Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 15. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

15. kapitola

 

      Ani sa nesnažil otočiť sa k epicentru ovácií. Ani vybrať bojovú techniku, ak by došlo ku konfrontácii s tlieskajúcim publikom. Prišiel s bielou vlajkou, dnes nevyzbrojený ani jazykom. Ak  bude aplauz pokračovať ohadzovaním protagonistov ...kadečím, vrátane pästí, pokúsi sa to aspoň ustáť so cťou. Pozrel s nádejou smerom k nej, či ho nemá v úmysle vziať pod ochranné krídla. Zjavne nemala.  Ako predpokladal, netvárila sa, že všetko ide podľa scenára. Zrejme v duchu prepočítavala, koľko tam ten druhý, vážne sa tváriaci muž, asi stojí a čo všetko za ten čas povedala. A čo je najsmutnejšie...Nedívala sa na neho, ale na NEHO! Asi to už takto bude...

  Šúchal si palcom každý prst zvlášť, akoby potlesk málo rozhýbal články prstov, ale to len preto, aby nemusel rozlepiť ruky a prenastaviť ich funkciu. Dosť bolo masáže, spustil ruky pozdĺž tela. Zabuchol dvere na aute. Riadne pribuchol. Výrobca by sa prežehnal. Muž, čo mu bol zatiaľ chrbtom, skoro tiež. Vykročil, obišiel ho, zadíval sa jej  celkom zblízka do tváre a hľadal odpovede skôr, ako položí otázky. Asi si mal vziať okuliare, akosi nič nevidí... Zvrtol sa, stal si vedľa nej. Zabodol oči do chlapíka, ktorý zrazu nevedel, kam s pohľadom, ale otázky smerovali aj tak k nej.

  - Tento tu ...sem iba náhodou zablúdil? ...alebo tá hlupaňa nevďačná Monika poslala pozvánky na kolaudáciu nášho letného domu všetkým úbožiakom, čo sa kedy zúčastnili komparzu na tvoj život, ...Belle?! – vyslovil takmer šeptom, ale tak tvrdo, že makadamové podložie pod ich nohami boli len tekuté piesky.

  - Váž slová, Adam, prosím... – odpovedala mu obdobne, iba cez zuby. Hnev na prvého z mužov razom prerástol aj na príchodzieho. Hnev je pomerne rýchlo rastúca, navyše  popínavá rastlina. Obrastie všetko, čo jej stojí v ceste. Tu stoja traja.

  Až teraz sa k nej spomalene natočil. Ale, ale, niekto tu naberá guráž. Už dlhšie si všíma, že submisívnosť je v tejto vzorke ženy na ústupe. Tak to sa asi dnes pobavíme. Alebo vôbec nie.

  Pozrela na neho odspodu rovnako prísne. Jemu sa v tvári dalo vyčítať úplne všetko. Od nepríjemného prekvapenia, zlosti, chuti zas po niekom skočiť až po bezmocnosť, sebaovládanie a kdesi tam vzadu v temných očiach aj žiarlivosť. Ale jej nahlúpla sladkastá beletria pre domáce paničky už nestačí! Najmä nie dnes!

  - Ja som ho pozvala. Podpisovať sfalšované rozvodové papiere, by znamenalo, že možno aj všetko toto, - rozhodila rukami, obsiahnuc tým celú rozlohu pozemku, kam len oko dovidí a následne vrátiac ruky smerom od svojho gombíka v strede blúzky k jeho gombíku na košeli, čiže asi prenesene od srdca k tomu jeho, - ...je rovnako falošné! Či?! – prehovor chcel naberať na obrátkach, ale skôr jej to celé prišlo zrazu ľúto. Čo ak... - Naozaj, všetko?! Aj my dvaja, Adam?! - oči sa jej zaleskli, hoci sa snažila sa neprezradiť. - Čo je na tom, keď som chcela počuť pravdu?! Priamo...z jeho...úst! Nič viac! Môžeš mi veriť... – zrazu aj sám videl, ako mäkne. Ale jeho brzdný plán... mal iný plán. Určite nie - brzdiť!

