OUAT
Pristrihnuté krídla V.
Darčekové poukážky
7. kapitola
Vtiahol do bytu. Do slova a do
písmena. Všetko ho bolelo. Zvonka i zvnútra. Tam viac. Mohol si zapnúť
telku, ale nebolo tam nič, čo by rád videl. Prsty sa mu triasli, ale blahorečil
si, že inkriminovanú fľašku, čo si v návale slabosti zas raz v samoobsluhe
kúpil, bol ochotný ešte cestou z nej obetovať na oltár zodpovednosti. Keď
mu už vnútili „opatrovateľku“ na pol úväzku, aspoň jej mohol byť vďačný.
Nemal záujem o spriaznené duše a ona rešpektovala, že nemá. Zobrala,
vyprala, vrátila. Naposledy sa aj usmiala. Nestál o úsmevy. Nestál
o nič. Nestál za nič!
V duchu si zanadával, lebo sa mu nedarilo striasť jeden
z rukávov zo stále na pol sparalizovaného tela. Kedy už tomu bude koniec?!
Tak poslušne sa riadil pokynmi fyzioterapeutky, a predsa sa každé ráno učí
znova a znova chodiť...
Kabát konečne dovyzliekal a bol by ho najradšej nechal váľať sa na
dlážke medzichodbičky. Ale bral to ako výzvu. Všetko bral ako výzvy, inak by sa
tu, medzi štyrmi stenami garsónky zbláznil. Cvik číslo dva malo byť rozkladanie
a opätovné skladanie bielizne, po ktorú sa stavil u susedy. Po várku
opraného. Potrpí si na čisté. Nie je to tá istá kvalita, na akú bol zvyknutý,
nemá k dispozícii veľa kúskov, o to viac si cenil, keď mu ich vracala
čisté a voňavé. Aviváž síce detská, prací prášok zjavne neparfumovaný, ale
voňala...
Kdesi z hĺbky prenatálnych čias sa mu vyskladal obraz. Ťažko voňavý,
krikľavo pestrofarebný, ohurujúci a fantasmagorický, presne taký, ako
kostoly, zvlášť v malých mestečkách bývali vždy na sviatky. Na tie
najkrajšie v roku. Tento rok ich prepásol. Nesplnil, čo si sľúbili. Prepasie aj
ten ďalší. Nesplní, čo jej sľúbil. Prepasie všetky ostatné... nesplnené,
odfajknuté. Odškrtnuté, vymazané. Zamknuté len do snov. Prepasené. Prepásnuté. Hlúpy
pastier...
...niekedy pred rokmi...
- Neal! Neal! Počkaj, prosím.
– zakričala a vyslúžila si ďalšie tvrdé pohľady, ale nedbala na ne.
Mladý muž prešiel ešte na druhú
stranu cesty, ale tam zastal a pokojne sa obrátil, vyčkajúc, kým
k nemu nedobehne.
Vydýchavala rozrušenie
a skúšala letmý úsmev. Nešlo jej dobre ani jedno.
- Ja...rozprávala som sa s Emmou. Vravela
mi, že s tebou bola. Predo mnou sa nemusíš skrývať, viem, že nie si na
úteku z väzenia. Emma mi povedala všetko. – položila mu takmer familiárne
ruku na plece.
- Všetko? – otočil sa k nej muž
a tvár sa mu rozmrvila kadečím a oči upriamili na vysvietený vchod do
chrámu.
- Hej, hej. Vravela, že si korunný svedok
a tým, že...mrzí ma smrť tvojho otca. Ani som nestihla ti potriasť rukou a
...nebol čas ani na úprimnú sústrasť. – hovorila čoraz potichšie,
s pohľadom zalepeným na premočených špičkách svojich čižmičiek.
Tak jej „všetko“ bude zrejme
iné všetko, ako to jeho. A to je dobre. Teraz je na ňom eliminovať možnosť
istého nechceného stretnutia.
- To je OK, Belle. Bola to...nešťastná vec.
Ja som sa vtedy v nemocnici tiež zachoval ako...- zachoval si sa tak, ako
bolo potrebné, len je teraz otázne, ako to podáš a vysvetlíš jej,
napovedal mu rozum a ústa chvíľu nevedeli, čo povedať.
- Emma vravela, že jeho smrť bola pripísaná
tomu gangu a tvojou úlohou je svedčiť proti nim. Aspoň takto môžeš...môžeš
mu splatiť všetko to, čo...pre teba vždy robil. Som na teba hrdá Neal. Aj ...on
by bol.– oči sa jej leskli, ale už mala silu dívať sa do tých jeho.
