OUAT
Pristrihnuté krídla V.
Emilie nahla hlavu k plecu, namiesto toho, aby sa mračila, ako sa
očakávalo. Uvedomila si, že kvôli vysypanému košu so susedovou bielizeňou nebude
riskovať ďalšie vrásky. Navyše, ak jej v depozitári mladosti došiel aj hydratačný krém.
Emme to bolo fuk. Kôš, sestrina tvárová gymnastika aj vrásky. Voľakomu, ale teraz niečo riadne natrie!
- Štipce som ti kázala dať do
košíka, nie do koša na prádlo. Nie sú najnovšie, môžu nechať stopy na čistej
bielizni. Ak si chcem zachovať vínom platený džob, nemienim prísť o reputáciu dobrej žienky domácej... - skúšala na
svoje konto nadľahčovať trápnu situáciu pri zbieraní, čo kôš vyzvracal.
- Stopy...- zopakovala mdlo blondína. - ...ale ja mienim prísť na
niečo... - nedopovedala.
Obišla zbierajúcu rozdžavotanú sestru, trhla dverami a pribuchla
ich tak rázne, až pribehli do chodby aj obe deti.
- Pŕŕriéváán! – zhíklo dievčatko stlačiac si líca dlaňami. Ústočká - rybku nechala zamrznuto vyšpúlené, akoby to spôsobila ona sama a čakala kázeň.
- No, to iste. Moja mati je dobrý prievan. Hlavne, že mňa bude večne buzerovať
ak nepoužijem kľučku. – vysvetlil matkine maniere Henry a vidiac, že na
chodbičke sa stále pracuje v dozbere napraného, dobrovoľne chňapol po
sesternici a odtiahol ju do nezamestnaneckého bezpečia detskej izby.
Emilie sa až teraz otriasla, odložila kôš, otvorila násilne zabuchnuté dvere, ale
vonkajšia chodba už bola vtedy prázdna.
Emma neplytvala časom. Po dvoch obrích skokoch bola pred susedovými
dverami, priložila prezieravo prsty ku kukátku a párkrát špičkou zakopala o dvere. Len čo sa zjavila medzierka, sotila do dvier celou svojou silou, vtiahla do
susedného bytu a zatreskla rovnako, ako pred chvíľkou vedľa.
Muž, ktorý nestihol uskočiť sa teraz držal za polku tváre, stále ešte
prirazený o bočnú stenu.
- Dobrý deň, pán profesor! -
násilne sa usmiala nevolaná návšteva.
Nechystal sa odpovedať, z nosa šla krv, čelo obživlo a po rane
sa ozvalo bolesťou. On nezrozumiteľnými nadávkami. Emma však mala toho viac na jazyku. A dámy majú prednosť!
- Asi som na strednej podcenila
vaše pedagogické schopnosti, pán profesor. Ale rada by som sa doučila umeniu,
ako sa vyliečiť zo smrti. Také zmŕtvychvstanie sa jednému môže zísť, však pán profesor?! - už zvýšila hlas, stále neveriacky hľadiac na pol tváre muža, ktorý bol
oficiálne už nejaký čas, aspoň podľa nástenky pred kostolom v rodnom mestečku, rovnako oficiálnym, právoplatným nebožtíkom.
- Ty vyklíčiš, aj kde ťa nezasejú, však Emma?! – zopakoval rovnakým tónom,
odlepil sa od steny a dopadajúc na jednu nohu, opierajúc sa len o maľovku,
hľadal svetlo v otvorených dverách kúpeľne, ktoré mu uštedrili druhú ranu zozadu
pri vpáde do vlastného bytu, ale tá aspoň trápne nekrvácala.
Prekrížila ruky na hrudi a počkala si, kým zlíže zo seba jej „darček“.
Má aspoň čas si poobzerať tohto
klamárskeho podvodníka. Bastard! O poznanie zostarnutý, viac šedivých vlasov, vrásky prehĺbené
bolesťou aj čímsi, čomu jedinému asi rozumela.
- Ako ste len mohli...prečo?! - vyšlo z nej, keď už spomalene, knísavo prechádzal okolo.
Zohol sa po barlu a vtiahol do izby.
Nezariadená, akoby sa len teraz bol býval nasťahoval a netrápil sa s vybaľovaním. Alebo už balil?!
- Urob si pohodlie, drahá. Asi sa ťa nezbavím... a možno som aj
rád, že si tu. - zobral z jediného kresla
knihu a nejaký zvršok, aby jej spravil miesto a pozrel na ňu s nádejou
v očiach.