  - Prečo tajne, Belle?! Bez môjho vedomia?! Za mojím chrbtom! Len čo vypadnem na pár hodín z domu, už sa tu zjavujú tieto kreatúry z tvojho prenatálneho života! Mňa už nezaujíma tvoj zombieland! Mal som za to, že už aj ty si konečne urobila hrubú čiaru a naozaj chceš začať nový život... So mnou! Tak prečo by som ja nemohol a nemal vedieť... o našich návštevách? Ahá! - prekrútil očami, celou hlavou, aj celým telom. - ...asi zo strachu alebo z vypočítavosti, že ak by sa moja kráska rozhodla zmeniť revír a osedlať si starého..., prepáč kamarát, pôvodného žrebca, nejaký pokútny náhradný džokej by jej v tom bránil... Či?! Naozaj, Belle?! Chcem, aby sme boli k sebe otvorení a úprimní. Nechcem nič viac. Môžeš mi veriť! Môžem, ale ja veriť tebe?! Už druhýkrát som tu načapal iného chlapa! Čo si mám o tom myslieť?! -  parafrázoval ju.  

  - Klamal si mi! – vypadlo z nej.

  - Omyl! Nepovažoval som len za podstatné ťa zaťažovať malichernosťami, ktoré viem vybaviť sám. A v tom je diametrálny rozdiel. Mala si iné problémy a ja som ti nemienil pridávať ďalšie, – dodal miernejšie, nežne sa dotkol jej sánky, ale, akoby ho popálila. Reštartovala.  Vykríkol v pôvodnom móde, - ...že si nejaký idiot nepozrie, čo podpisuje, nie je moja vina, však, pán spisovateľ?! – hodil očkom na neho.

  Ako tradične strčil ruky do predných vreciek nohavíc a ošíval sa. Čo má povedať?! ...že tento tu, „sympaťák v košeli“, má pravdu?! ...že bol rád, že má tie sprosté papierovačky za sebou, že mu na účte pristane dohodnutá suma a nemusí sa ničím zapodievať, lebo je tu NIEKTO, kto všetko vie vybaviť sám!  Dnešný deň by nazval „parafrázou“. Asi sa očakáva, že niečo povie.

  - Rád by som ...s mojou... – asi nebude vhodné použiť „manželkou“, - ...s Belle, niečo prekonzultoval, ...ak dovolíte... – neodpustil si sarkazmus, správne vycítiac majetnícke sklony svojho soka.  – Dokonca, netrvám ani na rozhovore medzi štyrmi očami, ide o súkromnú, ale v podstate, pracovnú otázku, – hľadal slová a dúfal, že buď dostane rovno cez papuľu a tento tu ostentatívne opustí kolbište, alebo ho nechá dopovedať... a zabije ho až v druhom kole. Keď sa dozvie, čo prišiel riešiť.

  Zmena obrazu. Z domu vybehla Emma.

  - Belle! ...Rýchlo! ...Gideon! – a zmizla zas v dome.

  Trojica sa strhla. Pozreli jeden na druhého a rozbehli sa k domu.

 

 

  Zle sa mu dýchalo. Začínal malátnieť, ledva sa hýbal. Opuchnutá začervenaná tvárička neveštila nič dobré a škvrny, ktoré mal už nabehnuté po predlaktiach, o to viac. Drobné rúčky občas vystrelili, šúchali nos a oči a nevedeli si poradiť... 

  Hlasov bolo priveľa a riešení pomenej.

  - Volám pohotovosť! -

 

  Zo sanitky zadkom dopredu vystupoval lekár s kufríkom, cestou promtne podávajúc ešte nejaké inštrukcie šoférovi. Možno mu len dopovedával príbeh. Dopadnúc do štrku, napravil si klopy na plášti. V tejto horúčave je každá vrstva otravnejšia ako otravná. Ale dress kód nepustí. Hrdo kráčal k domu, ležérne, trochu znudene. Zabíjal čas služby. Ani sa neošíval po niečo, čo ho na chodníčku zaujalo, sa zohnúť, poobzerať si to a znovu odhodiť. Toto tu nevyzerá na vážny zásah. Zas nejakí úzkostliví rodičia. Zas jeden z tých zbytočnejších výjazdov. On oceňuje skôr tých, čo si skúsia najskôr pomôcť sami. Veď sa vždy dá niečo vygúgliť. Aspoň elementárne základy prvej pomoci.  Ach, jaj, tí rozmaznaní dnešní helikoptéroví rodičia...

  Vo dverách stál muž. Zamračený. Podľa odhadu a obdobne udržiavanej nehnuteľnosti ako pôsobila jeho vizáž, asi ... starý otec, ktorému mladí pri odovzdávaní vnúčika na prázdniny zabudli dať potrebné inštrukcie, čo ak... S týmto sa babrať nebude. Za jeho chrbtom sa ale zjavila žena. Zjavenie?!

  - Belle! ...si to ty?! – usmial sa blondiačik s preriedenými vlasmi, ktoré si voľnou rukou rýchlo trochu rozčechral. Ale na ďalšie zdvorilostné frázy už nebol čas. Je v službe. 

Do cesty sa mu postavil znova muž z verají. 

  - Dovolíte?! Kde máme pacienta?! – takmer ho odsunul a drzo vošiel dnu, už sa trochu, aby nepovedali, ponáhľajúc. Už od dverí vyhodnotil situáciu. – Vyzerá to na prudkú, asi náhlu alergickú reakciu... – kľakol si ku gauču,  kde ležalo malátne dieťa a mal sa k činu.

  - Hrali sme sa s mačkami. Nevedela som ho od nich odtrhnúť. Nie, neublížili mu, nepoškriabali ho. Iba sa...hrali. Nevidela som v tom nič zlé... – vysvetľovala Emma. Lekárovi, aj ostatným. Tým už desiatykrát.

  - Mačky?! Čo tu ešte robia nejaké mačky?! Odkedy to tu renovujeme, nevidel som tu nikdy nijaké... čiže, čie sú to mačky? Kde sa tu vzali?! – rozčuľoval sa muž "z uvítacieho výboru" a jasné, že prvý pohľad smeroval k druhému chlapovi v izbe. Vražedný.

  - Sú to ...naše mačky, – povzdychla Belle, ale rýchlo sa aj opravila, ukazujúc raz na seba raz na dosiaľ len zazerajúceho chlapa v úzadí, ale pozerala sa úskokom aj na muža, čo sa tváril ako vyšetrovateľ a minister zemetrasenia v jednej osobe.   

  Márne sa snažil mať to tu pod kontrolou. Nemal ani samého seba. Pozdravil ju menom! Príde doktorko z mesta a zdraví mu Belle menom!

  Lekár sa zaoberal malým. Po pár úkonoch vstal. Čas na prednášku.

  - Prepáčte... kto sú rodičia, prosím? - pozeral sa po dvoch ženách a dvoch mužoch, páriac ich napreskačku, kombinoval, ale nič rozumné mu nevychádzalo. Dve alfasamice a dva exempláre jednoznačne odsúdené na vyhynutie. Keby bol on príroda, presne takto to zariadi.

  - Viktor, ...toto je môj syn, Gideon, – nahla sa k dieťaťu Belle, hrdo malého predstaviac, s očividne materinským kukučom ho láskajúc po spotených vláskoch, kým jej prsty nežne treli drobné pršteky dieťatka, čo už pokojnejšie dýchalo a zvedavo si obzeralo prítomných.

  Už bolo jasné, kto je matka. Odškrtol si kolonku v zvedavosti lekár, trochu sklamanejšie.  Preboha, ale ktorý z týchto dvoch je otcom?! Belle, Belle, Belle, povedz, že si počala od radosti, alebo také čosi, lebo... ak sa dozviem, že patríš jednému z týchto dvoch ...a...nie mne, budem mať týždeň nočné mory! Preblesklo službukonajúcemu lekárovi hlavou.

  Ani jeden z mužov sa nechytal slova. Obaja gánili na Belle a...áno, už aj na neho. 

  Odkiaľ sa títo dvaja poznajú? Ako to, že si tykajú?! Aká „Belle“ a aký „Viktor“? Behalo už hlavou obom.

  - Chcem vám len v rýchlosti osvetliť... Alergia na mačky je tretia najrozšírenejšia alergia na svete. Je spôsobená mačacím proteínom, ktorý sa vyskytuje v mačacích slinách, moči a koži. Akonáhle sa tieto častice dostanú do nosa, očí alebo do pľúc alergikov, imunitný systém reaguje a aktivuje biele krvinky. Tie potom uvoľňujú histamín, ktorý spôsobuje zápal a alergické príznaky, ako sú kýchanie, svrbenie a upchatý nos... – otáčal sa striedavo na všetkých, stále mal zmätok z priveľa ľudí na jedno batoľa. Pôjde radšej na istotu. Tých troch rovno vynechá z komunikačného reťazca. - Belle, s tvojou preddispozíciou na astmu, je veľká pravdepodobnosť, že ju zdedil aj tvoj syn.  Mačky sú často prenášačmi aj ďalších alergénov, ako peľ a prachové roztoče, čiže problémy sa môžu  nabaľovať. Bolo by najlepšie navštíviť v najbližšom čase alergológa. Ten ti... ten vám... – obzrel si preventívne, vyplašených ľudí okolo, - povie viac a nastaví aj liečbu.  Ja by som v každom prípade v prvom rade odstránil príčinu. Najlepší spôsob, ako zvládnuť alergiu na mačky, je sa im vyhýbať... – nevrelo pozrel na inkriminované zvieratá spokojne sa vyvaľujúce už zas vonku na slnku.

