovoríš?! Nikdy! Bolo treba zarábať, o domácnosť sa starať. O rodinu. Tak! Aké tam voľné nohy, ruky, hlavy... Len si zmizneš...a vraciaš sa... teraz sa chodí domov?! – robila otočku za otočkou, pekne rázne, spomalene, ani len nepozrela jeho smerom. Prológ mala pekne vystavaný, vopred pripravený. Jadro sa už nejako vyvinie aj samo. Dúfala. Preventívne škrtla štandardnou, obeť automaticky zneisťujúcou, témou: – Ale ja dobre viem, kde si zas bol! Mňa neoklameš! – až teraz zdvihla oči od šálky, poklepkala lyžičkou o jej mantinel. Pojednávanie začína. Po expozícii by mala prísť kolízia. Na hádku je vždy pripravená. A ako ho pozná, nebude ho musieť dlho do nej lanáriť. Zbadala, že je niečím obliaty. Tam môže začať.  – Ty nemáš hanby pri sebe?! – nahla hlavu k plecu a prižmúrila oči. V podstate ani nechcela nič počuť, beztak to budú len vyhováračky a ohováračky. Nič smerodatné, nič posúvajúce túto frašku. Ale patrí sa prejaviť záujem. A ukázať, že si všíma. A zvedavosť je zvedavosť.

  Iba tam stál a strácal farby. V mliečnom svetle, čo bzučavo vychádzalo spod kuchynskej linky pôsobil navyše unavene, ako rozpíjajúci sa akvarel zo starého kalendára nalepeného na ploche ošumelej steny namiesto novej tapety.  

  Posunula  šálku do stredu stola.

  - Uvarila som ti čaj. Šalviový. S medom. To je na hlasivky. Keby si mi zas chcel čosi vykričať. Ako obyčajne... – oprela sa, zložila ruky do lona a pozrela na prázdnu stoličku oproti seba. Malo to byť pozvanie. Do ringu.

   Cestou sa ešte zastavil v chladničke. Zapretý o dvierka tam stál ako čajka s poraneným krídlom v žiari mesiaca a hoci by pojedol aj klince, nič, ani podobné nič, ho v osvetlenom priestore nečakalo. Horčica, kečup, čípky na zápchu a zošúverená mrkva. Prečo je v každej chladničke mrkva?! Ahá, lebo zas zabudol nakúpiť. To bude nejaký tretí až šiesty bod programu na dnešný večer.

  - Bola zemiaková omáčka s fašírkami. Odvčera. Ale mali sme návštevu. Chutilo mu. Nakúpiť si mal cestou...z práce, pokiaľ mi pamäť slúži, tak sme sa včera večer dohodli. Nechala som ti tu ráno zoznam aj peniaze. Ak konečne zavrieš tú chladničku, nájdeš to pripnuté o dvierka. Venice. Ach jaj, Benátky...tak, tam som... nikdy nebola! Tak. Pekná magnetka. Stará Blašková má šťastie na deti. Tej nosia aspoň magnetky...keď už nič iné, – rozprávala si monotónne viac pre seba, ako vždy...

  Nákup a hneď druhý bod? Nebodaj nemá nič dôležitejšie na srdci?! Konečne vzal na milosť stoličku. Prehrabol vlasy a zaprel sa lakťami o stôl. Možno to dnes nebude také vyčerpávajúce, ako vždy. Tretí bod bol magnetky? Ozaj sprosté magnetky? Majú ich na každej stanici, aj na tých riťoidných. Že ho to nikdy nenapadlo, jej vždy nejakú kúpiť. Škoda drobákov. To ich radšej nahádže do kávomatov za írsku kávu. Nevdojak mrkol na fľak na košeli. To bol asi ten bod nula, že "by sa mal hanbiť"... Hovorila aj niečo o svini? Nie, to bolo asi minule. A netýkalo sa to jeho. Prepáč, Belle. Skúsil by som ťa brániť, ale prehral som radšej kontumačne, aby som jej nedal príležitosť rozmnožiť tvoje prídomky. Mal asi kúpiť tú magnetku na stanici...

  - Tá diera je na konci sveta. Nie je tam nič! Nieto ešte stánok s magnetkami... máti. – skúsil podobrotky.