On nie. „Robil?!“
Nie, on ešte stále robí. Deň čo deň sa musí
dívať na neho, muža, čo odhodlane prestrihol niť svojho vlastného súkromného
života, strápeného, nešťastného, ale pripraveného čeliť nepriaznivému osudu,
len aby ochránil svojho jediného syna a ukázal mu, že je tu pre neho aspoň
teraz, keď nebol kedysi. Tie výčitky sa mu zabárajú stále hlbšie a hlbšie
a teraz tu stojí ona, jediné svetielko v jeho živote, ktoré sfúkol,
aby konal tak, ako mu káže srdce, hoci ho práve tým činom vytrhol z hrude
a rozmelnil na prach...a ona vytrháva tie výčitky, balí ich do slov, brúsi
ich konce, aby mu ich znovu vrazila ešte hlbšie...netušiac, že tak činí.
Zhlboka sa nadýchol
a silno ju objal. Zovrel v náručí a skúšal zastaviť príval
nových a nových myšlienok.
Poddala sa objatiu a bolo
jej zrazu tak nejak lepšie.
- Ako vieš o tomto
kostolíku? – spýtala sa, šepkajúc do jeho bundy.
Objatie povolilo a jemu
nezostalo nič iné, len sa dívať smerom k nemu a márne hľadať odpoveď
na jej otázku.
Nevedel o ňom nič. Mal
pravdu. Nič o jeho živote. Nezaujímal ho. Nikdy. Chvíľu pozoroval Belle
v ňom, ale...nezaujímalo ho to.
- Minulý rok som sem nedokázala
prísť. Bolo to príliš čerstvé. Ale, veľa vecí sa zmenilo a už mám silu
preniesť sa konečne nad tou stratou, hoci...nikdy na neho nezabudnem, Neal.
Veríš mi? – otočila sa aj sama k východu, kde ešte stále tlačil sa dav
posledných opozdilcov a len nad ich hlavami svietili sviečky a vznášal
sa akýsi nadpozemský pokoj prifarbený ich žltkavým svetlom, jemne prevoňaný
kadidlom a spolupatričnosťou...
- Keď bol so mnou na príjmačky
na výšku, tak sme sa nejak, ani ti neviem ako, ocitli práve tu. Vošli dnu
a boli tu iba my dvaja. Tvoj otec nikdy nemal bláznivé nápady, ale
v to popoludnie...vymyslel, že tu sa naše životy raz navždy posunú iným
smerom. On vedel, ako túžim po obrovskej svadbe v kostole...a som zas
vedela, že ako rozvedený muž mi to nikdy nebude môcť splniť. – tvár jej skrášľovali
spomienky.
Neodvážil sa ju prerušovať.
Nevedel o tom nič...
- Povedal, že tak spravíme
práve na Štedrý deň, tým si zabezpečíme plný kostol svadobčanov a bude to
náš malý súkromný zázrak...Budú tu akože svadobania a výzdoba a kňaz
a my sa tajne, iba tak, súkromne, vieš, nie, naozaj, ale...naozaj pre nás
dvoch...vezmeme... – z kútika oka sa jej spustila malá kvapka. Chvíľu
pomaly tiekla, nabaľovala neviditeľný peľ nostalgie z jej tváre, aby ho
odniesla kdesi dolu, do tvrdej reality zeme.
- Belle, je mi to ľúto. Ale...-
bože, pomôž, čo teraz...- Vieš, ja si myslím, že by si tam nemala chodiť.
Všetko je preč. Načo jatriť staré rany? Máš predsa krásnu spomienku...- nevedel, čo povedať.
Nemohol dopustiť, aby...
Nečakal, že prikývne.
- Ani ty si nemohol dnu vydržať. Však? Malo to
byť naše tajomstvo, ale som rada, že ti o ňom povedal. Patríš predsa do
rodiny. Bol by si mojím veľkým synom...- krútila perami, pokúšajúc sa nájsť
stratenú rovnováhu. – Počkám svojho tatka tu, vonku. Sama. Alebo s tebou, ak môžeš
ostať. – strčila ruky do vreciek kabáta, odhodlaná pretrpieť zimu, lebo vnútri
ju bude hriať pocit, že ju ľúbil...
Stál vedľa nej a modlil
sa. Prosil o odpustenie. Nie Boha, ako sa patrilo v túto noc. Ju.
Belle. Krásku, čo netuší...ale verí v lásku.
Nič nie je večné...moja malá
naivná Belle.
Teraz mu však spomienky
vymaľovali staršie plátno, oveľa, oveľa staršie.
Chrám plný tajomných bublín, na aké sa mu menili v detských očiach
jednotlivé bočné kaplnky a ich oltáriky, drevení svätci obťažkaní látkami,
do ktorých ich zabalili a ešte naniesli kilá pigmentov a laku, tam
stáli napriamení a stuhnutí, vyšponovaní v nadživotnej veľkosti, tuhí
a mĺkvi. Iba tá vôňa kadidla, akoby za nich rozprávala. Možno to bol len
šum modlitieb, ale akustika kostola to všetko znásobovala do strašidelných
parametrov. Šum, farby a vône, ktoré ich museli ťažiť a spôsobovať
hlavy bôle. Rozbolela ho hlava...
