RUMBELLE - Prievan v tráve, 9. kapitola

Rumbelle

9. kapitola

  Prievan v tráve...

Haló...

   

    Hlad je pliaga, ale čím ho zahnať, keď sa jedla nebojí a po jednotlivých márnych vyzvaniach na súboj s ním bojuje a víťazí nad ním zatiaľ v kladných číslach?! Musí sa nejako zamestnať, aby na škvŕkanie v  bruchu nemyslela. Beztak už nemá, čo zvracať. Nepísali v každom lifestyláku, že to majú byť ranné nevoľnosti?! Ranné! Hej telo, spamätaj sa! Mám ti to prečítať nahlas?! Došľaka, sú štyri poobede a  pred chvíľkou sa bola zas ponadrapovať, lebo otec sa rozhodol prať. Čo za vôňu vyluhovaných cintorínskych kvietkov to nalial miesto aviváže?!

  - Zvonil ti mobil, kým si spala, Bellinka.  Nezvonil, iba sa tak triasol, asi ho máš takto nastavený, ja len, aby si vedela. - nakukol otec dnu, aby skontroloval, ako jej je a vibrovanie aparátu mu prišlo vhod ako zámienka na útok na jej súkromie.

  Spala?! Jasné, spala. Spánok. To je výborná strata času. To bude robiť asi častejšie. To bude robiť častejšie!

  - Nečakám nič dôležité. - zamrmlala spod paplóna, ale replay jej vrátil aj ranný telefonát, ešte kým bola v ambulancii. Zvedavosť rástla. Ale nebude to riešiť pred zvedavým otcom.

  Počkala si, kým  zavrie dvere zvonka. Počkala, kým sa vráti. Vrátil sa dvakrát. Raz s ponukou, že jej niečo dobré uvarí a druhýkrát, že jej vyperie návliečky, keď sa v nich... 

  Pochopil jej prekrútené oči veľmi jednoznačne. 

  Na pol úst ale poďakovala za obe ponuky a odporučila mu nejaký ten seriál, najlepšie celú sériu hneď a zaraz. A na opačnom konci bytu. Seriály to vždy istia. Už vie, prečo sa natáčajú. Aby si ľudia od iných ľudí oddýchli. Znie chválospev na televízne spoločnosti. Stop. Iba malý. Krátky. 

  Ani nepočkala, kým podľa znelky identifikuje, na čom práve otec fičí. Ponahrávala mu kadečo, lebo sám bol mimo a s archívom sa nekamarátil.

  Načiahla sa za mobilom. Poťukala pár nastavení. Zmeškané hovory. Lacey? Prijaté hovory. Lacey?! A tamto tiež Lacey. Štyrikrát Lacey. Pravda, na čítačke sa akosi naposledy nedohodli. Nebolo kedy. Asi sa zapýrila. Možno chce ďalšie stretko. To nebude dobrý nápad, zvlášť, keď...

 Ale patrí sa odpovedať. Na zmeškaný, na neprijatý...

  Vytočila ju. Cŕn - cŕŕn. A nič. Tak ešte raz. 
  Konečne platný pokus. 

  - Ahoj, To som ja, Belle French. Našla som si niekoľko zmeškaných hovorov od teba, tak volám. - vysypala skoro bez zakoktania. Skoro.

  Jasné, stručné, konkrétne, pochválila samú seba a svoje komunikačné schopnosti. Mohla by robiť v callcentre. Privyrobyť si. Nie, nemohla. Evokuje jej to erotické služby.

  Na druhej strane bolo chvíľu ticho.

  - Prepáč, ja som... práve som prišla z práce. Vieš... Belle... ja... Nemám tu podklady, zavolám zajtra, ak smiem. Prepáč, maj sa. Pá. - zašemotilo nedôveryhodne, ale rovnako jasne a konkrétne.

  Tak nič. Týmto sa zamestnávať asi v najbližšej dobe nebude. Treba začať niečo nové. "Chceš začínať niečo nové?! Ale plánuj tak maximálne na zopár mesiacov dopredu. O takých sedem, osem už bude noviniek v tvojom živote habadej. A iného rangu." Podalo jej svedomie špongiu, aby na tabuľu budúcnosti radšej nič konkrétne už nepísala.

  Zovrela preľaknuto pery. To ako fakt?!

  Stála tam s mobilom položeným na dlani, ako dílerka telefónnej spoločnosti.

  Zložil si okuliare, zatvoril knižku, všetko odložil na stolík a mykol kútikom pier.

  - Zabudla si si ho ráno doma, ako si sa ponáhľala do práce. Ale nikto nevolal, neboj sa. Povedal by som ti to. - zdvihol aj druhý kútik.

  - Nikto nevolal? Ale áno, niekto volal...- usmiala sa tiež, trochu ironickejšie, ale nevydržala to. 

  Zvrtla sa na päte a vrátila sa do kuchyne, kde bublotala večera na sporáku.

 Vstal a s rukami vo vreckách sa pomaly pobral za ňou. Zastal v úctyhodnej vzdialenosti, niekde medzi Severnou a Južnou Kóreou a verajami, hoci na dostrel akýmkoľvek kusom riadu stále bol.

  - Hneváš sa? - skúsil opatrne, ale neodpovedala. Zelenina bola zrejme zaujímavejšia, ako jeho prvá otázka.

  - Lacey, ja... neviem, čo ma to napadlo. Proste som to číslo náhodou vytočil. -

  - Štyrikrát po sebe! To sú sakramentsky zaujímavé náhody! - zvrtla sa a netrápilo ju, že jej z varešky odkvapkáva šťava na koberček pod drezom. Odkvapkávala predsa na koberček pod drezom.

  Pohol sa k nej a vzal jej varechu, hodil do výlevky, odmotal niekoľko papierových kuchynských utierok a pokúsil sa vysať škvrny. Spomalene, pedantne.

  Takto na kolenách by to možno zožrala aj s navijákom, ale on nevyzeral, že by sa chcel ospravedlňovať, vysvetľovať, dokonca ani hľadať výhovorky.

  Nehľadal. Našiel však jej lýtko, koleno, stehno a potom dostal po pracke, čo sa snažila zahovoriť štyri telefonáty. Štyri!

  - Horí ti večera. - upozornil ju, kým sa zviechaval a rozdýchaval zrušený plán obliehania objektu záujmu. 

  - Tebe horí pod zadkom! Ale dobre, prosím...- otočila sa mu vlastným zadkom a nenápadne vytočila inkriminované, štyrikrát volané číslo. Kým sa stihol vypariť, zatlačila ho do kúta. 

  - Ahoj, to som zas ja. Vieš, to niekto iný sa potreboval s tebou spojiť. Odovzdávam! - strčila mu mobil do ruky a chopila sa zas varechy, akoby prskajúca omáčka bola tou najdôležitejšou v jej kuchárskej kariére. Toho chili korenia, ale práve prisypala priveľa, to uznáva.

  Nemal šancu zaklapnúť a skončiť hovor, lebo z druhej strany sa ozýval jej naliehavý hlas. Jej hlas.

  - Haló, haló... - 

Nikdy sa nenaučí telefonovať. A koľkokrát jej to už vysvetľoval... Kedysi, kým...

  - Ahoj, Belle... - prehodil aparát z ucha na ucho, ale neupokojilo ho to.

  Nešťastne brúsil pohľadom po kuchyni, kde bolo zrazu teplejšie ako inokedy a varenie, ani to stále otvorené chili korenie, to nespôsobili.

   - ...a...to si ty. Ahoj ...asi si ráno volal, ale bola som práve... bola som...-

   - Viem, tá pani, čo to zodvihla, povedala, kde si... smiem blahoželať?! - habkal.

  - ...a....to...ešte nie, ešte neviem. Je zavčasu, ale ďakujem, že sa ...že voláš. Dočerta, prečo mi voláš?!  - zmenila zrazu tón, až na druhej strane myklo nielen ním, ale aj Lacey.

  A ticho. Veľavravné. Dlhé ticho. Najtichšie zo všetkých tích. Bolo počuť každú bublinku, aj keď stíšila plyn. 

   - Neviem. - buchol pohľad o zem a porovnával ponožku s ponožkou, ponožku s kobercom, koberec s ponožkou.

  A zase ticho. Len praskajúce bublinky. 

 - Prepáč. To je vporiadku, že sa hneváš. Bol to len ... neviem, čo ma to napadlo. - vykladal tým ponožkám a kobercu.

  - Vporiadku. To je všetko, ok. Môžeš zavolať. Nie, nevolaj mi! Prepáč. Musím končiť. Pozdravuj Lacey. Dovi. Dopo. - chŕŕst, chŕst, puk, vypli zvuk. 

  Praskajúce bublinky. 

  - Už si spokojná?! - podával jej mobil a zdalo sa, že zosmutnel, zneistel. Bol úplne mimo.

  Cítila sa trápne. Mrzelo ju, že ho donútila k tomu rozhovoru. A ešte viac, keď sa otočil a pomaly odchádzal z kuchyne.

  Našla ho v spálni s dlaňou prilepenou o sklo okna. Žmúril do pomaly sa opúšťajúceho slnka a mal zrazu o niečo viac vrások.

   - Nie je to také jednoduché. Odstrihnúť sa a uvedomiť si, že je to navždy. Ani čas to nejako neporiešil. A ani ja som tomu nijak nepomohol. - rozprával sklu, ale vedel, že tam pritajená stojí. - Som, aký som. Neviem byť iný. Neviem všetko len tak hodiť za hlavu a tváriť sa, že nič nebolo. Nič už nebude. Prepáč, Lacey. Nemusíš to chápať. Chcem len, aby si to vedela. - konečne sa k nej otočil.

  Pred ním stála krásna žena. Trochu spotená, s vykasanými rukávmi blúzky, s dierou na silonke a raziaca lečom, ale oblá, mäkká a prítulná. Nežná, krehká a poddajná. A on jej nevie povedať, ako veľmi ju potrebuje.

  - Fajn. Tak to viem. Ešte niečo? - nadvihla a zas spustila plecia.

  - ...že či dovaríš tú večeru, alebo si mám spraviť mastný chleba? - previnilo dvihol obočie.

  - Nemáme chleba. A nemáme ani masť. Máme len jeden druhého, ak si si to práve nerozmyslel, lebo aj tá omáčka sa mi zgrcla. Aj tak by sa nedala jesť, prehnala som to s korením. - založila ruky za chrbát a čakala odozvu.

  Tak z večere sa bude len nadychovať vône varenej zeleniny, čo jej razí z pokožky.

domiceli