Pochopila. Ale zakývala záporne hlavou.
- Čo chcete počuť? V akých farbách vám mám vylíčiť jednu dievčenskú
izbu so zastrenými závesmi? Doplo vám vôbec ako veľmi ste tomu dievčaťu v nej ublížili?! Ako
ste mohli?! Prečo?! Čo také vám tá milá zamilovaná naivka urobila?! - vyvalila sa
v ponúknutom kresle a búchala nervózne dlaňami po opierkach, kým sa o ne zakvačila a nahla
k nemu, usadenému oproti, na stále rozostlanej, rozhádzanej posteli.
Zatínal pery a díval sa kdesi bokom. Triasol sa. Zvonka aj zvnútra. Nedokázal ovládať triašku.
Neľutovala ho. Nechápala a ani nechcela pochopiť.
- Je mi to ľúto... - zašepkal do prázdna, čo ich obklopilo, akoby všetko, čo mali v minulosti spoločné, tam nikdy nebolo. Bolo to preč, rozliate a odparené. Dávno vyschnuté, ako jeho život.
- Je vám to ľúto?! To sa akože
zmôžete len na týchto pár debilných slov?! Zmiznete zo sveta bez jediného vysvetlenia, bez
rozlúčky. K čomu bolo to trápne divadlo so smrťou? To ste nemali odvahu
jej povedať rovno, že to s ňou nemyslíte vážne a dať jej normálne
dospelácke kopačky?! - skrátila výčitky na to podstatné.
- Myslel som to s ňou vážne! Nikdy, nikdy by som ju nebol opustil. Nechcel
som ju sklamať. Nikdy... Nikdy by som jej neublížil...chcel som, aby bola
šťastná. Ale... nie so mnou. Nešlo to... To som si len ja trúfal o takom čomsi snívať. So mnou by nebola, nemohla
by byť... -
- Ste zbabelec! Obyčajný zbabelec, pán profesor! -
Prikývol jej. Ale nemala pravdu.
Zakývala záporne hlavou. Ale mal pravdu.
Možno sa len zodpovedne
postavil k problému a bolo to to najlepšie možné riešenie, aké ich
bláznivý vzťah mohol mať. Aj tak im držala palce. Uverila im. Obom. Závidela im. Obom.
- Musela to byť až takáto fraška?! - spýtala sa už miernejšie.
Pozrel na ňu, akoby si pýtal rozhrešenie ešte skôr, ako sa vyspovedá.
Emmina tvár bola tvrdá, nepreniknuteľná. Ona je jej najlepšou kamarátkou
a bude sa za ňu biť. To už pocítil aj jeho nos...a to bol asi len
začiatok.
- Nepísal som scenár k tomuto divadlu. Mňa len angažovali
a... nemohol som odmietnuť. Ide o Neala. - pokýval palicou, o ktorú sa
aj v sede zapieral, akoby ňou chcel otočiť zopár stránok života smerom
dozadu.
- No, jasné! Zasa prídu výhovorky typu „môj jediný syn“, prípadne „môj
jediný, úbohý synček“! Ste dospelý muž, pán profesor! Neal je dospelý muž! Dokedy mu budete
kryť riť, dočerta?! Kde vlastne ten sviniar je?! Prečo tu nekempuje s vami?!
Há?! - poobzerala sa, ale štyri steny garsónky jej dali jednoznačnú odpoveď. Je
tu sám. Žije tu sám.
- Je stále vo vyšetrovacej väzbe.
Kvôli tej spoluúčasti...veď vieš...aj kvôli iným veciam. Myslel som, že vieš,
si predsa policajtka...- skúšal vyzistiť, koľko toho bude musieť povedať sám. Asi
veľa, lebo Emma kývala záporne.
- Po tragédii so smrťou Roba ma
stiahli z toho prípadu. Ani po troch rokoch nezistili nič viac, stále sú
na začiatku, kde aj boli...to...som si dokázala zistiť aj sama. Nič viac. Je embargo na tento prípad. Zvlášť pre mňa. Ale ak
skrývate toho podliaka, tak nie predo mnou. Predo mnou nie! Vlastnoručne ho dovlečiem na
najbližšiu policajnú stanicu a... - a ani
nevedela, čo všetko by otcovi svojho jediného syna bola schopná urobiť za to,
čo spravil on.
Jej parťákovi. On, ktorého milovala, ktorému verila, s ktorým
mala syna, ktorý sa na ňu vykašlal a ktorého krvopotne našla, na okamih
pocítili spolupatričnosť, aby ju zas jedným šmahom ruky ten darebák skrkval a zahodil
do odpadkov. On sám bol pre ňu už len odpad.Nič neznamenajúca smietka, stále však štípajúca v oku.
- O to sa neboj. Je zavretý
a väzeniu sa ani v budúcnosti nevyhne, aj keď sľúbil, že bude
spolupracovať...s vami, s políciou. Lenže celé je to, ako aj sama vravíš, stále na dlhé lakte. -
- Pekne, pekne. A aká ráči
byť tá vaša úloha v tomto... divadielku? – vrátila niť, ktorá sa už-už
začínala strapkať.
Zdalo sa, že premýšľa. To bolo podozrivé. Hľadá výhovorky? Nech sa len
opováži!
- Obaja budeme svedčiť. Ja som akási poistka. Stál som im v ceste a mal som
byť trest za to, že Neal zbabral tú akciu v jaskyni. Ako výstraha, aby sa neodvážil cúvnuť. Mali by si myslieť,
že sa mu pomstili...mojou smrťou, aby nešli po ďalších jeho blízkych...ale ja som živý, ja ich môžem usvedčiť. Videl
som ich. Som očitý svedok... prepáč, je to trápne. Nechcem sa hrať na hrdinu. -
uvedomil si, že všetko znie nevierohodne.
- Hrdina?! To nie ste. Nie ste a nikdy nebudete!
Už len za to, čo ste spravili Belle. - v očiach mala zlosť aj nenávisť.
On však lásku...
- Milujem ju. Nikdy ju neprestanem milovať! Nemohol som inak. Nemohol
som sa jej pozrieť do očí, do tých nežných zamilovaných očí a vedieť, že
aj na mojich rukách je krv človeka! Že môj vlastný syn zabil niekoho, kto jej
bol blízky! Niekoho, s kým mohla
byť šťastná... kto by ju bezmedzne miloval a ona jeho... a...- bolelo, bolelo, bolelo. Každé slovo.
- Nedrístajte, pán profesor. Robo možno bol jej študentská láska. Ale
čisto platonická. Medzi tými dvoma nebolo nič vážne. Ja to viem. A ak ste
aj na neho žiarlili, toto si ako dôvod, že ste ju opustili, rýchlo vyhoďte z hlavy!
Je to detinské... - vysmiala sa mu.
- Nemusíš mi veriť. Nemusíš ma chápať. Ani ja sám sa nechápem. Koľkokrát
som jej chcel už zavolať. Chcel sa vrátiť, chcel... - tvár sa mu rozpohybovala bezmocnosťou. Nikoho netrápi, čo on chce. On musí.
Nechala ho sa v nej kúpať. Páliť, topiť, čokoľvek, čo by pomstilo chuderku Belle. Hnusil sa jej a zároveň jej ho bolo trošku, trošíčku, len štipku ľúto.
- Už niet cesty späť. A vy to viete. To, čo ste spravili, sa už nedá
vrátiť. A dúfam, že sa o to ani nebudete pokúšať. Na mňa sa môžete spoľahnúť. Nedozvie sa, že ste...ju oklamali. To by ju už položilo. Vy ani neviete, ako... - vstala, zatlačila
ruky do zadných vreciek. Nie, nebude mu rozprávať, ako je Belle.
Díval sa na ňu zospodu prosebne. Dal by čokoľvek len za náznak niečoho,
čo by mu aspoň na okamih vrátilo jeho lásku. Ale súhlasil s ňou.
- Neala majú čo chvíľa prepustiť na podmienku, ale musíme sa vysťahovať.
Oni nás vysťahujú, pravdepodobne niekam, neviem, tajné, nemôžeme si vyberať...
Podpísali sme to a... - nevedel, čo jej povedať. Nevedel nič, čo ho čaká, ani
kde to bude pokračovať. V tom neklamal. V ničom jej neklame.
- Emma,
prosím... Chcel by som od teba niečo. Maličkosť. Aspoň fotku, alebo...Odišiel som narýchlo, nemám po nej nič. Nemohol som si nič vziať, po
nič sa vrátiť. Ani fotku, ani...- otrčil jej prázdnu dlaň. Triasla sa.
Znova len zakývala záporne hlavou.
- Zabudnite...- otočila sa mu
chrbtom a vyšla z garsónky ticho ako myška.
že sa nehanbíš, takto klamať čitateľky a fanúšičky profesora :D ale nie, akože za mňa super, obzvlášť to prelínanie všetkých dejových a časových rovín :)
OdpovedaťOdstrániť