Rumbelle
7. kapitola
Prievan v tráve...
Doma
Vypľutí z ambulancie. Pocity ako na horskej dráhe, slová sa bezbreho, či skôr bezhlavo kolotočovali okolo nich a na strelnici mozgu to vybuchovalo aj bez nabíjania. Obaja mali nutkanie sa smiať. Bezmocne sa uškŕňať
na vlastnej malosti. Tak sa im v tvári premývali svaly a zatiaľ to nechali len
na oči a následné objatie, čo rozšumelo čakáreň.
- Pomôžete mi vstať? - rozplietla ich prosba
panej, čo im stále strážila kabáty.
Venovali úsmev aj jej a natrčili voľné
krajné ruky, nespustiac sa prilepenia jeden o druhého aspoň bokmi, ako siamčatá.
- Je fajn vidieť, že niekoho tie jej krvičky
a cikaničky nerozladili. - posúvala si žena záhyby voľných šiat po bruchu a kotvila sa kolísaním, aby konečne stála.
- No, mne to pripadalo skoro ako testy nukleárnych
fyzikov pred letom do vesmíru. - pohládzal Belle nežne po vlasoch, lebo videl,
ako sa jej rosia oči.
- Ja tiež neviem, čo s tým robia toľké
caviky. Moja babka, keď to na ňu prišlo, gúľala práve v kuchyni slíže pre robotníkov na
poli. Zaľahla, porodila, opláchla si ju zospodu domácou slivovicou, druhú polku
fľaše vypila, ako vnútornú dezinfekciu a dorobila obed. Robotníci čakali. A
teraz... - hodila pani rukou a hlavou
triasla do rôznych strán, akoby niečo hľadala. Asi niť novej myšlienky.
-
Apropó, zvonil vám vo vrecku mobil, pani. Neznáme číslo. Dovolila som si zodvihnúť,
lebo tu niektoré fajnovky rozladí aj pípnutie mikrovlnky. Nejaký chlap. Povedala
som mu, nech nevolá, alebo zavolá neskôr, lebo ste práve v ambulancii. A
zložila. Nehneváte sa, však?! - nakladala im pani zvršky zas do náručia - Tak
sa držte. Mňa už držiaky neposlúchajú, musím si ísť odložiť. Nechali ste
odomknuté, však? - oprela sa Belle ešte o plece a vážne sa na ňu pozrela. -
Úprimne? Myslela som, že idete na výškrab. Som rada, že som sa mýlila. -
potľapkala, odťapkala.
Dívali sa na jej spuchnuté nohy, aj v októbri
nazuté len v žabkách, ako majiteľku kolísavo posúvajú po chodbe, ovievajúc oplieskané sokle jej dlhou rozviatou sukňou, ako rybím chvostom.
Pritiahla
si ho ešte viac a položila mu hlavu na plece.
- To s tým alkoholom nevyzeralo zle. Tuším
zas obnovím doma príručný bar...- šemotil zaujatý pôrodnou teóriou našich
predkov. Teda predkov tej panej, čo sa jej práve díval na veľký odchádzajúci
zadok, lebo na spomienky vlastnej babky nebol nikdy zvedavý. Čas na ľútosť.
- Netrep láskavo. Odprevadíš ma domov. Musím
pod sprchu a hlavne mám hlad, že by som zjedla aj...- a teraz si nevedela
spomenúť na nič poživateľné, lebo všetko, čo jej ponúkol mozog, ju automaticky
naplo.
Studený vzduch im vrátil farbu do líc a zobral
hlas. Mlčali, až kým si uvedomil, že ho ťahá k svojmu činžiaku. Začínal brzdiť
dosiaľ plynulú premávku ich nôh. Popravde, nikdy nebol pozvaný k nej
domov. A nemal v úmysle tradície nejak meniť.
Jeho úmysly ju však nezaujímali.
Ani keď úplne vypol plyn a zastal.
- Otec
je v robote. Ak si si myslel, že mám energiu sa mu teraz priznať, spovedať sa z hriechov a natrčiť mu teba ako terč, aby si vybúril zlosť, tak to si na
veľkom omyle. - natočila sa k nemu a bola hrdá, že vie čítať jeho myšlienky,
lebo prikývol. - Necháme si to tajomstvo pre seba. Zatiaľ. Bude to len naše malé tajomstvo. Kým to nebude úplne
jasné a stopercentné. - čakala odobrenie.
- A čo ak to už vie? Ten telefonát v čakárni
mohol byť on a teraz ma už čaká s guľovnicou strčenou v kukátku. - hľadal
výhovorky, prečo neprekročí prah vchodu ani za svet.
- Pripadáš mi ako pubertiak! - vychytila sa,
odomkla a...odchádzala.
Ledva stihol zachytiť dvere, aby sa mu nepripleskli
pred nosom.
Z kukátka nič netrčalo. Poslušne prekročil aj
tento prah a nasledoval ju. Nemal čas na zbežnú prehliadku, vtiahli skratkou do izby, z
ktorej pochopil, že je dievčenská. Teda jej. Rozbordelovaná, nezriadená,
preplnená a zvláštne voňajúca niečím, čo sa každým krokom menilo. Nijaký konkrétny štýl tu už ale nerezonoval. To
je vlastne prvý krok z detstva do dospelosti. A zas nijaký štýl ani
nezosúlaďoval jednotlivé artefakty, čo je ešte pred krokom k žene, ktorá si
ladí domácnosť. Ješitne ho potešilo, že jeho vintage historizujúci štýl chalupy
si zamilovala na prvý pohľad. Jeho na druhý, alebo až tretí, ale stále je
súčasťou.
Aké krásne byť milovaniahodný...
Nechala ho samého.
Obrovská posteľ, zahádzaná
síce kadečím, lákala. Kedy naposledy spal v posteli? Normálnej, nie na gauči či
Nealovej váľande, ani na mechu sena v podkroví. Posteľ.
Opatrne bral jej veci a vešal cez stoličku,
nie, aby upratal, ale aby upratal sám seba a mohol si aspoň sadnúť. Posteľ sa mu
videla príhodnejšia, ako tá stolička, čo sa mala narodiť asi skriňou. Ak pod
tou kopou vecí bola vôbec stolička.
Načiahol sa za jedným z vankúšikov. Aj za
druhým. Oba voňali. Neodolal pošúchať si o ne nos a pobahniť si...
Našla ho s rukami pod hlavou v kompletne
upratanom, respektíve vypratanom pelechu. Všetky veci sa váľali okolo, aby si nebodaj nemyslela, že
lašuje, alebo niečo také.
Prebehla to len uzkostlivým pohľadom.
- Toto je nejaký čistič škvŕn. - natrčila mu
plastovú hampulu jedovatej farby. - U nás tečie horúca voda, ak by si chcel...
- robila ďalej reklamu na destináciu.
Nemal záujem. O slnečníky, o bazén, ani o allinclusive, aj keď... Ani sa nepohol. Vychutnával si
výhľad spod prižmúrených viečok na ňu a hypnotizoval drapľavú osušku, aby to vzdala. V momente, kedy sa otočila,
aby odniesla nepredaný tovar späť na poličku v špajzi, konečne ako predátor vytrielil a
zachytil si ju odzadu. Preložil paže a zaboril ostrý nos do polovlhkých vlasov, čo ešte
vpíjali zvyšky neutretej vody z pliec.
- Nechcem byť iba nejakou škvrnou v tvojom
živote. Zvonka síce vyzerám ako kominár, ale svedomie mám čisté. Ľúbim ťa... ale
nepoviem ti "srdiečko" ani nijakú inú drbnutú zdrobneninu, lebo z tej
doktorky mi je ešte stále šoufl. - šepkal antiromanticky a opatrne z nej
odliepal šupu uteráka. Šlo to ľahko, ako na prezretom ovocí, čo kričí zo stromu: ber si ma... Fakt to počul!
Žiaľ, aj jej prvé napadlo palpačné vyšetrenie
v okamihu, keď jej bruškami prstov prešiel po uzimených vypuklých bradavkách,
ale stačilo prižmúriť oči a zostali tam len sami dvaja v intímnom súkromnom rozhovore,
ktorý obom už tak veľmi chýbal.
Posúvala ho dychom a spomalenými pohybmi
kultivovala vášeň, aby sa nerozbehla priveľmi rýchlo. Nabehnuté zimomriavky
spomaľoval pečiatkami pier, kúsok po kúsku dolu krkom, kým nedočkavé dlane pomiešané
s tými jej hádali sa o ceste dolu jej hruďou až k hranici, kde zhora
nedočiahol, ale prekročiť ju a zmiznúť reálnemu svetu na druhej strane v raji, mu už nikto nezabráni.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára