Rumbelle, ROZMRVENÉ III., 16. kapitola

 

ROZMRVENÉ III

16. kapitola

 

      Mačky, lenivo vyvalené na teplých nášľapných kameňoch, akoby tušili, že sú v nemilosti, iba trochu nadvihli hlavy a spoza prižmúrených očí nenápadne sledovali pár opúšťajúci záhradu. Neodvážili sa priblížiť, otierať sa o nohy a žobrať o pozornosť. Načo aj. Ľudí k svojmu spokojnému vrnivému životu predsa nepotrebujú.

  Kráčala so sklopeným zrakom, rukami prekríženými na prsiach. Udalosti posledných hodín ju obrali o energiu. Musela na vzduch. Ale nijaký tu nebol. Horúčosť ho všetok vypila už doobeda.

  - Mám za to, že nie si dvakrát šťastná, Belle. Alebo sa mýlim? – pokúsil sa vyprevádzaný lekár po chvíli mlčania osloviť svoju súputníčku. Len tak, pre nič za nič by s ním nešla. Späť k  sanitke by trafil aj bez nej. Asi má pre neho slabosť... domýšľal si, ale dobre vedel, že táto žena bola pre neho nedosiahnuteľná už od začiatku. Bol málo stratená existencia...

  Pozrela kdesi dopredu, potom sa obzrela smerom k domu a radšej späť pod nohy, než k nemu. Prešla ešte pár krokov, ale nechcela byť odmeraná a prenášať svoje starosti na starého známeho. Zobrala ho teda na milosť a dúfala, že sa nepokúsi prekračovať zas mantinely.

  - Keby šlo vrátiť čas... Ale to by som sa musela vzdať aj rozumu, ktorý mám dnes, – dvihla kútik úst, ale na úsmev to nevydalo. Prv ako by sa mohol potešiť, radšej pokračovala, – ...sedela by som teraz v tom hnusnom lepkavom, igelitom potiahnutom kresle u teba v ordinácii, za závesom, utierala si sople  a vylievala srdce. Vždy si bol dobrým poslucháčom a akým zábavným... a ja som sa nikdy nebála ti zavesiť na nos aj tie najblbšie detské sny... - našpúlila trochu vzdorovito ústa, spomenúc si, ako z nej vždy vyťahoval všetky detaily a robil si z nej okato posmech, hoci ona ho brala smrteľne vážne. Ale len ako veľkého brata...

  -  Detské sny?! ...aj tie tínedžerské, pokiaľ si spomínam, – doplnil nadšený chválou.

 -  Tak pŕŕ...iba trochu, pokiaľ si to totálne nepokašľal tou hnusnou polepenou pusou v televíznej miestnosti! – zabila jeho pýchu jedinou vetou, – Ako si len mohol?! Rozpadol sa mi vtedy jeden sen o veľkom kamošovi, ktorý mi vždy pomôže, aby si vedel. Už som ti viac neverila... – dodala rázne, aby túto tému radšej vôbec nerozvíjal. Jej puberta zostane pre neho tabu.

  - Jasné, vzdávam sa... ale vyčítal by som si, keby som to aspoň neskúsil... Pochop, aj ja som len chlap a z teba vyrastala nenormálne pekná baba! – potiahol hlavou pred tú jej a žmurkol. – ...a aj vyrástla, bez urážky. Len, neviem, kde sa toľko ponáhľaš, dievčatko s astmou. Manžel, decko, dom... a pomerne komplikovaný ľúbostný život, ak som správne pochopil. Tak daj. Počúvam a sľubujem, že sa o nič nepokúsim... Budem len a len počúvať, - pobehol si a zastal jej cestu, aby pribrzdila a mohla sa rozrozprávať.

  Iba záporne pokývala hlavou.

  - Prepáč, Viktor, ale tie časy, keď som sa ti vylievala, sú preč. Som dospelá a viem si svoj život riadiť sama. Aj bez rád „veľkého zradného kamoša.“ Potrebujem len čas, ale... problém je v tom, že... z každej strany na mňa tlačia a čakajú okamžité rozhodnutia... – zamračila sa smerom k domu. - Život je taký komplikovaný, keď je tu dieťa. Teraz už chápem aj Roba, ako lipol na malom Robkovi, ako šalel a pritom podľa mňa vtedy  šlo len o sprostý kašel. Ale teraz, keď Gideon pred chvíľkou nemohol dýchať... som cítila, že mi bolesť roztrhne srdce. Bolo to také silné... A pritom som matkou len pár dní... ak by si chcel vedieť...-  premlel sa jej tvárou celý rad protichodných emócií. A už-už bola pripravená vytmaviť mu nejasnosti ešte viac. Bavilo ju, ako sa nevedel spamätať z toľkých pre neho jóboviek tam dnu v dome. Ale chyba lávky...