  Vyložila stále zopnuté ruky na stôl a trošku sa nahla.

  - Klamať si ani ako zasran nevedel! Viem ja veľmi dobre, aká je to „tá diera“. Ako každá iná. Chamajda! A je mi jedno, ako teraz svoju manželku nazývaš, ale... a to viem, dom, kde ti teraz zas žije, tvoj dom, ten „na konci sveta“ ...už dávno dierou nie je... synu! – vyzrádzala prirýchlo štátne tajomstvá.

  Mračil sa. Až teraz si dal dohromady čriepky z informácií, čo mu na začiatku neprešli informačným kanálom úspešne. Presne vedel, kto ho predbehol a poskytol subjektívne spravodajstvo k jeho pripravovanému objektívnemu. Alebo naopak? S bulvárom chcel prísť sám? Už ani nevie. Dnes sa nádejal, že už bude spať. Márne. Ako vždy.

  - Aspoň vnúčik vie, čo sa patrí. Občas príde babku omrknúť... -

  - ...a vyžobrať prachy! –

  - To by sa musel na teba podať! –

  A bolo porozprávané. Body tri, štyri, päť. Do koľkých sa dnes hrá?

  Bolo by asi priveľmi trúfalé očakávať od najbližších trochu toho pochopenia, rešpektu a...lásky. Odsunul späť jej šálku. Šalviu neznáša. Je trpkejšia ako jej výčitky. Dobre, tak ju nepozval na svadbu. Nepozývali nikoho. Dobre, tak nedal na jej radu, že toto nebude fungovať, lebo je to narýchlo. Dobre, tak ju zatajil aj pred Belle. Dobre urobil! Takto mal aspoň chvíľu pocit, že žije konečne tak, ako by chcel, nie tak, ako sústavne od neho chcú iní.

  Ale mala dnes chuť rozprávať. A bolo jej jedno, že to bude skôr monológ.

  - Neal vravel, že ho zbili. Ty vieš veľmi dobre, ako sa mi nepáčilo, keď si to urobil ty! Otec! Namiesto toho, aby si mu pomohol! Svojmu jedinému synovi! Tak, ako je tvojou povinnosťou, ale zle som ťa vychovala, zle veru. Málo som ťa ja tasala! Potom by si nemal toľko odvahy. Tak? Ako? Necháš to tak? Necháš si tĺcť vlastné decko? Jediné dieťa?! – rýpala, lebo vedela, čo bude nasledovať.

  Vedel, že zámerne provokuje, ale on dnes nemal chuť sa baviť o svojej novej...starej...bývalej...stratenej rodine.

  Nič? Nezabralo? Ignoruje ju?! To ako si môže dovoliť?!

  - Ani to ti nevadí, že sa potvrdili moje slová?! ...že si mal radšej do hovna stúpiť, než hento manželstvo?! Tak! Tam máš! Vykašlala sa na teba. Ja som to vedela, ja som to tušila... A bodaj by aj nie! Také, ako ona, len za mamonou idú! Zlatokopka! Pekného domu sa jej zachcelo! Bohatého nabijáka! Čo tam potom, že je to starý chren, aspoň jej dá pokoj. To sa čuduješ, čo všetko viem. Neal mi všetko povedal. Všetko! Fuj! Fuj, že im nie je hanba, takto na hromade žiť! Bez sobáša, hriešne...A ona vydatá! ...že ju hanba nefackuje! -

  - ...podpísal som jej rozvodové papiere. Je to len otázka času. Preto som bol za ňou,  – zaklamal.

  - Čože si urobil?! Zasa? Zase rozvedený? Čo si o nás svet pomyslí?! Ako sa mám starej Blaškovej na oči ukázať?! Buchnúť do stola si mal! Tak! Zobrať ju, zdrapnúť za plece a ta! Hybaj so mnou! Kým si mi žena, poslúchať ma budeš! Aj decko ber so sebou! Tvoje je! Starať by si sa oň mal! Nie ho tam nechať napospas cudziemu chlapovi! To si otec?! Tvoj sa musí v hrobe obracať! – striaslo ju.

  Pozrel na ňu zospodu. Ja mám aj nejakého otca? V hrobe? Aká novinka... že som o ňom nikdy nepočul. A dúfam, že ani nebudem.