RUMBELLE - Prievan v tráve, 19. kapitola

Rumbelle

19. kapitola

  Prievan v tráve...

Tráva

   

 

    Znudene listovala v nejakom obdobne nudnom časopise s tými najnudnejšími obrázkami aj textami aj reklamami. Vizuálna kalkulačka jej veselo cynicky škrtala jednu položku za druhou. Čo ju najviac škrelo bolo, že nie kvôli financiám, ale úplne, úplne paušálne. Všetky tie krikľavé naaranžované catteringové dekorácie, menu, šaty, doplnky a spol. Nič z toho neladilo s prelomom novembra a decembra. Videla to reálne na pľušť, dážď, víchor, kosu a v pozadí vianočné artefakty. Rozmazané a zafŕkané.

  - Bellinka, môžeš mi...cililing...prosím...cililing...pomôcť...cililing. - vsúkavala sa do vlhkosťou raziaceho kvetinárstva kopa tlačená otcom.

  Hrdo sa postavil pri obrie, v niekoľkých vrstvách pobalené balíky, čo zatiaľ neprezrádzali svoj obsah, ale zdali sa jej akési povedomé. Nový tovar? Nový tovar! Skúsila ich prelustrovať odhadom, ale nemohol to už vydržať.

  - Ešte som ich ani ja nevidel, ale vraveli, že sú super! Stíhali to len tak-tak, vankúše, či podsedáky ešte dorábajú, ale základ by bol...- mrmlal do šuchotu igelitu a vydolovával z neho prekvapenie.

  Vyčarovalo jej to len plachý letmý úsmev na tvári. Len za otcovu dobrú vôľu. Stále s jeho nápadom, usporiadať svadobnú hostinu u neho v kvetinárstve, nebola stotožnená a stále nemala odvahu mu to povedať. Zvlášť, keď...

  - Predstav si, zatvor oči a predstavuj si to... Toto... - odmotal si ju z krku, kam sa mu dojato skryla. - Poposúvame jednotlivé regále k stenám, doplníme kvety, najmä črepníkové, nejaké tie vianočné ruže, vianočné kaktusy, prípadne, tie sa potom skôr predajú...aj k Veľkej noci. - začal obchodnícky básniť a ona si predstavovala nekonečnú kopu krikľavých červených vianočných ruží. Tak to teda ešte nikto na svadbe nemal. Stále lepšie, ako prípadné umelým snehom zaprasené plastom páchnúce vianočné stromčeky. Ok, takže vianočné ruže. Dúfala, že namiesto stužiek a tylu nevymyslí otec vianočné girlandy, lebo tie sa budú lepšie predávať tiež...

- ...pár stojacich črepníkov tu vo dverách a tam pri stene a také to veľké kvetinové srdce nad vrchom stola a tam vaše iniciály! Kartón obalíme alobalom, bude sa to pekne lesknúť. - rozplýval sa a to srdce, ako roztiahol paže, bolo fakt obrovské. Veľa, veľa... alobalu.

  Medzitým vykladal z balíkov sivé črepníky v naozaj totálne barokovo gýčovom móde, plné bucľatých dietok s vetvičkami zle opracovaného betónu. Našťastie, s patinou starého a oplieskaného. Len tie vianočné ruže si jakživ zatiaľ vôbec  nedokázala predstaviť...

  - Poobede behneme po tie vaše kreslá. Alebo načo! Len by zavadzali. Z kulturáku mi iste požičajú stoly s lavicami. Tými primontovanými k sebe. Používajú to, keď majú program v amfiku. Trochu fľakaté sú, ale... to zakryjeme látkou obrusov. - vydoloval z obalu niečo so slnečnicovým vzorom a skladmi, ktoré nerozžehlí ani parný valec.
 - Ale bielu nemali. Vzal som teda žltú. Iba takú svetložltú, pozri, neboj, Bellinka. A sú plastové, tie neprepúšťajú vlhko.-

  Bellinka sa bála. Červené vianočné ruže na žltých krčmových obrusoch. S kvietkami. Slnečníc. Iba takých svetložltých... Hororová svadobná zostava.

   A otec začal z ďalšieho balíka naozaj ťahať girlandy.

