OUAT
Pristrihnuté krídla V.
- Ty kde si zmizla? - pohla hlavou dozadu Emilie vidiac
udýchanú sestru opretú o veraje.
Tá jej natrčila dlaň s dvoma opotrebovanými štipcami, čo prácne
vyhľadala pod oknami paneláku.
- Vypadli mi, keď som dávala tie handry dolu. Aby si zas neprskala, že
ti robím škodu. - ošuchovala si ponožky o rohožku. Pri úteku z bytu
ju ani nenapadlo sa obúvať a rozum sa neobjavil ani v čase, keď
pátrala po nejakých štipcoch pozdĺž vchodu, aby zohnala vierohodné
aliby.
Emilie si obzrela ošarpané štipce a zamrzela ju výčitka. Akú "škodu"? Bola rada,
že na ňu Emma nezanevrela, a hoci zriedkavo, občas prikvitla
a spestrila jej monotónny život už len svojou slovnou nezriadenosťou. A navyše, aspoň niekto je ešte neusadenejší ako ona sama.
Ale odkvitala prirýchlo. S požičaným synom to inak ani nešlo.
Štvorica kráčala spomalene, uponáhľané námestie ignorovali. Najbližší bus bol až
ten na noc, mohli si užiť posledné hodiny. Na cukráreň už aj zabudli, aj na
Henryho burger s kebabom, ktorý teraz unudene trávil.
Emma zadumaná. Emilie málovravná. Jedine malá si neodpúšťala
komentáre na všetko, čo sa hýbalo a hlavne, čo len oči prevracajúc nahlas
odgrgávalo.
- Ešte raz! Ešte to sprav! - žiadalo dookola, vyvesené za obe ruky nadskakujúc medzi mamou
a tetou.
Ak sa tým dá dať matke najavo protestsong s nechcenou vychádzkou,
pokojne jej odgrgá aj hymnu v troch rýchlostným módoch. Ale matka si ho
dnes vôbec nevšímala. Nevšímala si nikoho zo spolu prechádzajúcich sa. Sondovala okolie.
- Potrebovala by som nejakú... drogérku. - konečne prišla na niečo, čo
ju asi od rána zamestnávalo.
Emilie ukázala na akúsi budovu na opačnej
strane. To by aj vyhovovalo. Aj návrh, že oni zostanú pri fontánke, nech si len
nakúpi, čo potrebuje. Iste sú to tie ženské veci a Henry je už beztak dosť
otrávený z troch báb. Chvíľu mu budú robiť spoločnosť len dve.
Našla, čo hľadala. Ale ako technický antitalent nevedela, čo
s nálezom. Ako neznáša, ak sa musí doprosovať niekomu, komukoľvek, ale nemala
čas skúšať blondínkovský modul pokusov a omylov.
- Budete si priať? Radi vám s tým pomôžeme,
- zavykal si poďobaný fešák s natupírovaným melírom vo firemnej zásterke. Zdrobnenina
na ružovkavo-žltkavej vizitke dovysvetľovala ostatné.
Po pár zdvorilostných frázach a nezdvorilých odfŕknutiach nevrelej
bloncky pochopil, že čím viac si pohne, tým rýchlejšie sa jej zbaví, hoci
pôvodne jej chcel ponúknuť aj kávu. Firemnú. Ale táto asi aj tak nemá kartičku so
zľavovými kupónmi. Nemala, ale káva by jej bodla. Zastaví sa ešte niekde na tú
so sebou. A potrebuje aj papiernictvo.
- A pre mňa nič? – sklamane vykrútilo pery dievča vidiac, ako má kelímok Emma aj mama.
- Vy teraz pôjdete na zmrzku. Ale len jednu malú, jasné, Henry?
A nepodvádzaj, viem, že ti Regina aj tak napchala dvojnásobné vreckové
s vyplakávačkou, aká som nemožná a utrápim ťa iste hladom, - podávala
synkovi drobáky a vysielala nedorastených na opačný koniec.
Emilie nahodila potmehúdsky úsmev. Konečne sa asi dozvie, prečo sestra
od rána tak zvážnela. Nebude zvedavá, nechce byť skoro stará, stačí, že je aj tak staršia. Sestra.
Emma odchlipkávala z kávy a žmúrila dopredu, kde mizla
dvojica, podľa pokynov sa držiaca pekne za ruky. Henry sa aj párkrát obzrel,
ale nezariskoval. Aj tak si kúpi dvojitú.
- Aj tak si kúpi dvojitú...- zaveštila Emma a povzdychla.
- Je to fajn chlapec, neboj, Emma. Momentálne trochu v puberte, ale
spomeň si na tú našu a buď rada, že ho tá druhá drží takto na krátko. Je
to dobrý chlapec. – pochválila cudziu výchovu Emilie a privoňala si ku
káve.
Nebola to káva.
- Prečo si mi kúpila kakao?! -
Emmou až teraz trhlo. Pozabudla sa. Kakao, vlastne horúcu čokoládu
zbožňovala Belle. Takto si to kupovávali, ak spolu vyrazili. Jedna káva, jedna čokoláda.
- Aké kakao?! Je to horúca čokoláda...! - hups!
Dofrasa. Čaro nechceného! Hups, hups, hups. Toto nedomyslela. Dočerta,
prečo všetky v jej okolí pijú zrovna tieto presladené nechutné sračky?!
Sladkasté patoky s kopou nabalených spomienok!
Emilie pobledla, stisla viac pery.
- Prepáč...to som nechcela. - prehodila Emma cez rameno sestry ruku a oprela
hlavu o jej plece.
Ani toto nechcela, ale musí si to teraz vyžehliť. Tak tú trochu nehy
prežije.
- Ale nie, je to od teba fakt
milé. Je to milé. Milujem horúcu čokoládu. Už dávno... vlastne ...odvtedy som
ju nepila. – usmiala sa na kelímok.
Ako nahrávka fajn. Odpadol Emme čokoládový kameň zo srdca.
- Mala by si zas začať. Myslím to vážne, Emilie. Je najvyšší čas prestať
sa ľutovať a uzatvárať do seba a...
treba začať nový život. Nové miesto na ten... nový začiatok už máš, máš byt,
máš dieťa a mala by si mať aj správneho chlapa po boku. Zaslúžiš si takého. Ak si
nenájdeš, prisahám, že ti nejakého dohodím. Vážne! Tak sa poponáhľaj, lebo ja
všetko vždy myslím vážne! - bľabotala, márne v depozite kolegov
a kamošov prehadzujúc samcov. Ani jedného by sestre na krk nezavesila.
Všetci dobrí chlapi sú mŕtvi. Asi to už tak bude.
Akoby jej čítala myšlienky.
- Veríš, že sa na neho dá zabudnúť? - privoňala k čokoláde. Chladla akosi rýchlo.
Potriasla záporne copom.
Rozosmiali sa. Trapka trapke bude niečo vyčítať...
- Ale aj tak ďakujem. Aj za
návštevu, aj za...horúcu čokoládu... a pripomienku, že život ide ďalej. Dám ti
vedieť. Stavím sa, že budem mať chlapa narazeného prv, než ty...- našpúpila
Emilie hrdo pery, až sa Emma skoro preľakla.
- Ale, ale... to vyzerá, že sa na niečom už pracuje! – napodobnila
pomerne vulgárne gesto Emma a dve dôchodkyne v nemoderných
klobúčikoch na ešte nemodernejšej trvalej s igelitkami zo supermarketu sa
odsunuli z trajektórie o dva kroky bokom, zhrozene ich smerom,
neveriacky k tomu, žmurkajúc.
Napodobnila ho zas a odžmurkala im. Emilie ju štuchla.
- Prestaň, ty ideš do kelu, ale ja v tomto malomeste zrejme stvrdnem
na doživotie. Nepotrebujem byť zas terčom miestnych ochechúl a ich
spravodajskej ústredne. Za celý život už mi fakt stačilo. - otriasla sa Emilie.
Ale Emma mala chuť vyplazovať jazyk. Alebo urobiť dlhý nos. Dobre, tak im iba pekne zakýva.
- Ty nikdy nedospeješ, Emma. - vytrčila staršia sestra ukazovák. Sestra
jej prostredník. Boli si kvit.
Decká sa vracali, spomalene, aby skryli veľkosť zmrzliny.
- Náhodou, som
si práve vstúpila do svedomia. - natočila sa Emma k Emilie. - Nemôžem byť celý život egoista a sebec...-
zahrabla do vrecka bundy a vytiahla odtiaľ obálku. - Rozhodla som sa
urobiť jeden dobrý skutok.- zašuchotal papier.
Emilie nechápavo pozerala na bielu obálku bez mena s neznámym
obsahom.
- Vravela si, že ty už pomáhaš...a robíš
opatrovateľku, tak chcem trochu pomôcť aj ja. Daj tomu chudákovi susedovi,
invalidovi, tomu tvojmu dôchodcovi, čo mu perieš... toto. Nehovor, od koho, aj tak je to len
pár bankoviek. Pár drobákov k prilepšeniu. Nech...má ...chudák...radosť. - stišovala hlas, aby ho zas radšej zvýšila a prekričala posmievajúce sa jej svedomie. - Invalidnému dôchodcovi sa iste zídu. - vytlačila zo seba
a strkala k sestre obálku, nech si to nerozmyslí, lebo aj to ju už napadlo.
- Neblázni, Emma, čo ak sa urazí? To...mala si mu to dať sama. - bránila sa Emilie prevziať "dar".
- Nie! Nechcela som. Nemôžem. Skrátka mu to daj. Akože od neznámeho
darcu a basta! Mne je ho tak trošku ľúto...vieš a má dobré víno,
možno ti kúpi za to ešte lepšie. A nie, že ho vypiješ sama! Ja zas
prídem... prosím, Emilie, zober to. A daj mu to. Raz chcem urobiť správnu
vec, tak mi nebráň...prosím. - usmiala sa a zaošívala, aby bolo jasne
vidno, že aj jej je to trápne, ale takto sa rozhodla a bodka.
Emilie si poťažkala ľahkú obálku. Asi fakt pár šupov. Dobre. Aspoň má
zámienku večer mu zazvoniť.
Dovtedy vyžehlí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára