OUAT
8. kapitola
O chlp...
Nezľaknúť sa.
Náčelník sa mračil. Veľmi mračil. Ešte
nemal rannú dávku kávy vstrebanú v krvi, čiže akákoľvek práca ešte
neprichádzala do úvahy. Tak prečo tu pred ním stepuje tento nováčik? Volal ho
snáď niekto?! Asi hej. Skúšal si ho lepšie obzrieť, aj zaradiť, ale tieto striedajúce sa
pracovné posily, čo ujdú po pár mesiacoch zo služby aj z rezortu, ho skôr
iritovali, ako vzbudzovali pozornosť.
Ahá! Vybavil sa mu nečakane obrázok zo
supermarketu, hneď po makovníku a donute s lentilkovým posypom, čo si... zabudol
vložiť do tašky pri odchode z domu. Hmmm... káva bez koláčikov. To zas bude
deň.
- Sadnite si, kolega. - vyzval ho otrávene,
kým vstrebe sklamanie.
Začal sa trochu mrviť v papieroch, lebo hoci
si vybavil jeho fejs, aj ponuku, aby sa za ním ráno zastavil, všetko ostatné
zostávalo v hmle.
- Dovolíte, aby som začal? - ozvala sa však
sama obeť.
"Pozrime sa. Sebavedomý, sebaistý,
sebapropagujúci sa, nebodaj?! Niečo nové, nečakané v našom zbore?! Alebo ide
dať rovno výpoveď. To najskôr." Stúplo a zas kleslo nadšenie. Čo už...
Narovnal papiere, spokojne sa oprel a ruku
priložil k tvári, podoprúc ju druhou. Pokynul mu, aby začal.
Gesto síce nevyjadrovalo okamžitý záujem, ale
lepšie ako rovné odmietnutie. Pohmýril sa, naklonil k nadriadenému.
- Včera ste vraveli niečo o práci s mládežou.
Mali ste na mysli nejaký konkrétny projekt? Nejakú tú spoluprácu s miestnymi
školami, prípadne nejakú akciu na reprezentáciu a podobne?! - pripravoval si
pôdu, lebo tiež celkom netušil, čo vlastne chce a kam až môže zájsť.
Nahodená udička však zabrala. Šéf našiel niť
aj bez koláčikov. Káva už voňala. Ingridka žmurkla aj na neho, ale ponúknuť ho
šéfinkovou kávou odvahu nemala. Šéfa to tiež nenapadlo. Hlavne, že nejde o
výpoveď. Málo nás, málo nás, poď hocikto medzi nás. Ako dobre, že tento chce
zostať.
- Jasné, jasné. Presne, presne. Viete, skúšali
sme spropagovať našu záslužnú prácu rôznorodo. Tuto Ingridka vymyslela výtvarnú
súťaž pod názvom: Naša mestská polícia -
naša pomoc a ochrana. - roztiahol ruky, akoby niesol transparent.
Aj si ho obzrel zľava doprava a späť. Pekný
transparent by to bol.
- Nádherné heslo. Vševraviace, všeobjímajúce...to...
toto poslanie pomáhať a chrániť. Všakže. Ale viete... tie dnešné deti. Nechce
sa im kresliť. Lenivé sú. Pár prác prišlo, aj sme vyhodnotili, kalendáriky
rozdali, perá firemné. Pekná akcia to bola. Ľudová škola zahrala na husličkách
a na klavíri. Pekná akcia. - uchlipkával si z kávy a roznežňoval sa sám nad
sebou, vidiac sa zas vo veľkej sviatočnej tmavomodrej uniforme s ešte väčšími
zlatými gombíkmi, ako reční pred unudenou mládežou - držiteľkou rána a
mobilných telefónov. Schovatý-neschovatý idem, level treba dohrať, čo tam po
dedulovi, čo tu zanietene reční.
A ten aj teraz rečnil
ďalej. Spomalene. Pateticky. So štipkou nostalgie.
- ...aj auto sme im ukazovali. Na školskom
dvore. Čisto biele, zelený pás. Nápis: MESTSKÁ POLÍCIA. - vykresľoval do
vzduchu jednotlivé písmenká a vymaľovával ich na tmavozeleno. - Ale,
čo už môže zaujať na obyčajnej favoritke, všakže. Dve učiteľky sa s chlapcami
pofotili, aj čiapky nasadili. Jedna aj ochrannú vestu. Pekné fotky to boli.
Pekné. - prikyvoval sám sebe, oberajúc jazykom kávový povlak z podnebia, zo
zubov, z dasien. - A na začiatku
školského roka pomáhame riadiť premávku na frekventovaných priechodoch cez
cesty. Pri školách. Veľmi záslužná činnosť. Veľmi. - odložil prázdnu šálku.
Správa o činnosti spísaná. Predložená. Zaarchivovaná. Načo tu tento tu sedí?!
- Súhlasím s vami, ale nemali by ste záujem
skôr ukázať deťom niečo viac z našej konkrétnej práce? Viete, zaangažovať ich
priamo na našej práci. - vyrukoval s frázou, na ktorú bol pyšný, ako profi
znela.
Šéf však len klipkal očami. Zrejme až tak
profi neznela. A to aj pospájal všetky prsty jednej ruky a s tými na druhej, ukotvil to cez lakte v stole, ale nijaké synopsy na neoutvorili.
- Konkretizujte, prosím. - začínali mu chýbať
koláčiky a káva mala skôr opačný účinok. Pýtala si druhú kávu na prebudenie sa
k pôvodne určenej činnosti.
- Čo keby sme vytvorili také malé hliadky
dobrovoľníkov z radov detí a mládeže...-
- Prípadne aj staršej mládeže, lebo na
stredných školách by tým možno aj stúpol záujem budúcich uchádzačov o prácu v
našom zbore. - skočil mu do reči nadriadený, prd tušiac, o čom ide byť reč, ale
usmerňovanie mal v popise práce. Usmernil.
- ...teda,
aby som sa vrátil.... - zaspätkoval, lebo v mysli sa mu zjavil obraz vyvinutých
stredoškoláčok v čiernych tesných uniformách, ako si pelendrekom búchajú po
dlani a blížia sa k nemu... - ...teda tieto hliadky...- vymazal stredoškoláčky
a narval do uniforiem decká. Ale tá malá bloncka z útulku vyzerala rovnako dobre, ako... STOP! -
...by pomáhali odhaľovať priestupky. Malé,
bežné priestupky. Nie trestnú činnosť, nemôžeme deti vystavovať nebezpečenstvu,
ale tie malé priestupky. Znečisťovanie prostredia, sprejeri, vandalizmus a tak
podobne... - trepal jedno cez druhé a ľutoval, že ho dvaja krpáni nahlodali k
tomuto strápňovaniu sa pred nadriadeným.
Ten len vyvaľoval oči. Už mu došlo! Toto
chcel od neho, keď ho včera videl ako v supermarkete "prevychováva"
dievčatko, aby sa v budúcnosti nestalo obeťou nejakej tej nekalej násilnej
trestnej činnosti. Ako dedko si hneď predstavil svoju chutnučkú vnučku,
rozmaznanú a pažravú, čo by nemala problém odísť aj so samotným Satanom, keby
jej ponúkol hoci aj vyžužlaného hadíka... ale tento tu dokázal vskutku
nenásilnou, hravou formou v tom dievčatku vzbudiť pocit zodpovednosti za svoju
budúcnosť. To bolo také pekné. Pekné.
Nedôverčivo sa díval do zvláštne sa
premieľajúcej tváre šéfa. A to keby ešte tušil, ako myslí na ožužlané hady a
maličké naivné dievčatká k nim.
- Vedel som hneď, ako ste nastúpili, že vo
vás je obrovský potenciál, mladý muž. Obrovský! Napíšte projekt. Nič veľké, tak desať,
dvadsať strán, plus fotodokumentácia, so všetkými formalitami, cieľové požiadavky, profilácia,
kontinuita, kompetencie a tak, tri
kópie, hrebeňová väzba. Podpíšem to. Podpíšem. - zaťal ruku v päsť.
Tak toto práve nepotreboval počuť. Papiere,
papiere a zas len papiere. A sfotodokumentované. Fotiť niečo, čo ešte len bude, to bude chcieť kus umenia, alebo kurz D. Coperfielda! Capol oboma rukami po opierkach kresla a rázne
vstal. Naposledy pozrel na nadriadeného, ale ten už nemal čas. Nervózne si
obzeral prázdnu šálku od kávy a premýšľal, či sa mu oplatí nahnúť ju, kvôli tej
poslednej matnohnedej kvapôčke, čo sa leskla na dne.
Tresol do klávesy počítača, odsunul celú
klávesnicu. Ešteže doska mala zadné čelo. A stiahol sa na kresle dolu, založiac
ruky za hlavou.
- Seriem na to! Idem do terénu. -
Na monitore pár slov. A načo slová?!
domiceli
ok, aj myšlienkové pochody môžu byť :)
OdpovedaťOdstrániť