  - Vianočné som neobjednal, toto sú ešte halloweenske, trval som na bielej, ale mali ju len v kombinácii s oranžovou alebo čiernou. Vzal som tú oranžovú. Nevadí, že sú to tekvičky? A tuto, keď tým strašidielkam či dúšikovia sú to, premaľujeme tie vyľakané ústa na úsmev... no, nevyzerajú ako sladké anjeliky?- zašuchotal jej dvoma pred zúfalo roztvorenými očami.

  Už sa začínala báť, čo bude v ďalších balíkoch, ktoré otec starostlivo skladal z vozíka.

  - Vravel som ti, že ani osvetlenie nebude problém. Tie hadice, čo mi požičali z elektra sú trištvrtecolové a krásna žiarivomodrá s neonovoružovou. Taký ten mužsko-ženský princíp. Ping-pong, či jak sa tomu hovorí. Pozapletáme ich a nainštalujeme okolo celého obchodu...- krúžil ukazovákom po kútoch a mrmlal si metráž a ukotvenie.

  Ani nemala silu mu ping-pong opraviť na jing-jang.  Teraz by už najradšej zatvorila oči nadobro a prestala si predstavovať. Otec však mal ešte zopár vylepšení.

  - Na zem nainštalujem ten umelý trávnik, čo som mal v lete vonku pred obchodom. Je síce trochu opršaný a zdupaný od blata, ale, ak použijeme tie lacné chryzantémy, aj tak by sa všetky k všechsvätým neminuli, rozoberieme ich a posypeme to celé... Poriadne nahusto... Aspoň nebude vidieť špina a keby aj niekomu pri jedle niečo spadlo, tá tráva to skryje... Ozaj, jedlo! - skríkol, ale už ďalší balík neotváral. Trochu jej odľahlo. Predstavila si psie granule.

  Odmlčal sa. V duchu preberal okolité reštiky a stravovacie jednotky.

   - Kebab by nemusel všetkým chutiť, pizza je moc veľká, cestoviny nie, hamburger by mohol byť ako predjedlo, v krajnom prípade... Myslíš si, že keby poprosím kuchárky v tej osobitnej škole tu poblíž, že by nám spravili pár chodov navyše?! - otočil sa na dcéru.

  Nasucho preglgla.

  - A bude aj muzika! - tleskol, aby ju prebral z letargie. - Poznáš Kelčovanku? Tí, čo hrávajú na seniorparádach? Tak, síce Jozef s Ivanom nemôžu, lebo majú vtedy nejaký pohreb, ale ostatní dvaja prídu. Veď trúbka a heligónka nie sú až také potrebné. Stačí malý bubon, harmonika a ja si spravím ešte z pivových štupľov ten...oný, ozembuch. Vždy sa mi to tak páčilo na svadbách! - začal si s prižmúrenými očami do hmkanej melódie búchať imaginárnym nehudobným nástrojom.

  - To je smútočný pochod, Pochod padlých hrdinov...otec, svadobný znie...trochu  inak...- opravila jeho playlist.

 - To ešte doladíme. - uzavrel hudobnú vložku a odhodil neviditeľný ozembuch.

  - Bellinka?! Bellinka a kam bežíš?! - nestihol ju skoro pribrzdiť.

 - Idem si do požičovne karnevalových kostýmov zabeštelovať nejaký... Neviem ešte či godzilu, alebo pikačua! - vyprskla a buchla dverami, len tak zacililingalo.

 - Nemusíš...už som volal... - skúšal, ale už bola preč.

  Mobil však predsa len vytiahol a priložil k uchu.

  - Vybavené. Bol som taký presvedčivý, že teraz sa jej aj svadba v nočnej košeli bude zdať lepšia, ako to všetko, čo som jej ponúkol. Mám to u teba, zaťko! Idem povracať tie kraviny. Maj sa! A povedz jej, že pikaču by moc splýval s obrusmi, nech vyberie niečo do fialova, aby to trochu kontrastovalo... Nerieš, ona ti to vysvetlí... alebo ťa prizabije. Nás oboch... - usmial sa na aparát. - Blázon, starý, na čo sa ty už nedáš nahovoriť...- ohol sa k porozbaľovaným estetickým katastrofám, aby ich pekne zas uložil a vrátil.

domiceli