Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

sobota 30. septembra 2017

OUAT - Pristrihnuté krídla, 3. kapitola



OUAT
3. kapitola
pristrihnuté
krídla
Priveľa vzduchu

    Plné ruky. V týchto inštitúciách nedávajú igelitky zdarma. Aká to uvedomelá ochrana životného prostredia pred... Načo skrývať? Nech každý vidí, kto si! Čo si si nakúpila a čo si nesieš von z ich secondhandového supermarketu. Čo si už systém stála a čo budeš ešte stáť. Účtenka vystavená, vytlačená - platíš! Tak plať! Žiadne – náš zákazník – náš pán. Len dievča z druhej ruky.
  A ani v nej nemá igelitku na to, čo po nej za tých pár mesiacov nákupov zostalo. Sprostá ušušťaná igelitka. Nedávajú ich už vlastne nikde. Pravdepodobne. Dávno „tu“ nebola. Podhodila tých pár zvrškov, čo sa nenarvali do vaku, papierov, téglikov a balíček na cestu, napravila prepchatý vak na pleciach, čo vlastne tiež neobsahoval už nič potrebné a zamračila sa na šedivé nebo. Ak si ako prvé kúpi tašku, bude mať prázdne ruky. Ak to bude dáždnik, v podstate tiež. Z posledného vreckového, kvázi štátneho príspevku pre socku jej už nezostalo nič.
   Smrkla. Pohádzala očami po oboch stranách cesty. Potom zľava – doprava. Nikde ho nevidí. Aj tak sa rozhodla, že jeho ponuku neprijme, ale chcela mu to hrdo chrstnúť do tváre.
  Niečo ako: „Mám vlastné plány. Nie nemám záujem! Daj si odpich...“  alebo tak nejak si to vopred pripravovala.
  Ale nie je tu.
  Sklamalo ju to. Kdesi vnútri po všetkých tých fackách osudu v nej zostával kúsok malej naivnej Emmy. Ale vstrebával sa rýchlo. Nádych po nádychu. Je ako všetci. Mal iba kopec silných rečí. To sa dalo čakať. „A aj tak si čakala, že tu bude. A teraz nemáš nijaký plán...“
  A zas prekladanie zvrškov, papierov, téglikov. Balíček na cestu radšej položila na smetný kôš pri semafore. Ako plodný začiatok vyprázdňovania. Fakt si mala ešte pred odchodom odskočiť. Tak veľmi sa ponáhľala von. Dočerta aj s mechúrom! Zrýchlila prehľadávanie.
  Medzi skrkvanými papiermi hľadala adresu akéhosi centra pre bezprízorných. Vraj sa tam má hlásiť. Nechcela, ale... Došľaka! Konečne je dospelá a pripadá si ešte bezmocnejšia a bezradnejšia, ako keď si ju pestúnske rodiny podávali po pár mesiacoch ako horúci zemiak.
  - Slečinka, už to nebudete? - kýval jej „odloženým“ balíčkom pred zarastenou tvárou akýsi čundrák a nebolo vidno, či sa na ňu usmieva alebo sa mračí nad jej rozpustilosťou.
  Zamračila sa viac.
  Bral to ako áno. Vyskočil sa plochý smetiak a dal sa do rozbaľovania. Rozstrapkanými prstami pedantne pomaličky rozlepil papierové vrecko, chvíľu nad ním krúžil hlavou, začarovávajúc ho na aladinovu vše plniacu lampu, kým odtiaľ  vysypal  dva krajce chleba s rezňom priesvitnejším, ako jeho na kolenách už vydraté, ale akýmsi zázrakom stále pokope držiace nohavice.
  Sústredil sa na jedlo, akoby nesedel na vajglami opečiatkovanom dekli smetiaka, ale v päťhviezdičkovej reštike s obsluhou. Končekmi špinavých nechtov pedantne odliepal premastený servítok, degustoval znalecky, s prižmúrenými očami vôňu, kým sa schuti nezahryzol a uznanlivo prikyvujúc kulinárskemu prekvapeniu, veľavravne zamľaskal.
  Až vtedy odvrátila pohľad. Zadívala sa radšej na lajstro s adresou a mapou k cieľu.
  - Plytváte. Celý svet plytvá. Rozumom, skúsenosťami, snami...- filozofoval rezňový znalec odštipkávajúc zo striedky, ukladajúc si ju na dlaň v rukavici s odstrihnutými prstami a nasýpal si to všetko do úst, zrejme okorenené storočnou špinou, až odrobinky odfrkovali a pristávali na kožušine jeho kabáta. Nedojedený krajec, položený na ošumelom stehne mu medzitým spadol na chodník a rozletel sa na tri kusy. Nestaral sa. Oberal omrvinky z klopy kabáta.
  Potriasla hlavou, zohla sa, nedojedený kúsok zdvihla a podala mu ho.
   - Drbe ti, to mám žrať zo zeme?! Jak posledný žebrák?! – osopil sa na ňu, keď zoskočil a zastal jej nosom pred nosom. Necúvla.
   - Nehovorili ste pred chvíľou o plytvaní?! -  vrátila mu podobne ostro.
  Prižmúrené, polepenými vlasmi zahádzané oči sa mu ešte viac zúžili.
  - Hluchá, slepá...aj nemá by si mohla byť, malá!  - premeral si ju nezdvorilo. - Nepočúvaš! Ani ty, ani nikto nepočúva. Kus žvanca, to je jediné, čo všetkých zaujíma. Kde sú vaše sny?! Kde plány? Kde máš ty svoju budúcnosť?! – mudroval.
  Už len toto potrebovala k životu. A ku šťastiu. A k problému, ktorý teraz mala s ubytkom.
  - Pál odkiaľ si vyliezol! – odmrmlala.
  - Z chudiny...- doplnil. - Ako aj ty. Ako každý. Aj ty! Aj ty...hej, neuhýbaj, aj ty! - dal sa skákať pred nič nečakajúcich okoloidúcich
  Šmarila zvyšok chleba do kontajnera a dala sa trieskať do tlačidla na semafore, akoby nevedela, že to aj tak takto  nefunguje.


  Na zadnom sedadle by sa nesedelo až tak zle, keby vedľa nej nesmrdel ten uvrieskaný, pošahaný debil, kvôli ktorému ju sem posadili a vlečú zas na stanicu.
  Cítila zvláštne chvenie v podbrušku. Ako dlho nesedela v aute. Naposledy v sanitke, Keď ju viezli do pôrodnice. Bolo to komplikované. Kompikovanejšie ako pôrod. Viac si nepamätá. Viac si nechce ani pamätať.
  - Prestaň tu do seba ťahať tie sople, lebo ťa pripleštím o ne o to okno! - sotila lakťom do nechutného spolusediaceho, čo sa svojsky bavkal.
  - No, no, no, občianka, správajte sa slušne...- vychechtal spredu jej akčnosťou pobavený poliš, ale bolo mu to všetko aj tak jedno. Včerajší zápas NHL bol prednejší, než nejakí asociáli, čo robili bordel na ulici a potrebujú trochu liečebného ticha cely predbežného zadržania.
  - Potrebujem si zavolať. – nahla sa dopredu.
  - Oprite sa späť a ticho! – zručal na ňu šofér a pridal plyn.
  Heglo ňou a prilepilo ju tam, kde ju chcel mať.
  Zboku videla, ako debil zíza na ňu, ale našťastie mlčal. Aj tak mala pocit, že sa snaží čítať jej myšlienky. „Áno, dobrovoľne priznávam, som ochotná zavolať magorovi Robkovi a prijať jeho idiotskú ponuku na spoluprácu, či čo to vlastne chcel. Už nechcem späť! Nikdy nie viac späť!
  - Chcem volať! - skríkla zúfalo, hoci viac ako volať chcela cikať, ako jej dávalo najavo nutkanie kdesi zdola, zaboriac nakrátko vystrihané nechty do opierky, ale dlabali na ňu. Prijímali práve nejaké hlásenie z centrály a dohadovali sa na nejakom postupe a nejakom riešení, čo s týmito tu vzadu... Nejako sa dohodli.
  Auto zastalo. Príslušníci vystúpili.
  - Vystúpte si. Pre dnešok to vyriešime iba napomenutím a kárne opatrenie necháme, ak vás zas prichytíme obťažovať občanov svojou nevychovanosťou, vy...- trhol dverami mladík a necitlivo ju vytiahol za lakeť zo služobného auta. K susedovi nebol druhý z nich o nič zhovievavejší. Hodili jej vak, až ju prehlo dozadu. Zvyšné veci skončili v prachu príjazdovej cesty. Aj jej spolupáchateľ.
  V tureckom sede kempoval v jednej z vyschnutých koľají a odvracal hlavu, aby ho zvírený prach od prirýchlo štartujúceho auta veľmi neposolil.
  Dívala sa do prachu, čo po aute zostával, a keď sa po chvíli usadil, tak na siluety riadne vzdialeného mesta pod sebou.
  Sprava burina, zľava burina, vzadu ruiny nejakej továrne, pod jej nohami nejakej ľudskej trosky.
  - Úžasné! Po ničom inom tak netúžim, ako po pobyte na vidieku! Kdesi v psej riti! -  
  - Možno by ti prospel...- zviechaval sa bezďák a bola by ho najradšej skopala späť do klbka, aby ju prestal iritovať, lebo neprestával trepať. - ...síce si vravela, že sa nedá vrátiť späť a pozri sa... sme tam, kde naposledy. „V psej riti.!“ Drsné, ale asi to bude osud, čo myslíš, Emma?  – prášil si gate aj rukávy nádejný filozof a jej začínalo dochádzať.
  Ale jediné, čo ju napadlo, bolo...skopať ho do klbka.
  Dovolil jej to. Pre dnešok.


domiceli


2 komentáre:

  1. v pohode, aj ja sa rada hrám na homeless hipstera :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ha, asi nikdy som sa s Emmou nestotožnila tak ako teraz :D cikať a volať :D

    OdpovedaťOdstrániť