Tých sôch sa vždy bál, aj vysokých stĺpov, dokonca aj stropu, hoci na
ňom bolo nebo. V náručí matky bolo aj tak krajšie. Nie, jej tvár si už
vybaviť nevedel. Spomienky asi nemali dosť teplých farieb. Cítil iba ruky,
možno to bola len pletená deka, preto ten pocit tepla a istoty.
V chráme sa svietilo. Všetky sviečky, iste museli byť všetky, dodávali
zlatu lesk. Lesklo sa všetko. Nátery na sochách, rúcha, gravírované sviečky,
tváre ľudí. Šum, farby, vône a lesk. Až boleli oči. Rozboleli ho oči.
Deti sa tlačia vpredu, môžu byť účastné na divadle. V ten jeden deň
v roku a hoci sa postavičky - herci nehýbali, každé ten príbeh pozná.
Tu je Mária, tam Jozefko a najkrajšia bábka zo všetkých, malý Ježiško.
Rozvalený v jasličkách, holý, s rukami od seba, akoby sa sám bol
tešil všetkému tomu svetlu okolo.
Počuje hlas mamy. Je mäkký ako jej ruky, šepkavý. Rozpráva mu ten
príbeh. Smutný, o chudobe, o únave, o tom, ako chudák Ježiško
nemá nič. Vôbec nič.
- Vidíš tie jasličky? Iba drevené kŕmidlo
pre zvieratká. Ježiško nemá peknú postieľku ako máš domka ty. Aha, pozri, nemá
ani paplónik ani vankúšik. Iba slamu má. Chudák Ježiško... -
Jemu sa nezdal chudákom. Zdalo sa mu, že sa usmieva. Aj rukami
rozhadzuje. Teší sa. A má svetlo nad hlavou. Niečo ako korunku, čo majú
králi, iste je zlatá... Aj by mame
o nej povedal, ale tá hľadá ešte ďalšie znaky chudoby, ktorou by ho iste
obmäkčila. Dobre, dobre, Ježiško je chudák. Šťastný chudák. Budeme sa na neho
pozerať a potom pôjdeme domov. Do postieľky. Paplónik, vankúšik
a tak. Zneistieva. Zneistel.
- ...nemá ani hračky a nemá ani dudlík...- našla mama to, po čo sem
prišli.
Zatlačil zuby do toho svojho. Medzi očami, hore až k jemným vláskom
sa mu natiahli dve vrásky. Zostanú mu po celý život. Zostali.
- To je smutné, však? A na Vianoce nikto nesmie byť smutný. Nemal
by byť. -
Už-už chcel dokázať, že to dieťa sa smeje. Nie je smutné. Nijaký Ježiško
nikde na svete nie je smutný! Jasličky rozveseľujú. Niečo v tej slame musí
byť, alebo to tie zvieratká a pastieri robia opičky. Mama, mama, pozri, on
sa smeje.
- Ježiško donesie darček každému. Aj tebe. Čo keby si dal aj ty
Ježiškovi nejaký darček? -
Dobre, poďme domov, niečo tam nájdeme. Vážne. Plyšiaka, autíčko, koníka,
varechu, nové topánky, ponožky...
- Aby Ježiško pekne zaspinkal, daj mu svoj dudlík... -
A čo ak nechce spať? Čo ak bude večerníček a budú mu čítať
rozprávky? A čo tie topánky a ponožky, mama! Dudel nie! To je môj
dudel!
- Ty už si veľký chlap. Máš tri rôčky. Takí veľkí chlapi predsa
nedudlíkujú. A chudáčik Ježiško... -
Daj pokoj s tým chudáčikom! Nie, dudel mu nedám! ...je to predsa
Ježiško. Nosí darčeky. Môže si doniesť pod stromček. Možno donesie ...možno aj
nový dudel. Nechcem nový! Tento si nedám! Všetkou silou dvoch trojročných rúčok
kontingent. Nedá. Nedá. Nedá si ho zhabať.
Dal. Mama ho položila k jasličkám a hrdo sa vypla.
- Som na teba pyšná. Urobil si dobrý skutok. Ježiško bude mať dudlík
a ty si veľký chlap! -
Kašlem ti na veľkého chlapa, kašlem ti na... Nie, na Ježiška sa nekašle.
Dobrý skutok. hrdinský skutok. Najhrdinskejší zo všetkých hrdinských. Dočerta,
môj dudlík!
Mama ho vtedy z jasličiek vzala. Vraj, čo keby synko v noci
ručal. Neručal. Plakal iba dovnútra. Bol hrdinom. Hrdinom. Hlúpy hrdina...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára