Rumbelle
18. kapitola
Prievan v tráve...
Otec
Otvoril jej nahodený. Netypický otec. Žiadne tielko, nijaká
utierka v mokrých rukách, ani puch večere za chrbtom.
- Niekam sa chystáš, oci? - premeriavala si jeho
odev, dokonca cez krky mu visela neuviazaná kravata. - Zas nejaké jednanie? Teraz
v sobotu večer? - ťahala hlavu dozadu, ako korytnačka.
Natrčil sa jej, aby porobila poriadky s tou
oštarou pod krkom a vôbec mu nevadilo, že stojí stále vo verajách a ani to, že
tam očividne nie je sama. Hoci z neho trčali len špičky topánok spoza múra.
- Jednanie nevyšlo. Viac to skúšať nebudem.
Bola to chyba. Ja sa, popravde, dievča moje, ani nečudujem, že...nevyšlo. Mám ale
nový plán. Už mi to došlo, kde je chyba! V tejto domácnosti chýba poriadna ženská ruka. Vyrastala si bez
matky a napriek mojej snahe, nie všetko vypálilo tak, ako malo. Nemáš napríklad
vôbec vkus. Nevieš variť a nepričuchla si ani k domácim prácam. To sa musí
zmeniť. Ani nevieš, kedy na tieto dvere zaklope nejaký nápadník...- povoľoval
si pritesno zatiahnutú kravatu a obdivoval sa z každej strany v zrkadle so
sakom preveseným raz cez jedno plece, potom cez druhé.
Muž za jej chrbtom zaklopkal na dvere. Aj keď
boli otvorené a dovolil si vytiahnuť samého seba aspoň spolovice.
Starý muž sa zamračil a rozviazal si kravatu.
Pozabudol, že je na odchode, nie po príchode. Asi nervozita.
- Povedal som nejaký, nie
kadejaký...nápadník! - dal rázne najavo svoju nevôľu.
Pritiahla si otca k sebe a dala sa do
opätovného viazania uzla.
- Tak toto si trochu prehnal, otecko! - pritiahla mu ho
ešte silnejšie.
- A nie si vôbec nežná a jemná, ako by
správna žena mala byť! A si aj drzá a otrlá a taká by nemala byť! - priškrtený
sipel rovnako priškrteným hlasom. - Potrebuješ ženskú ruku! - natrčil na dcéru
ukazovák.
- Mám
dve! A možno aj štyri, ak budem mať dcéru. - začala po tenkom ľade, ale otec ju
zjavne nepočúval.
- Idem na stretnutie osamelých, koná sa v
kultúrnom dome každú prvú sobotu v mesiaci a poriadne sa tam porozhliadnem! Budeš mať matku!
Nejakú ti tam nájdem. Dcéra potrebuje
matku! - vykladal druhému oprašovanému saku, čo zvesil z háčika.
- Aj otca. - konečne vstúpil aj do bytu, aj
do rozhovoru.
Stal si vedľa nej a položil jej ruku okolo
pliec.
-
Otca má! - odvrkol mu, stále mu nedochádzalo, darmo sa obaja mladí za jeho
chrbtom nechápavo pozerali na seba a jeho odraz v zrkadle.
- Súhlasím s vami, pán French. Dieťa by malo
mať otca aj matku. Dcéra alebo syn... - nenápadne vyrukoval s druhou rukou a zastal na jej bruchu.
Tvár v zrkadle ustrnula. Zbledla. Sčervenela.
Zas zbledla, premixovali sa na nej desiatky svalov, kým celou postavou muža
trhlo a prevrátilo ju oproti tým dvom.
Pridržala mu ruku na svojom bruchu.
- Som rada otec, že to vidíš rovnako, ako my
dvaja. Nie je nič krajšie, ako kompletná rodina. Šťastná, spokojná...- začala
sa rozplývať skôr, ako jej zas príde zle a bude musieť ujsť zvracať.
Rozviazal si zas kravatu a dosadol na botník s
rukami zakvačenými každú o priľahlé koleno.
- Teraz mi už je jasné, prečo si ťa
nemohol vziať. Takže to nebude tvojou grambľavosťou v kuchyni, ale preto, že...
Ako to, že on vedel skôr ako ja, že...?! Prečo si mi nepovedala skôr, ako jemu, že... ?! -
- To by aj mňa zaujímalo...- povedal muž po
jej boku, ale nezmenil postoj, len to precedil medzi zatnuté zuby, aby udržal
aj infantilný úsmev na tlame.
Otec nečakane vystrelil, zdrapol zaťka čakateľa za
plece a odtrhol ho od dcéry. Nasmeroval smerom do kuchyne, ju tam nechajúc
stáť, ako svätú za dedinou. Bez glorioly.
Ovesil sa mu okolo krkov, možno aby sa tak
ľahko nevykrútil a ustarostene spustil.
- Je ti jasné, že sa mi nepodarilo ju ničomu
priučiť, čo sa varenia a pečenia týka?! Veď ona nevie otvoriť ani sprostú
konzervu a mortadellu považuje za dovolenkovú destináciu. -
Zaťko čakateľ pritakal.
- Skúšala ma zbaliť na krupicovú kašu, ale
prežil som to. -
Svokor čakateľ ho uznanlivo potľapkal po
pleci. Za hrdinstvo. A statočnosť.
- Stále má problém sama pustiť práčku a
nastaviť na nej patričný program. - prezrádzal ďalej muž rodinné tajomstvá.
- Stratila mi pri praní ponožky. -
- Tie s
tým ježkom a kaktusom? Tie som vyhodil. Boli deravé a ona... - pozrel dozadu,
či ich počúva. - Ona nevie vôbec štopkať. Ani šiť. Ani pliesť...-
- Pliesť vie. Poplietla si čistiaci
prostriedok s dezinfekčným a ja som musel celý týždeň vetrať príbory na terase.
- natočil sa aj sám.
Stála tam. Stále. A počúvala. A hýbala sa jej
spodná pera.
Svokor oblapil zaťka z druhej strany a
vracali sa k nej, zavesený jeden cez druhého ako opilci, na chodbu.
Stála a habkala, ale nič nevravela. Mrkli na
seba, či to už náhodou neprehnali.
Asi ani nie, lebo guráž predsa len našla. A riadnu.
- Tak ty si ma bol ponúkať ako kravu na
trhu?! - osopila sa na otca.
- A ty sa ma ani nezastaneš?! - skríkla aj na
druhého.
- Prepáčte, pán French, ale...fakt ste ju nemuseli
ponúkať, ako tú...kravu na trhu. -
-
Jalovicu, keď už. Takú, čo ešte nemala mladé. Vtedy som si myslel...-
- Otec! - zavyla nechápajúc, ako môže tak
rýchlo naskočiť na jeho dvojzmyselnú hru so slovami a ešte si v nej s pokojom
bahniť. Tento rozmer svojho otca nechápala. Nepoznala. Vždy ho brala ako konzervatívneho,
vážneho a váženého muža a pritom...
Po výkriku sa však strhli obaja. To ju aspoň
trochu obmäkčilo. Iba trochu.
- Je mi z vás zle! Budem zvracať...-
odpochodovala do kúpeľne.
- Tak už mi je to jasné, prečo furt grcia.
Poviem ti, ak je po nebožke, užiješ si! -
Uškrnul sa tak trochu inak. A predstavil si
svokru z obrázka, čo iste visí v spálni pri posteli. Obrázok rozmazal, skoro v
takých istých šatách sa dozaista vydávala jeho prvá žena za neho. Veľmi, veľmi
zlá asociácia...
- Pôjdem na to stretko osamelých. -
- Nepôjdeš...- vracala sa vyzvracaná z
podoby. - Dnes je tretia sobota v mesiaci, nie prvá. Dnes s nami osláviš to, že
sme všetci v zdraví a bez ujmy prežili pravdu. S tým som ani veľmi nepočítala. Prečo mne je tak blbo?! - zvrtlo ju na päte.
- Užívaj si...- potľapkal ho zas muž a
porozopínal gombíky na košeli. - ...s matkami je to zložité! - usadil sa na
stoličke v kuchyni a ponúkol mu tú druhú.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára