RUMBELLE - Prievan v tráve, 8. kapitola

Rumbelle

8. kapitola

  Prievan v tráve...

A zas doma

   

    Letargia obkresľovala ich spletený obrys poprečiarkovaný desiatkami doobedňajších pásikov rolety. U neho pod strechou to boli bodky, tu sú to rovné, pravidelné línie. Akoby mu svetlo tam hore chcelo naznačiť, že sa práve posúva zo svojho doterajšieho ukotvenia a chystá sa vyplávať na šíre more.

  Kotvilo sa mu pri jej brehoch nekonečne dobre. Konečne to, po čom túžilo jeho búrkami zhumpľované telo aj v slaných nálevoch života neustále máčaná a ostrým jazykom slnka zas vysúšaná, v konečnom dôsledku vyprahnutá duša. 

  Mäkké oblé duny jej tela lákali jemným stále rozochveným pieskom pokožky, aby sa nebadane prechádzal a zahládzal stopy za sebou ďalšími a ďalšími pohladeniami, rozhorúčená pláž a ústie, čo lákalo hojdať sa v protiprúde, vytesnili všetky starosti a iba opatrne pozoroval zmeny klímy podriadené jej tichému, pokojnému  dychu, čo ich oboch ukolísaval k spánku.

  Lodný zvon oznamoval, že akýsi cudzorodý parník narazil na plytčinu...

  - Otec! - vynorila sa spod jeho paže, rozfúkaná a skrkvaná dohrabávala sa k nejakému tomu odevu. Neriešila ladenie, ani spárovanie, natiahnutá v sukni a tielku naopak a ešte raz naopak s vysačkou pod bradou, utekala brániť bránu do svojej dievčenskej izby.

  Sťažka povzdychol a skúsil vrak svojho spoteného tela dotiahnuť na kraj postele a trochu prispôsobiť turistom, čo sa im práve idú nasáčkovať do raja, aj keď vizuál z katalógu zrejme neobsiahne. Leda by to bol katalóg prírodných katastrôf. Aj k tomu možno dôjde. Ako zo zbežného spoznania svokra čakateľa nedávno u seba doma usúdil, zrejme fandí práve adrenalínovým športom. Box, džudo a možno aj paraglajding, ak ho vyhodí von zatvoreným oknom. Chcel sa nechať prizabiť ňou, nie jej fotrom.

   - Bellinka, nedalo mi, reku zamknem krám a idem sa popýtať, ako ti je. Bola si u tej obvodnej, však? Aj ti niečo predpísala? Treba ísť vybrať lieky? - starostlivo si vyzliekal bundu a vyrovnával topánky vedľa... tieto nie sú jeho.

  Jeho Bellinka stála pred dverami izby bledá a vyplašená. 

  - Prepáč, nečakala som, že prídeš tak skoro. - priznala dobrovoľne, odťahujúc si tielko od mokrého tela, lebo odhaľovalo viac, ako bolo pred otcom slušné.

  Ale vidiac, že otec aj tak videl jeho topánky, nechala druhú kožu kopírovať tú prvú, naškriabala po pár márnych pokusoch kľučku a nakukla, či je už patrične obriadený.

   O pripravenosti stať si jej zákonnému zástupcovi z očí do očí nemohla byť ani reč.  Navyše ju zas zradil nos, lebo otec niesol v rukách... preboha, to snáď nie je...to je balík s mletým mäsom! Vzdala obranu hradu a trielila na wecko s dlaňou pritlačenou k ústam.

  Počul otvoriť dvere chladničky, niečo duto dopadlo a zas buchnutie dverami. Márne sa nádejal, že ide o vonkajšie. Druhú ponožku už nehľadal, prvú napchával do vrecka riflí a hrdina-nehrdina, pomaly otvoril dvere, aby aspoň slušne pozdravil.

  Domáci pán si ho premeral od hlavy k pätám. Koľké sklamanie asi, stále ten istý, čo minule...

  - Zips. - upozornil ho vážne sa tváriaci muž na vážny odevný nedostatok.

  Hups. Pokazil sa. Vytiahol skrkvané tričko a prekryl dieru na slabinách zostanúc na inkriminovanom mieste s oboma rukami, ako futbalista pred jedenástkou. Bolo pred jedenástou. Zbadal, kam smeruje mužov zhrozený pohľad. Kuchynské hodiny zahájili odpočítavanie.

  - Dáte si kávu? - ponúkol ho slušne a ukázal na stoličku pri stene.

  - Ďakujem, rád. - usadil sa a stiahol bosé nohy pod seba.

  Vôňa čerstvo zaliatej  kávy ju otočila späť. 

  S úprimnou sústrasťou ju obaja odprevadili pokyvkávaním. 

  - Chudera. Voľačo ju nakazilo. Nie je vo svojej koži. Nebojíte sa, že to schytáte od nej aj vy? - prisýpal lyžičky cukru striedavo do svojej aj jeho šálky, nestarajúc sa, či hosť sladí.

  - Obávam sa, že schytám skôr od vás. - pritiahol si šálku, aby pána cukorničky stopol.

  - Vtipálek. Ale fajn, že si pamätáte, čo som vám vravel o jej bývalom. Ako som mu rozmlátil ciferník. - priložil ešte cukor do svojej a sadol si oproti hosťa. - Je dospelá. Aj tak viem, že to spolu celé tie mesiace ťaháte, čo sa budem tváriť, že je to len o držaní sa za ručičky a pusinkovaní sa. - opäť pohľad na hodiny s vnútorným monológom, kam to speje dnešná doba, váľať sa doobeda v pelechu a... -  Tie ručičky nejdú vyštelovať. Sekajú. - namieril lyžičku na hodiny s trasúcou sa veľkou ručičkou a labužnícky ju oblizol.

  On videl len jeho trasúcu sa veľkú ručičku. Ruku.

  - Mala by sa viac učiť. Sprostých má svet dosť. Ale ona je rozumná. Cieľavedomá. Vie, že škola je prvoradá. Máte šťastie, že ochorela, inak nedopustím, aby ste ju takto otravovali v týždni a odťahovali od jej povinností. Škola je prvoradá. To si zapamätajte. - poklopkal lyžičkou po porceláne. 

  Pojednávanie bude pokračovať po krátkej pauze.

  - Máte vy vôbec nejakú školu? - načiahol sa a vykrútil mu ruku, aby videl lepšie, čo sa mu len zazdalo. Že po celom predlaktí má tmavé škvrny. Aj na krku aj skoro všade. - Vedel som, že z pisálkovania sa nedá vyžiť. Chodíte na fušky? - vyzvedal.

  - V podstate, hej. Aj teraz idem ...kontrolovať komín jednej doktorke. - trepal medzi jednotlivými hltmi kávy, čo mu dvíhala nielen cukor, ale aj adrenalín a vytláčala kropaje studeného potu pod korienky vlasov.

  - Tak treba. Za robotu sa človek nemusí hanbiť. Aj ja manuálne pracujem. Otvoril som si kvetinárstvo. Potreboval by som nejaké investície ešte... nemáte záujem? Robiť mi toho... investora? Teraz, keď ste pri peniazoch za knihu. Koľko to vlastne dostanete za jednu takú knihu? Há?! - miešal kávu aj svoje myšlienky so slovami, aby zabil čas, kým ho dcéra zbaví tohto indivídua, ktoré sa mu nepáčilo čoraz viac.

  Belle prišla bledšia a roztrasenejšia, ako odchádzala, ale počula všetko, o čom sa zhovárali. Tajomstvo zostalo tajomstvom. Spečatila to aj prstom pritlačeným o pery tak, aby otec nevidel.

  Nemal ani silu sa usmiať. Presladený až za ušami potreboval skôr niečo riadne ostré.

  - Pôjdem už. Musím ešte behnúť za vydavateľom, preto som sa aj zastavil. Či teda Belle nejde, ako spoluautorka, so mnou. Ak by bolo treba podpísať nejaké papiere ohľadom honoráru a tantiém. Ale, vidím, že...-

   - Hej, hej... - mávol nad ním rukou, nech sklapne s tými bohapustými výmyslami. - Videl som aj ja, že ste ju pekne uložili do postele. Starostlivý ste, len čo je pravda...- zatiahol ironicky nakuknúc do jej izby, nenápadne, pri odnášaní šálky. 

  Nerátal s tým, že stihol ustlať. Priťažujúca okolnosť. Páchateľ sa snažil zahladiť stopy. On ustiela úplne inak. Úplne!

  Čo viac dodať. Vytlačila ho pred dvere. Nasala ešte trochu nehy z jeho objatia a odmietla bozk. Smrdel od kávy.

  Opatrne sa vracala do kuchyne.

  - Nič v zlom, Bellinka, ale s tým prvým sa dalo aspoň si vypiť. Tento sa len okúňa, okúňa, to nie je poriadny chlap. By som sa nedivil, keby mal aj vo vajciach uharkovú vodu. - pustil prúd do dresu a znechutene vymýval nerozpustený cukor z jeho šálky.

   - Neboj sa, nemá! - precedila medzi zuby, aby ju nepočul a zahrala odliv do svojej kutice.

    On postlal?!

    On postlal. Preklopila sa dolu bruchom na vyrovnanú prikrývku, ako balvan. Krásne páchla po tom...

domiceli