  - Musím sa ti s niečím priznať, Belle. Nebudem sa tváriť, že neviem, čo sa stalo. Viem o tebe... pomerne dosť. Aj o amnézii, aj predtým o urýchlenej svadbe s pánom spisovateľom, aj o pánovi profesorovi... Som v kontakte s tvojím otcom. Občas si zavoláme, podebatujeme. Som predsa niečo ako váš rodinný lekár, musím poznať anamnézu celej rodiny.... – prikyvoval si dôležito. -  Keď sa stal Moe dedkom, kontaktoval ma, kvôli malému. Prepáč mi to divadielko tam v dome, uhral som to na Idiota, ale ten tvoj Othelo vo fajnovej košeli bol nebezpečný už od pohľadu vo dverách, nieto, aby som mu prezradil, že som ťa kedysi tajne pobozkal pri jednej rozprávke... a naivne dúfal, ako mi to opätuješ... – prevracal očami a tváril sa tajomne, ale hral to zas. – Priznávam, bol som prekvapený a aj dosť sklamaný, kam... si to dopracovala. Aj ako rýchlo a zbesilo! – pokúšal sa odľahčovať, ale sklamanie neskryl. - ...ale to, že ťa stretnem...práve dnes, práve tu... a dokonca s oboma...prisahám, to bolo riadne prekvapenie. Belle, kde ty na tieto typy chodíš, dievča?! Podľa mňa všetko čistí stroskotanci. Vždy si bola priveľmi dobrá a mäkká a žiaľ, aj naivnučká...  Roba mi je ľúto, občas si na neho spomeniem. Bol predsa mojím úhlavným sokom, aj keď sme si boli jedna jedna, čo sa bozkov týka... a pokiaľ viem, ani on neskóroval... – podpichol. - Prečo si si radšej hneď nenabalila niekoho obyčajného, solídneho, zabezpečeného...- začal si upravovať odev, začesávať preriedené vlasy.

  Konečne ju trochu pobavil.

  - Počul si už o láske? – žmurkla teraz ona sama a povzdychla. – Však si ty stále sám a čakáš na ...princeznú na bielom koni? - natiahla k nemu ruku a chcela mu ju položiť na rameno.

  - Mňa nechaj napokoji! – spravil zo žartu krok dozadu. - Som šťastne slobodný, a tak to aj zostane na veky vekov, kým ma s mojou slobodou nejaká prsnatá epidémia nerozdvojí! -  rozosmial sa.

  - Starý známy, Viktor! Vôbec si sa nezmenil! - chytala sa za čelo.

  - Zato ty...veľmi. – zvážnel. – Až sa o teba bojím. – pozeral teraz k domu aj sám.

  Práve z neho vyšiel muž a kráčal smerom k nim.

  - Pán spisovateľ, ak sa nemýlim. Prečo si si ho brala, keď... -

  Pozrela smerom k Viktorovi. Teraz bola naozaj zvedavá, čo pôjde za „keď“. Možno to bude presne tá odpoveď, ktorú hľadá. Zachytil jej zvedavý pohľad. V tomto sa nezmenila. Odprisahá, že aj kedysi žrala jeho dobré rady aj s navijákom, len si to nechce teraz priznať. Ale nestihol odpovedať. Muž zrýchlil chôdzu a pretrhol im malé súkromné mlčanie.

  - Prepáčte, pán doktor, mohol by som sa s vami zviezť do mesta? Tu... – pozrel na Belle a chvíľu zaváhal. Len chvíľu, - ...tu už nemám, čo robiť. Len, Belle, vieš, ide o naše spoločné dielo... -

  Doktor sa uškľabil. Dieťa je teda „dielo“, ale „pán umelec – stvoriteľ“ by nemusel proklamovať svoje city a rodinné premostenia v metaforách aj v súkromí, či? Umeniu priveľmi nerozumie, ale toto je aj na neho príliš...

  - Nemusíte sa obávať, Gideon dostal patričné lieky, záchvat by sa nemal opakovať a keby, som na telefóne... - pyšne rástol, ako prípad vyriešil, ale zas sa aj scvrkával, lebo chlapík, čo permanentne vyzeral ako namosúrený kocúr pokyvkával hlavou, takmer si poťukajúc na čelo. 

  Stal si bokom, aby manželom nebránil v súkromnom pokeci. O to viac prekvapený zostal, zistiac, že vôbec nejde o malého, keď ošívajúci sa muž pokračoval.

  - ...viem, že na náš román by si najradšej rýchlo zabudla, ...nemyslím tým, náš životný románik, čo bol pravdepodobne iba jednou kapitolou v tvojej... - stopol sa. -  Nebudem drístať! Skrátim to. Kniha, čo sme vydali, má šancu uspieť ako film. Oslovil ma jeden producent a chce...to  natočiť. Podľa našej Štvrtej. Teda, podľa tvojej a tamtoho Štvrtej. Ale ja som autor, spoluautor... ale aj ty si spoluautor...ja len, čo ty na to? On, pravdepodobne, príde osobne, ja len... aby si bola pripravená a...mala čas..nechaj si to prejsť hlavou, nebudem ťa do toho tlačiť, ak odmietneš... – a radšej zmĺkol vidiac, aké zhrozenie jej vyžaruje z pohľadu.

  - ...a ...a...ty si s tým súhlasil?! – striaslo ju, – ...ty si dúfam súhlasil! To je... super! Bude film! – takmer zatlieskala. Prekvapila oboch. Pozreli neveriacky jeden na druhého. Trošku polcólovo trubkovská reakcia, zhodli sa nemo.

  Poškrabal sa na sluchách. Dobre počul? Ona je za? Usmial sa len na pol žrde.

  - ...smiem ti...potom...niekedy zavolať?! Ohľadom...  – skúsil opatrne.

  Nepočúvala ho. Niečo odzdravila Viktorovi, niečo jemu a odbehla. Musí to čím skôr oznámiť aj Adamovi. Aj Emme! Aj celému svetu! Bude film! O nej bude film...

  Viktor len prikyvoval. Došlo mu veľa vecí. Jedna najdôležitejšia...

  - ...keď miluješ toho druhého! – dopovedal si už len sám pre seba šeptom. A možno aj pre tohto druhého po svojom boku... alebo prvého? Nie, tento je už druhý, aj keď bol možno prvý, ale nie ten DRUHÝ! Čo bol možno tiež prvý...Komplikované. Tohoto, ktorému sa familiárne ovesil o rameno. Patrí predsa do rodiny, ktorej je on rodinným lekárom.

   Zboku ho prebodol  pohľad. Za pravdu sa každý bije. Niekto aj zabíja. Pohľadom.