  Lekár si ešte raz obzrel komparz. Tamten tuším vravel niečo, že to tu rekonštruuje.

  - Dovolíte, zachytil som, že... asi... budete stavbyvedúci, čo je zodpovedný za prerábku tejto nehnuteľnosti, a keďže je Belle moja dlhoročná priateľka, chcel by som vám len poradiť, pokiaľ to ešte ide a rekonštrukcia nie je vo finálnej fáze, dajte naištalovať do miestností čističky vzduchu. Majiteľke to tiež prospeje... – vážne proklamoval.

  - Keď si chcete dovoľovať, počkajte na dovolenie! Nepýtal som si od vás rady! Mám svoj vlastný rozum. A pokiaľ ide o majiteľku, ja viem najlepšie, čo jej prospeje! Vzduch v tomto dome najviac  prečistí neprítomnosť niektorých osôb! ...na ktoré alergiu začínam chytať už aj ja sám! – ukázal vedľa seba na ošívajúceho sa zarasteného chlapíka. A drzo, hneď po ňom, skoro zabodol prst aj do lekára. Nebol mu vôbec sympatický! Od začiatku.

  Lekár trochu cúvol. Toto zrejme nebude len „stavbyvedúci“, toto bude asi... jeho veličenstvo majiteľ paláca... a možno aj háremu v ňom. Striaslo ho.

  - Viktor, prepáč... dovoľ, aby som ti predstavila... toto naozaj nie je nejaký stavbyvedúci, toto je Adam Gold, môj... – zaváhala len na okamih, ale predstavovanému sa zdal nekonečne dlhý, tak dopovedal sám.

  - Partner! –

  Partner? Za tým môže byť kadečo. Manžel, milenec, snúbenec, partner vo firme, nie, také šťastie mať nebude. Otec dieťaťa? Čas na overenie. 

  - Takže, pán... bude otec. Belle, dovoľ, aby som ti zablahoželal!  Netušil som, že si sa mi vydala, dievčatko... - otvoril náruč, hoci radšej by vytiahol skalpel. -  Tak je to pravda? Vydala si sa mi?! Kedy? Prečo si mi neposlala aspoň oznámenie? Málo sme spolu preskákali, dievča?! – vrhol sa k nej a objal ju. Toto neformálne objatie k blahoželaniu bude jeho prvé aj posledné v živote. Ach, život je sviňa neprajná!

  Trochu sa bránila, zúfalo pozerajúc do tvárí zvyšných dvoch mužov.

  - Nie, počkaj, Viktor. Mojím manželom aj otcom malého je Adam Gold... s Adamom Goldom sme...len partneri, nie manželia. Ale... Ja s ním teraz žijem... – ukázala na druhého z mužov a už tušila, ako bizarne to celé vyznieva. Podľa výrazu  Viktorovej tváre uznala, že nech povie hocičo, okrem receptu pre malého jej Viktor vypíše rovno aj objednávku k psychiatrovi.

  - A vy ste?! – prikráčal k nej „partner“ a položil jej ruku cez rameno, aby bolo doktorkovi jasné, kto s kým. A teraz! A raz navždy! Nie: kto s kým kedysi dávno, pradávno. – Ako to, že tykáte mojej... partnerke?! – posledné slovo nevyslovil veľmi príjemne.

  Doktorko sa radšej už nič nepýtal a nič nekomentoval. Len ľútostivo pozrel na svoju bývalú pacientku.

  - To je Viktor Whole, môj detský lekár a dlhoročný priateľ našej rodiny. Poznáme sa celé roky... – precedila Belle teraz už sklamaná zo všetkých chlapov v tejto miestnosti.